Never say Never27

Číta to vôbec niekto?? :D Lebo niekedy mám pocit, že asi takí piati ľudia :P

Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka, ktoré mi oznamovalo, že je čas vstávať.. Intuitívne som rukou šmátrala po nočnom stolíku, no keď sa mi to ho nedarilo nájsť, nedobrovoľne som rozlepila oči, otočila som sa smerom k stolíku a keď som ho konečne našla, vypla som ho!

Vyvalila som sa späť na posteľ a už s otvorenými očami som sa zahľadela do stropu..

V noci som toho veľa nenaspala, lebo skoro každé 2 hodiny som sa budila a nemohla som zaspať.. Určite to poznáte.. Proste hrozné! A dnes mám ísť zase do školy.. Are u kidding me?? Vôbec sa mi nechce, no vôbec, komu by sa chcelo?? Asi len prváčikom na základnej škole..

„Jess, vstávaš?“ otvorili sa dvere na izbe a z nich vykukla mamkina hlava.

„Hej, hej.. Veď už idem!“ zamrmlala som si popod nos a zaborila som si hlavu do vankúša.

„Len som chcela vedieť či si nezaspala“ uškrnula sa mamka a odišla.. Ako ináč, dvere nechala otvorené! „Vie, že to neznášam, no aj tak ich stále nechá otvorené!“ povedala som si sama pre seba a sadla som si na posteľ.. Rozhliadla som sa navôkol, pretrela si ešte raz oči, ponaťahovala som sa a vstala som! „Áno, Jessica sa konečne postavila z postele! Tlieskajte mi..“ smiala som sa ironicky sama na sebe. To dnes ale bude deň.. Ako tak rozmýšľam, chcelo by to ešte vymeniť knihy do školy, lebo cez víkend akosi nebol čas.. Áno, víkend.. Bol úžasný! Len škoda, že mi už musel odísť..  Myslím Nialla, nie víkend..

Ešte je len ráno a už mi asi šibe.. Poznáte ten pocit, keď vám hlavou koluje véľmi veľa informácií a nepotrebných myšlienok a nemôžete to zastaviť?? Ja to prežívam stále.. Ale už som si zvykla! Veď čo iné mi zostáva?! Asi len realizovať všetky moje crazy nápady, hoci to bude ťažké.. Ale ako hovorí ocko: „Never say Never!“

Počas týchto mojich myšlienkových pochodov, som sa šla do kúpeľne umyť a trošku sa znormalizovať, čo znamená, že hlavne si opláchnuť tvár studenou vodou, nech sa trochu preberiem.. No počula som, že to je dobré aj pre pleť.. Myslím tú studenú vodu..

Keď som sa z kúpeľne vrátila do svojej izby, rýchlo som si nahádzala knihy a zošity do tašky, ďalšie potrebné veci a ešte mobil..

„Mám SMSku?“ začudovala som sa, keď som si išla zapnúť zvonenia..

Dobré ránko, tak ako si sa mi vyspinkala? Chýbaš mi.. Čo tak Skype?? Niall xx

Táto správa ma prinútila usmiať sa a dnešný deň sa mi už zrazu nezdal byť až taký zlý.. Pozrela som sa teda na čas prijatia a zistila som, že mi jeho správa prišla asi pred troma minútami.. Neváhala som a hneď som mu odpísala..

Dobré, nič moc, keďže som sa asi každé 2 hodiny budila.. Čo ty? Aj ty mi chýbaš :(... Skype?? Teraz? Veď o chvíľku odchádzam do školy a ešte sa musím najesť, obliecť... Jess xx

Mobil som si po odpísaní hodila na posteľ a otvorila som svoju skriňu s oblečením.. Rozmýšľala som, čo si mám zobrať, keďže vonku to vyzerá na zamračený deň.. Stavila som teda na pohodlie.. Čierne obtiahnuté nohavice, tričko a na vrch mikina..

Rýchlo som sa obliekla vzala som si tašku, mobil a zišla som dole do kuchyne..

Na raňajky som si spravila rožok s maslom a so šunkou, urobila som si teplý čajík ako každé ráno a sadla som si za stôl.. Mobil som mala pri sebe a keď som začula pípnutie SMSky, hneď som ju nadšene otvorila.

„Už ti píše?“ vyrušil ma pri čítaní ocko, ktorý vošiel do kuchyne.

„Áno, už mi píše“ povedala som s úsmevom a sústredene som čítala ďalej.

S tým spaním som na tom podobne :P.. To nevadí, že ideš do školy, ešte stíhame!

-Nestíham, o 5 minút odchádzam!

Ale ešte stále máš 5 minút!

-Už len 3 a práve som dojedla.. :D

Vstala som od stola a zaujato som čítala našu ďalšiu konverzáciu. Tanier a pohár som dala do myčky a pozerajúc sa striedavo na mobil a na schody, po ktorých som šla, som vošla do kúpeľne..

Si hrozná! :P

-Umývam si zuby, prestaň! :P

Nestíhame :(..

-A čo robíš okolo 3tej poobede?

Neviem, prečo?

-Lebo vtedy budem doma zo školy a môžeme skypovať ;).

Zuby umyté, namaľovaná už som, môžem ísť.. Obula som si teda botasky, rozlúčila som sa s ostatnými obyvateľmi nášho domu a zamkla som za sebou dvere.

Pokúsim sa vybaviť si to :)..

-Dobre.. Inak, práve vychádzam z domu.

Ďakujem za informáciu :D..

-Aj nabudúce :P..

:D :D :D

Čo robíš? :)  napísal mi asi po 10 minútach, keďže som mu na tie jeho smajlíky neodpísala..

-Sedím v autobuse a pozorujem ľudí v ňom :D.. Čo ty?

Práve som na Harryho a Louisovej izbe.. A o chvíľu ideme na raňajky :)..

-Tak ich teda pozdrav.. Všetkých.. A dobrú chuť :)

Ďakujeme, už ideme dole výťahom :D.. A aj oni ťa pozdravujú ;).

-Ďakujem :).. Tak, už asi končíme, lebo nebudem mať kredit :P..

Niéé :(.. Keď mne sa s tebou tak dobre píše :)    pri tejto správe som sa musela usmiať..

-Veď aj mne s tebou, ale nebudem mať potom kredit.. Kúpiš mi nový? :D

Jasné, žiaden problém ;)

-Ja som to myslela len zo srandy :P

Ale ja nie!

-Byee :D

Toto mi nemôžeš spraviť! :P

„Tak a teraz mu neodpíšem“ povedala som si zadržiavajúc smiech a mobil som si odložila do tašky.. A aj keď by som si s ním najradšej písala stále, naozaj si nechcem minúť celý kredit, lebo som si ho ešte len pred pár dňami kúpila a po tomto dnešnom písaní si s ním, už mám len polovicu.

Pokračovala som teda ďalej v mojom pozorovaní ľudí a ďalej som hodnotila ich oblečenie či výzor.. Nemôžem si pomôcť, ale niektorí ľudia si niekedy dokážu vymyslieť také divné kombinácie, že človeku sa pri tom až rozum pozastaví..

Keď som konečne vystúpila  z autobusu, znenazdajky ma osvietilo! Lepšie povedané, ani neviem odkiaľ sa zjavilo, ale začalo svietiť kostrbaté slnko.. Nasadila som si teda na oči svoje čierne slnečné okuliare a pokračovala som v ceste do školy.. Od zastávky to už nie je ďaleko, takže ešte takých desať minút cesty.. S úsmevom na tvári som vykročila pravou nohou vpred, no zase ma vyrušilo zvonenie mobilu. To bude asi Alex, že kde som tak dlho.. No ja nemôžem za to, že môj autobus pravidelne mešká!

„Prosím“ povedala som, keďže mi volalo nejaké neznáme číslo.

„Sorry? Jess?“ ozvalo sa na druhom konci.

„Niall?“ povedala som neveriacky.

„Hej, to som ja.. Tak kde si?“

„Si ty normálny?? Vieš koľko ti stiahne za takýto zahraničný hovor?“ povedala som po anglicky.

„To nevadí.. Keď si nebudeš míňať ty, tak ja môžem.. A navyše, volám z Harryho telefónu, takže to je v pohode..“ zasmial sa a ja tiež.

„Ty si teda číslo! Ale aj tak.. A Harry vie, že máš jeho mobil?“

„Jasné, to on mi ho požičal..“ povedal a v pozadí som začula Harryho hlas: „neklam Nialler!“

„Tak to teda počujem..“

„A kde si?“

„To je výsluch?“ zasmiala som sa.

„Niéé.. To je len bežná otázka tvojho kamaráta.“

„Práve idem do školy.“

„Nejdeš do tej školy už nejako dlho?“

„Hej, lebo mi meškal autobus a teraz ešte takých 7 minút pešo..“ vysvetlila som mu.

„Ahá.. Zaujímavé..“
„Tak už by sme mali končiť, lebo mu naozaj všetko prevoláš..“

„Zase ma chceš zrušiť??“

„Áno..Keby si teraz videl všetkých ľudí, ktorí okolo mňa prechádzajú a pozerajú na mňa ako na debila, lebo sa tu s tebou rozprávam po anglicky“ uchechtla som sa.

„To nevadí.. My vieme svoje“ zasmial sa tým svojim nákazlivým smiechom.

„Niall, okamžite to zruš! Viem, že ti chýba, ale nepreháňaš to už trochu? Asi ti vyúčtujem tento tvoj dlhý hovor“ počula som Harryho smiech v pozadí.

„Asi už budeme končiť“ povedal tenkým hláskom Niall.

„Ja som ti to vravela..“ zasmiala som sa na ňom.

„Tak teda dobre.. Mám ťa rád a poobede sa ponáhľaj zo školy..“

„Jasné a aj ja teba.. Bye a povedz Harrymu, že ja som ti to vravela..“
„To je spiknutie..!“

„Bye“ usmiala som sa a zrušila som hovor.. Cesta do školy mi dnes zbehla neuveriteľne rýchlo a sama som sa čudovala, že už vchádzam do školy cez recepciu a zdraví mi kamarátka z vedľajšej triedy..