Never say Never23

Čaute! Menší oznam.. Zajtra ideme zo školy na kočap (či kožaz? :D) a prídem až v stredu, takže nové časti nebudú najbližšie 2/3 dni.. Prepáčte.. Ale aj tak vás mám rada :-* :D

Neutekala som niekde von z haly, ale namierila som si to rovno do zákulisia, ktoré som už dôverne poznala, keďže sme sem s ockom často chodili.. Keď som bola menšia, našla som si tam aj svoje „miestečko“. 

Na dlhej chodbe sa nachádzalo veľa dverí a v jedných z nich, bola niečo ako kostymáreň, ktorá sa však teraz nepoužíva.. Vtedy som tam chodila k tete Katke, ktorá vyberala kostýmy a oblečenia pre rôzne predstavenia a koncerty a ja som jej občas pomáhala.. Od vtedy však hala prešla viacerými rekonštrukciami a kostymáreň sa presunula bližšie k pódiu a tá stará zostala len ako jedna z viacerých nevyužitých priestorov haly.

A tak ma teraz toto miesto napadlo ako prvé a utekala som tam.. Dvere boli odomknuté a tak som tam vošla, zavrela za sebou dvere a sadla som si na starý zaprášený gauč, na ktorom som kedysi sedávala.. Slzy som si zotrela a poobzerala som sa okolo seba..

„Veľa sa tu toho nezmenilo“ pomyslela som si. Ešte stále je tu to veľké zrkadlo, pred ktorým som sa ako malá obzerala, starý gauč a vešiaky so starým oblečením.. Páni, čudujem sa, že to tu tak všetko nechali.. Dokonca aj niektoré z kostýmov zostali neporušené, aj keď na nich čas zanechal svoje stopy..

Na chodbe som zrazu začula kroky a niekto sa tam s niekým začal rozprávať.. Skryla som sa teda za vešiak s oblečením a čakala, čo sa stane.. Nechcela by som mať problém kvôli tomu, že tu som.. Teda aj keď mám na krku zavesenú kartičku VIP..

Dvere sa o chvíľu otvorili, no osobu ktorá vošla som nanešťastie nevidela, keďže všade bolo prítmie.. Bol stredne vysoký, predpokladám, že to bol muž či chalan, keďže mal nohavice a tenisky.. Obzeral sa po celej miestnosti a ja som ho potajme sledovala.. Ochrankár to asi nebude, no kto potom? Nejaký brigádnik, čo tu pomáha alebo kto iný?

Po chvíli sa však otočil na odchod a ja som si vydýchla, že to už je OK.. No v tej chvíli som pocítila prach z toho oblečenia vo svojom nose, čo ho podráždilo a ja som si kýchla.

„No super!“ pomyslela som si nadávajúc na seba.

„Jess?“ otočil sa späť a pohľadom ma hľadal. Ten hlas som hneď spoznala.. Ale akoto, že vie kde som? A ako vie o tejto miestnosti? Snáď neprehľadáva celé zákulisie..

„Viem, že tu si.. Noták, vylez“ povedal do ticha.

A čo teraz? Asi nemá cenu sa tu ďalej skrývať, aj tak už o mne vie..

„Čo tu robíš?“ vyšla som po chvíli zo svojho úkrytu a postavila som sa hneď vedľa vešiaku.

„Videl som, ako si utiekla a tak som si ťa chcel nájsť..“

„A odkiaľ vieš o tejto miestnosti?“ opýtala som sa zvedavo.

„John mi poradil, že ťa tu možno nájdem..“

„No jasné..“ odfrkla som si.

„Nehnevaj sa na neho.. Celé to bol môj nápad.. Aj to stretnutie a aj teraz som naňho naliehal, nech mi ťa pomôže nájsť..“ povedal, akoby chcel ocka brániť a vysvetliť mi, že on je v tom nevinne.

„Prečo ho tak brániš?“ zaujímalo ma.

„Pretože je to pravda.. A navyše.. John, je skvelý chlap a veľmi som si ho obľúbil..“

„Dobre teda.. Tak ja už teraz asi pôjdem, lebo kamarátka na mňa čaká..“ začala som a vybrala som sa k dverám v snahe zdrhnúť odtiaľ čo najskôr.

„Nie! Nepustím ťa.. Už mi nebudeš utekať!“ chytil ma rozhodne za ruku a pozrel mi do očí čo ma prinútilo sklopiť zrak.

„Čo odo mňa ešte chceš?“ opýtala som sa rozrušene.

„Chcem sa s tebou porozprávať Jess.. Prečo ma takto trápiš?? Počula si čo cítim.. Všetko bolo v tej poslednej pesničke.“

„Nemysli si, že to jednou pesničkou všetko napravíš..“ povedala som.

„To si ani nemyslím.. Chcel som len, aby si si spomenula, ako som ti ju spieval na skype a ako nám vtedy spolu bolo dobre.. Aká zohratá dvojka sme boli“ pokračoval, pričom som zachytila jeho úsmev a zasnívaný pohľad. Taktiež som si na to spomenula a aj na všetko ostatné a po líci sa mi skotúľala slza, ktorú mi však hneď zotrel. Naozaj sme boli úžasne zohratí..

„Ja na to nemusím spomínať Niall.. Myslím na to každý deň a každú jednu sekundu“ povedala som sucho.

„Tak prečo mi potom nechceš dovoliť napraviť to?“ zdvihol moju bradu, čím ma prinútil dívať sa mu do očí.

„Pretože ti už neverím..“ priznala som.

„A keď spravím všetko preto, aby som to napravil?“

„Ja neviem..“

„Noták, každý si zaslúži druhú šancu!“

„A ako viem, že mi už znova neublížiš?“

„Urobím všetko pre to, aby sa to už nikdy nestalo.. Sľubujem! Nechcem ťa znova stratiť Jess!“ kľakol si predo mňa, akoby ma žiadal o ruku a nahodil psí pohľad.

„Si blázon, vieš o tom?“ pousmiala som sa aj keď som nechcela a jemu zažiarili iskričky v očiach.

„Hovoria to o mne“ postavil sa a chytil mi ruku.

„Ani ja ťa už nechcem stratiť“ povedala som po chvíli váhania a tuho som ho objala.

Tento pocit mi už tak chýbal! Moje telo zalialo teplo, opäť som mala chuť usmievať sa a už nikdy som oňho nechcela prísť! Konečne sa môj najlepší kamarát vrátil a ja som bola v tej chvíli taká šťastná! Myslím, že som urobila dobre, keď  mu teraz dávam druhú šancu.. A aj keď mi ublížil, viem, že to ľutuje.. Prečo inak by ma tu chcel tak veľmi nájsť?!

„Mám ťa rád“ usmial sa na mňa, keď sme sa od seba odtiahli.

„Veď aj ja teba“ postrapatila som mu vlasy.

„Nerób!“ zasmial sa a opravil si svoje háro.

„Tak póď!“ ťahala som ho za ruku a sadli sme si vedľa seba na už spomínaný starý gauč.

„Páni! Vyzerá to tu tak .... zaujímavo“ uškrnul sa po chvíli odmlky.

„Áno, no vôbec sa to tu nezmenilo“ povedala som s úsmevom.

„A čo tu bolo predtým?“ opýtal sa zvedavo.

„Niečo ako kostymáreň.. Keď som bola ešte malá, často som sem chodila s ockom.. A počas toho, čo on pripravoval rôzne koncerty a akcie, ja som sa zašívala tu.. Pomáhala som kostymérke vyberať oblečenie pre rôzne akcie a vystúpenia a ona ma potom obliekala do rôznych šiat a podobne..“ zasnívala som sa, pričom som si svoju hlavu položila na jeho plece.

„A prečo to už nefunguje?“

„Naozaj ťa to zaujíma?“ pozrela som zrazu naňho.

„Je to zaujímavé.. Mám rád rôzne príbehy miest, na ktorých som“ usmial sa.

„Tak dobre“ opätovala som mu úsmev a hlavu som si položila späť na jeho rameno.

„Kostymáreň sa po rekonštrukcii presunula do inej miestnosti a sama som prekvapená, že to tu takmer všetko vyzerá tak, ako predtým“ vysvetlila som mu.

„Je to tu čarovné“ povedal obzerajúc sa navôkol.

„Ja viem.. A to som tu nebola už asi 6 rokov, no oblečenie je tu ešte stále to isté..“

„Vážne?“ povedal neveriacky.

„Hej, stihla som si ho obzrieť, keď som sa skrývala za ten vešiak“ ukázala som naň so smiechom.

„Tak pozrime sa, čo to tu máme“ zdvihol sa zrazu a začal sa prehrabávať medzi vešiakmi.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa pobavene.

„Hľadám niečo zaujímavé..“

„Tak to som naozaj zvedavá“ pridala som sa k nemu..

„Mám to“ povedal a vybehol predo mňa s veľkými bielymi krídlami! Vyzeral ako skutočný anjel, no pritom bol taký smiešny!

„Noták, daj si ich dole, inak sa asi pocikám od smiechu“ chytala som sa za brucho a prekrížila som si nohy.

„Tak si na seba daj niečo aj ty slečinka“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Počkaj“ povedala som a ďalej som sa prehrabovala medzi vecami. Po chvíli som ich našla. Crazy šaty, na ktoré si ešte pamätám..

„Otoč sa!“ prikázala som Niallovi.

„Prečo?“ opýtal sa nechápavo.

„Otoč sa a potom uvidíš!“ zasmiala som sa a zašla som za zrkadlo. Rýchlo som ich na seba navliekla a pozrela som sa do zrkadla..

„Páni, seknú ti“ pozrel na mňa Niall obdivne.

„Sú šialené!“

„Tak dobre, nechcel som to hovoriť, ale ...“ začal no ja som doňho hodila klobúk, ktorý som mala po ruke..

„Hééj!“ smial sa a naháňali sme sa po celej miestnosti.. Bolo to totálne šialené a cítila som sa ako malá.. Skúšali sme si všetko možné až dovtedy, kým niekto neotvoril dvere..