Never say Never20

Ďakujem za úžasné komentáre k predošlej časti, ste skvelé, len tak ďalej :).. Chcem len povedať, že vďaka nim mám chuť ďalej písať a som rada, že to nepíšem len sama pre seba haha :D... Dúfam, že sa toto (dlhšie) pokračovanie bude páčiť.. Enjoy ;)

Niall

John ma odviezol na miesto, kde sa mám stretnúť s Jess a spolu sme to tam trošku pripravili. Lampáše, vankúše a miesto na sedenie pod štyrmi starými stromami.. Neskutočná romantika!

„Páni, vyzerá to úžasne“ skonštatoval som, keď to bolo všetko pripravené a bolo už len pár minút do jej príchodu.

„Takže začiatok sme zvládli.. Ostatné je už len na tebe“ potľapkal ma priateľsky po ramene.

„Ďakujem, že si to všetko zariadil...“ povedal som dojato.

„Neďakuj, ešte to nie je koniec.. Mimochodom, je dosť hodín, takže by som už mal ísť.. Keď skončíte, zavolaj mi a prídem po teba.. A Niall?“

„Áno John?“

„Čo keby si sa šiel skryť tam za ten kopec? Nech ti neutečie hneď ako ťa uvidí“ uškrnul sa.

„Dobre, vďaka za radu“ zasmial som sa.

„A good luck!“ povedal s úsmevom a vybral sa smerom späť k autu.

Na vankúš som ešte položil ružu a malý lístoček o ktorom John nevedel a šiel som sa skryť.. V celom mojom tele som cítil napätie a zároveň aj strach z tohto stretnutia. Nevedel som, čo mám od toho očakávať, no predsa som sa tešil, že ju už konečne uvidím a bude len pár metrov či dokonca centimetrov odo mňa. Premýšľal som nad tým, čo jej asi poviem a hoci som mal vopred nacvičené, čo jej poviem, teraz som na to úplne zabudol.. Asi budem improvizovať..

„Bože, čo sa to so mnou deje? Ešte nikdy som nemal takú trému ako mám teraz a to bežne vystupujem pred tisíckami fanúšičiek, keď nie viac...“ rozmýšľal som a tak intenzívne som sa ponoril do svojich myšlienok, že som si ani nevšimol prichádzajúcu osobu.

Sadla si na jeden z vankúšov a obzerala sa všade naokolo.. Našťastie si ma nevšimla.. Po chvíli zbadala tú ružu a lístoček a prezrela si ich..

„Teraz je moja šanca“ spamätal som sa. Postavil som sa teda z trávy na ktorej som doteraz ležal a opatrným krokom som sa k nej vybral. Sedela chrbtom ku mne, takže som ju spredu nevidel a ani ona mňa.

Dúfal som, že sa zatiaľ neotočí, čo sa mi aj splnilo..

No keď som bol už dostatočne blízko, nezostávalo mi nič iné, len sa k nej ozvať. Zhlboka som sa nadýchol a snažil som sa o čo najpokojnejší tón.. Srdce vo mne búšilo tak, že som myslel, že mi vyskočí z hrude a dlane som mal spotené ako ešte nikdy.. Čo sa to so mnou deje??

„I am glad you came!“ povedal som po chvíli, čím som ju asi vyrušil z premýšľania.. Pomaly sa otočila smerom ku mne a keď ma zbadala s otvorenými ústami na mňa šokovane hľadela.. No nebola jediná, ktorá sa prekvapene pozerala na toho druhého.. Ja som z nej totiž nemohol spustiť zrak! „Je taká nádherná!“ pomyslel som si.

„Čo ... ty .... tu ... robííš??“ vykoktala zo seba.

„Chcel som ťa vidieť“ povedal som a vykročil som k nej.. Niečo si zamumlala popod nos, no ja som to nepočul a tak som si sadol vedľa nej. V tej chvíli ma omámila jej úžasná vôňa granátového jablka a ja som bol ako zhypnotizovaný..

„Tak si ma videl.. Radšej už pôjdem..“ povedala zrazu a postavila sa na odchod.. Najprv som na ňu len nechápavo pozeral, no našťastie som sa rýchlo spamätal a tak som ju za ruku potiahol späť, čo spôsobilo, že si opäť sadla.. Prečo chce odísť?? Nechápem..

Keď už znova sedela, pozrela najprv na moju ruku ktorou som ešte stále držal tú jej a potom na mňa. Ja som hneď pochopil, že ju mám pustiť a tak som to aj urobil, no triaška ktorá mnou prešla vo chvíli, keď som ju držal ešte stále pretrvávala. A keď sa na mňa pozrela.. Ách, ten pohľad a tie jej krásne oči..

„Prosím, zostaň“ povedal som po chvíli naliehavo.

Ticho a napätie, ktoré medzi nami bolo sa dalo krájať a tak som sa musel ozvať..

„Konečne ťa vidím naživo“ usmial som sa na ňu pričom som bol úprimný. Už tak dlho som čakal na túto chvíľu, keď budem s ňou a pri nej takto blízko a teraz je to tu.. Mám pocit, že snívam..

„Mala by som povedať, že aj ja teba, no asi by som klamala“ povedala akoby nič.

„Au, to bolelo“ pomyslel som si.. Prečo je zrazu taká..? Divná! Veď vždy sa tešila na deň, keď sa stretneme a zrazu jej to je jedno a najradšej by ma ani nevidela?? Nechápem..

„A práve preto tu dnes sme.. Aby sme sa normálne porozprávali a všetko si vysvetlili..“ povedal som, keďže som chcel vedieť, čo sa s ňou deje..

„A čo tu treba ešte vysvetľovať? Všetko je jasné.. Vykašľal si sa na mňa..“ povedala nezaujato a ja som vypleštil oči.. Takže o to tu ide?? Ona sa na mňa ešte stále  hnevá?!

„Lenže ja ti to chcem vysvetliť Jess.. Nechcel som, no nemal som na výber..“ zaklamal som trochu.

„Mal si na výber!“ prerušila ma..

„Áno tak dobre mal, lenže som si vybral tú nesprávnu voľbu.. A už ma to vyše pol roka trápi, takže by som to chcel teraz napraviť.“

„Je neskoro“ precedila cez zuby a mňa pichlo pri srdci.. To nemôže myslieť vážne!

 „Nikdy nie je neskoro Jess!“  povedal som s nádejou v hlase.

„Bez slova si zmizol Niall! Nemala som ani možnosť vyhovoriť ti to... Neozval si sa! Písala som ti skoro každý deň! Každú jednu sekundu som dúfala, že sa vrátiš a odpíšeš mi... Teba to trápi??  Bola som ako bez života.. Tak veľmi si mi ublížil.. Si pre mňa už ako cudzí človek.. Nepoznám ťa.. Netuším, čo si počas toho posledného polroku robil, no ani ma to nezaujíma! A nemysli si, že keď si nejaký super spevák a napíšeš mi odkaz, že ti chýbam, sa to všetko napraví.. Neznášam ťa..“ vykričala mi a zúfalo sa rozplakala pričom som dosť spanikáril a nevedel som čo teraz robiť, či povedať  a tak som si ju k sebe len privinul, aby aspoň teraz cítila, že tu som s ňou a už ju nenechám odísť zo svojho života.

Plakala mi v náruči a ja som sa cítil tak bezradne.. Netušil som, že som jej až tak ublížil.. Nikdy som jej nechcel ublížiť, no zrejme sa mi to podarilo.. A to, keď mi povedala, že som pre ňu už cudzí človek a že ma neznáša mnou doslova otriaslo.. Ani som si neuvedomil, čo všetko som spôsobil a to len pre to, že som bol taký idiot.. Pokašľal som to..

Keď sa po niekoľkých minútach opäť posadila a slzy mala zaschnuté na tvári, doslova ma to ničilo.. Teda hlavne to, že som to spôsobil ja!! Hnusil som sa sám sebe.

Snažil som sa jej vysvetliť, ako veľmi ma to mrzí a že som jej nechcel nikdy ublížiť, no ona mi povedala, že si to všetko musí prejsť hlavou a že nevie, či mi dokáže odpustiť.. Najradšej by som teraz plakal od zúfalstva, ktoré som v sebe cítil a aj sa mi pár krát slza skotúľala po tvári, no snažil som sa udržať..

Keď sa opäť postavila na odchod, vedel som, že si už nesadne a budem musieť niečo spraviť preto, aby som ju tu pri seba udržal ešte aspoň chvíľu.. Tak som sa postavil tiež a hoci sa mi otočila chrbtom stál som hneď za ňou. Povedala: „odpúšťam, ale nezabúdam, je mi to ľúto!“

V tej chvíli sa mi moje srdce rozpadlo na 2 polovice.. Povedala to tak odmerane a chladno až som sa začudoval či je to naozaj ona. Viem, že som jej ublížil, no...

„Jess, prosím, neodchádzaj!“ objal som ju zozadu zúfalo a pocítil som ako sa zachvela.. Opýtal som sa, či jej je zima, no aj keď povedala, že nie, tak som jej dal svoju mikinu.. Najradšej by som vo chvíli, keď som ju držal už nikdy nepustil.. Len škoda, že som si svoju chybu uvedomil až teraz.. Doteraz som to nikdy nebral tak, že som jej až tak ublížil a aj keď som vedel, že sa na mňa hnevá, nevedel som, že až tak..

Postavil som sa pred ňu, keďže sa ani nepohla a zahľadel som sa jej do očí. Boli sme od seba len pár centimetrov a ona sa mi svojimi očami taktiež vpíjala do tých mojich. Myslel som, že sa so mnou v tej chvíli krúti celý svet.. No najhoršie na tom bolo, že som celú jej bolesť, smútok a sklamanie videl v jej očiach ako v zrkadle.. Dala mi pocítiť ako veľmi ju to trápi..

„Jess, prosím ťa.. Nezahadzuj to všetko pekné čo sme spolu prežili.. Aj keď to bolo len písanie, pre nás to bolo niečo oveľa oveľa viac.. Vieš to, vieš ako veľmi ťa mám rád a ako veľmi to ľutujem, tak prečo mi nechceš dať druhú šancu?? Prečo ma takto trápiš?“ zdvihol som hlas, pretože som už naozaj netušil čo robiť..

„Nekrič na mňa! Na to ty, nemáš právo!“ povedala mi nahnevane..

„Prepáč, ale som už zúfalý.. Neviem, čo mám urobiť preto, aby som si ťa opäť získal...Snažím sa Jess, naozaj sa snažím! Myslíš, že by som tu dnes bol, keby som ťa nechcel vidieť, myslíš, že by som tu bol, keby si mi nechýbala...?? Čo musím spraviť, aby si to pochopila??“

„Nemusíš robiť nič..“ odmlčala sa. „Vieš, kedysi bolo mojím snom ťa stretnúť, nielen ako speváka, ale aj ako môjho Nialla, s ktorým som viedla tie nekonečné rozhovory na Facebooku, ktoré ma robili takou šťastnou.. A ver mi, že by ma nikdy nenapadlo, že keď ťa už konečne uvidím a budeš stáť takto blízko mňa, budem na teba tak nahnevaná a budem od teba chcieť čo najskôr utiecť ako teraz..“

Tak toto ma už naozaj zabíja! Čo to hovorí??

„Jess, já..“ začal som, no ona ma hneď prerušila.

„Nie Niall.. Prosím ťa, už radšej nič nehovor..“ položila svoj ukazovák na moje pery a ja som už len zúfalo sledoval, čo bude nasledovať.. Zmučene som sa na ňu pozeral, aj keď som myslel, že už to nevydržím.. Tuho ma objala a povedala, že si ani neviem predstaviť, ako som jej chýbal ja! No zrazu sa rozutekala a aj keď som za ňou kričal, nezastavila sa.. Zašla za kopec a stratila sa mi z dohľadu.. Zúfalo som vykríkol najhlasnejšie ako som vedel a buchol som päsťou do stromu. Slzy sklamania a smútku sa mi rinuli z očí, no mne to bolo jedno.. Takto som si teda dnešné stretnutie s ňou nepredstavoval! Dúfal som, že bude rada, keď ma znova uvidí, no asi som sa mýlil.. A za všetko môžem ja!! Keby som nebol vtedy taký hlúpy... Do riti! Toto sa nemalo nikdy stať! Stratil som ju, cítim to.. Čo mám robiť?? Veď ja ju mám naozaj rád! Zostal som sedieť na zemi a chrbtom som sa opieral o strom. Zúfalo som pozeral do blba a nevnímal som vôbec nič.. Len bolesť, ktorá vo mne zostala..

Po čase mi však začal zvoniť mobil, no ja som ho odignoroval.. Raz, dva, tri krát... No keď už zvonil aj na štvrtý krát, musel som to zdvihnúť..

„Čo je?!“ opýtal som sa nahnevane.

„Niall, si v pohode? Ešte stále si s Jess?“ opýtal sa preľaknuto John.

„Nie..“ povedal som a skotúľala sa mi slza po tvári.

„Idem po teba!“ vyhŕkol John a zložil.

Bolo mi to v podstate jedno a tak som si mobil položil vedľa seba a zase som sa ponoril do svojho sklamania..

Mne to síce zbehlo ako minúta, no asi to bolo dlhšie, keď prišiel John a bežal hneď ku mne..

„Preboha, čo sa stalo?“ opýtal sa, keď uvidel moju bledú tvár.

„Odišla.. Neznáša ma..“ povedal som ticho.

„Určite to nebude také zlé“ snažil sa ma upokojiť, no ja som vedel, že zbytočne.

„Nie, je to ešte horšie.. Netušil som, že som jej až tak ublížil... Ale ja som nechcel, veď ju mám rád... A teraz, keď som s ňou už zase mohol byť, tak ona...“ začal som, no svoje slzy som už zase neudržal.. John ma len ticho objal..

„Poď, pôjdeme..“ povedal a pomohol mi postaviť sa.

Neprotestoval som, lebo aj tak by to nemalo význam..
Cestou do hotela bolo v aute hrobové ticho a ja som ticho pozeral von oknom.. Netuším, koľko je hodín, no už bude asi dosť, keďže ulice sú vyľudnené.. John sa ma našťastie nič nepýtal.. No keď sme sa v hotely viezli výťahom na izbu, zazvonil mu mobil.

Vyzeral dosť znepokojene a tak som ho len sledoval a pohľadom som sa ho pýtal, čo sa deje.

„Kde šla Jess, keď od teba odišla?“ opýtal sa hneď, ako zrušil hovor.

„Neviem, nevravela mi, prečo?“

„Lebo je už niečo po polnoci a ona ešte nie je doma.. A manželka sa jej nemôže ani dovolať... Jess je zodpovedná a nikdy by sa nezabudla ozvať, ak ešte o takejto hodine nie je doma.. Vždy nám dá vedieť..!“ vravel nervózne.

„Čo to znamená?“ prebral som sa už aj ja.

„Skúsim jej zavolať.. Dúfam, že sa jej nič nestalo“ pozrel na mňa vyčítavo.

„Nezdvíha!“ povedal mi po chvíli.

„Neboj John, určite je v poriadku.. Jess vie, čo robí“ povedal som, no panika sa začala zmocňovať už aj mňa.. „Čo to vystrájaš Jess?“ pomyslel som si.

„Nemal som nič organizovať.. Niall, ak sa jej niečo stane, tak ja ťa asi..“ hovoril vyčítavo.

„Bude v poriadku“ povedal som dúfajúc, že je to pravda.