Twitcam

Ahojte, máme s Laurou twitcam, tak ak by ste si nás chceli pozrieť a zasmiať sa :D o pol 17tej :))
http://twitcam.livestream.com/c8kkj

Never say Never27

Číta to vôbec niekto?? :D Lebo niekedy mám pocit, že asi takí piati ľudia :P

Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka, ktoré mi oznamovalo, že je čas vstávať.. Intuitívne som rukou šmátrala po nočnom stolíku, no keď sa mi to ho nedarilo nájsť, nedobrovoľne som rozlepila oči, otočila som sa smerom k stolíku a keď som ho konečne našla, vypla som ho!

Vyvalila som sa späť na posteľ a už s otvorenými očami som sa zahľadela do stropu..

V noci som toho veľa nenaspala, lebo skoro každé 2 hodiny som sa budila a nemohla som zaspať.. Určite to poznáte.. Proste hrozné! A dnes mám ísť zase do školy.. Are u kidding me?? Vôbec sa mi nechce, no vôbec, komu by sa chcelo?? Asi len prváčikom na základnej škole..

„Jess, vstávaš?“ otvorili sa dvere na izbe a z nich vykukla mamkina hlava.

„Hej, hej.. Veď už idem!“ zamrmlala som si popod nos a zaborila som si hlavu do vankúša.

„Len som chcela vedieť či si nezaspala“ uškrnula sa mamka a odišla.. Ako ináč, dvere nechala otvorené! „Vie, že to neznášam, no aj tak ich stále nechá otvorené!“ povedala som si sama pre seba a sadla som si na posteľ.. Rozhliadla som sa navôkol, pretrela si ešte raz oči, ponaťahovala som sa a vstala som! „Áno, Jessica sa konečne postavila z postele! Tlieskajte mi..“ smiala som sa ironicky sama na sebe. To dnes ale bude deň.. Ako tak rozmýšľam, chcelo by to ešte vymeniť knihy do školy, lebo cez víkend akosi nebol čas.. Áno, víkend.. Bol úžasný! Len škoda, že mi už musel odísť..  Myslím Nialla, nie víkend..

Ešte je len ráno a už mi asi šibe.. Poznáte ten pocit, keď vám hlavou koluje véľmi veľa informácií a nepotrebných myšlienok a nemôžete to zastaviť?? Ja to prežívam stále.. Ale už som si zvykla! Veď čo iné mi zostáva?! Asi len realizovať všetky moje crazy nápady, hoci to bude ťažké.. Ale ako hovorí ocko: „Never say Never!“

Počas týchto mojich myšlienkových pochodov, som sa šla do kúpeľne umyť a trošku sa znormalizovať, čo znamená, že hlavne si opláchnuť tvár studenou vodou, nech sa trochu preberiem.. No počula som, že to je dobré aj pre pleť.. Myslím tú studenú vodu..

Keď som sa z kúpeľne vrátila do svojej izby, rýchlo som si nahádzala knihy a zošity do tašky, ďalšie potrebné veci a ešte mobil..

„Mám SMSku?“ začudovala som sa, keď som si išla zapnúť zvonenia..

Dobré ránko, tak ako si sa mi vyspinkala? Chýbaš mi.. Čo tak Skype?? Niall xx

Táto správa ma prinútila usmiať sa a dnešný deň sa mi už zrazu nezdal byť až taký zlý.. Pozrela som sa teda na čas prijatia a zistila som, že mi jeho správa prišla asi pred troma minútami.. Neváhala som a hneď som mu odpísala..

Dobré, nič moc, keďže som sa asi každé 2 hodiny budila.. Čo ty? Aj ty mi chýbaš :(... Skype?? Teraz? Veď o chvíľku odchádzam do školy a ešte sa musím najesť, obliecť... Jess xx

Mobil som si po odpísaní hodila na posteľ a otvorila som svoju skriňu s oblečením.. Rozmýšľala som, čo si mám zobrať, keďže vonku to vyzerá na zamračený deň.. Stavila som teda na pohodlie.. Čierne obtiahnuté nohavice, tričko a na vrch mikina..

Rýchlo som sa obliekla vzala som si tašku, mobil a zišla som dole do kuchyne..

Na raňajky som si spravila rožok s maslom a so šunkou, urobila som si teplý čajík ako každé ráno a sadla som si za stôl.. Mobil som mala pri sebe a keď som začula pípnutie SMSky, hneď som ju nadšene otvorila.

„Už ti píše?“ vyrušil ma pri čítaní ocko, ktorý vošiel do kuchyne.

„Áno, už mi píše“ povedala som s úsmevom a sústredene som čítala ďalej.

S tým spaním som na tom podobne :P.. To nevadí, že ideš do školy, ešte stíhame!

-Nestíham, o 5 minút odchádzam!

Ale ešte stále máš 5 minút!

-Už len 3 a práve som dojedla.. :D

Vstala som od stola a zaujato som čítala našu ďalšiu konverzáciu. Tanier a pohár som dala do myčky a pozerajúc sa striedavo na mobil a na schody, po ktorých som šla, som vošla do kúpeľne..

Si hrozná! :P

-Umývam si zuby, prestaň! :P

Nestíhame :(..

-A čo robíš okolo 3tej poobede?

Neviem, prečo?

-Lebo vtedy budem doma zo školy a môžeme skypovať ;).

Zuby umyté, namaľovaná už som, môžem ísť.. Obula som si teda botasky, rozlúčila som sa s ostatnými obyvateľmi nášho domu a zamkla som za sebou dvere.

Pokúsim sa vybaviť si to :)..

-Dobre.. Inak, práve vychádzam z domu.

Ďakujem za informáciu :D..

-Aj nabudúce :P..

:D :D :D

Čo robíš? :)  napísal mi asi po 10 minútach, keďže som mu na tie jeho smajlíky neodpísala..

-Sedím v autobuse a pozorujem ľudí v ňom :D.. Čo ty?

Práve som na Harryho a Louisovej izbe.. A o chvíľu ideme na raňajky :)..

-Tak ich teda pozdrav.. Všetkých.. A dobrú chuť :)

Ďakujeme, už ideme dole výťahom :D.. A aj oni ťa pozdravujú ;).

-Ďakujem :).. Tak, už asi končíme, lebo nebudem mať kredit :P..

Niéé :(.. Keď mne sa s tebou tak dobre píše :)    pri tejto správe som sa musela usmiať..

-Veď aj mne s tebou, ale nebudem mať potom kredit.. Kúpiš mi nový? :D

Jasné, žiaden problém ;)

-Ja som to myslela len zo srandy :P

Ale ja nie!

-Byee :D

Toto mi nemôžeš spraviť! :P

„Tak a teraz mu neodpíšem“ povedala som si zadržiavajúc smiech a mobil som si odložila do tašky.. A aj keď by som si s ním najradšej písala stále, naozaj si nechcem minúť celý kredit, lebo som si ho ešte len pred pár dňami kúpila a po tomto dnešnom písaní si s ním, už mám len polovicu.

Pokračovala som teda ďalej v mojom pozorovaní ľudí a ďalej som hodnotila ich oblečenie či výzor.. Nemôžem si pomôcť, ale niektorí ľudia si niekedy dokážu vymyslieť také divné kombinácie, že človeku sa pri tom až rozum pozastaví..

Keď som konečne vystúpila  z autobusu, znenazdajky ma osvietilo! Lepšie povedané, ani neviem odkiaľ sa zjavilo, ale začalo svietiť kostrbaté slnko.. Nasadila som si teda na oči svoje čierne slnečné okuliare a pokračovala som v ceste do školy.. Od zastávky to už nie je ďaleko, takže ešte takých desať minút cesty.. S úsmevom na tvári som vykročila pravou nohou vpred, no zase ma vyrušilo zvonenie mobilu. To bude asi Alex, že kde som tak dlho.. No ja nemôžem za to, že môj autobus pravidelne mešká!

„Prosím“ povedala som, keďže mi volalo nejaké neznáme číslo.

„Sorry? Jess?“ ozvalo sa na druhom konci.

„Niall?“ povedala som neveriacky.

„Hej, to som ja.. Tak kde si?“

„Si ty normálny?? Vieš koľko ti stiahne za takýto zahraničný hovor?“ povedala som po anglicky.

„To nevadí.. Keď si nebudeš míňať ty, tak ja môžem.. A navyše, volám z Harryho telefónu, takže to je v pohode..“ zasmial sa a ja tiež.

„Ty si teda číslo! Ale aj tak.. A Harry vie, že máš jeho mobil?“

„Jasné, to on mi ho požičal..“ povedal a v pozadí som začula Harryho hlas: „neklam Nialler!“

„Tak to teda počujem..“

„A kde si?“

„To je výsluch?“ zasmiala som sa.

„Niéé.. To je len bežná otázka tvojho kamaráta.“

„Práve idem do školy.“

„Nejdeš do tej školy už nejako dlho?“

„Hej, lebo mi meškal autobus a teraz ešte takých 7 minút pešo..“ vysvetlila som mu.

„Ahá.. Zaujímavé..“
„Tak už by sme mali končiť, lebo mu naozaj všetko prevoláš..“

„Zase ma chceš zrušiť??“

„Áno..Keby si teraz videl všetkých ľudí, ktorí okolo mňa prechádzajú a pozerajú na mňa ako na debila, lebo sa tu s tebou rozprávam po anglicky“ uchechtla som sa.

„To nevadí.. My vieme svoje“ zasmial sa tým svojim nákazlivým smiechom.

„Niall, okamžite to zruš! Viem, že ti chýba, ale nepreháňaš to už trochu? Asi ti vyúčtujem tento tvoj dlhý hovor“ počula som Harryho smiech v pozadí.

„Asi už budeme končiť“ povedal tenkým hláskom Niall.

„Ja som ti to vravela..“ zasmiala som sa na ňom.

„Tak teda dobre.. Mám ťa rád a poobede sa ponáhľaj zo školy..“

„Jasné a aj ja teba.. Bye a povedz Harrymu, že ja som ti to vravela..“
„To je spiknutie..!“

„Bye“ usmiala som sa a zrušila som hovor.. Cesta do školy mi dnes zbehla neuveriteľne rýchlo a sama som sa čudovala, že už vchádzam do školy cez recepciu a zdraví mi kamarátka z vedľajšej triedy..

Never say Never26

Niall

„Ale akoto, že si s nimi? Veď si ich nemala rada.. Už ste sa snáď udobrili, či čo?“ povedala Alex a mňa to na chvíľu prekvapilo..

„Veď si ich nemala rada???“ Veď pokiaľ viem, tak Jess, nás mala rada vždy.. Keby som Jess nepoznal tak poviem, že to vyznelo, akoby s nami teraz bola len kvôli sláve.. No ona taká nie je! Viem to.. Ale aj tak, sa jej na to potom opýtam..

„Áno, včera po koncerte sme sa udobrili a chalani potom boli u nás doma a tak sme sa zoznámili“ povedala Jess trochu nesvoja.

Viac sme to už síce neriešili, no mne to stále behalo v mysli a prekrúcal som si to z každej strany, no nijak raz mi to nesedelo..

Keď sme prišli na Bratislavský hrad, Alex už bola v pohode a dokonca sa z nej vykľulo skvelé dievča.. Stáli sme pri jednom z múrov a sledovali sme ten nádherný výhľad na celú Bratislavu.

Stáli sme všetci spolu, len Jess sa po chvíli vzdialila a vyšla trošku vyššie.. Najprv som ju len pozoroval, no potom som si všimol, ako si pretiera oči, čo sa mi nezdalo a tak som šiel za ňou. Zozadu som ju objal a ona sa strhla.

„Ách, to si ty“ usmiala sa po chvíli a potiahla nosom.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť“ povedal som.

„To je v poriadku..“ povedala a hľadela niekam do diaľky.

„Je tu nádherný výhľad“ poobzeral som sa po okolí.

„Áno, to je“ povedala, no neusmievala sa..

„Noták, čo sa deje?“ pozrel som na ňu s otázkou v očiach.

„Prepáč, len som sa zamyslela..“ zaklamala, no zrejme o tom nechce hovoriť, tak to nechám radšej tak.. No teraz je čas na moju otázku a tak som nabral odvahu a opýtal sa jej to.

„Jess, môžem sa ťa na niečo opýtať?“

„Jasné“ pozrela na mňa.

„Čo myslela Alex tým, keď povedala, že si nás nemala rada?? Vyznelo to totiž divne..“ dostal som zo seba a Jess sa pozrela do zeme.

„Viem, že to vyznelo divne..“ začala.

„A čo tým teda chcela povedať?“ zdvihol som jej rukou bradu, aby som ju donútil pozerať sa mi do očí.

„Vieš, keď si mi už potom neodpisoval, povedala som si, že už nikdy ťa nechcem ani vidieť a prestala som počúvať vašu hudbu.. Prestala som si hľadať infos o 1D a keď som nikde videla vašu fotku, hneď som ju zrušila, či prepla na iné okno.. Preto som ani nechcela ísť na váš koncert, lebo som nepočula ani jednu vašu novú pesničku a nemala som ani potuchy, že tá, ktorú si písal o nás, je tam taktiež..“ vravela, pričom odvrátila pohľad.

„To naozaj?? Prepáč, ja .. Netušil som, že som ti až tak ublížil“ hovoril som prekvapene. Nikdy by ma ani nenapadlo, že taká veľká directionerka, ako je Jess, by sa zrazu od nás tak odvrátila.. A to všetko len kvôli mne. Ja som za to mohol!

„Už to neriešme,  dobre?“ nečakane ma objala a zase potiahla nosom.

„Jess, prečo plačeš?“ opýtal som sa jej, keď som ju mal vo svojom náručí.

„Pretože ťa už zase strácam“ povedala smutne.

„Čože?? Prečo by si ma mala strácať??“ opýtal som sa nechápavo.

„Lebo mi dnes odchádzaš.. A ktovie, kedy ťa znova uvidím..“

„Aj keď od seba budeme ďaleko, vždy tu budem s tebou Jess“ pohladil som ju po chrbte, teraz už chápajúc, čo myslí a taktiež mi to prišlo ľúto.. Doteraz som si to veľmi nepripúšťal, no má pravdu.. Dnes večer odchádzame a ja ju už nebudem môcť objať tak, ako teraz..

„Sľubuješ?“ odtiahla sa a pozrela mi do očí.

„Sľubujem!“ povedal som rozhodne.

„Mám ťa rada!“

„Veď aj ja teba Jess“ objal som ju ešte raz.

„Tak čo vy dvaja?“ pribehli ku nám aj ostatní, čím nás opäť vyrušili v našej chvíľke..

„Ale, len tak sme sa rozprávali..“ povedal som.

„Tak to určite, veď sme vás videli“ potľapkal ma po pleci Zayn.

„Úsmev“ zakričal na nás zrazu Liam a odfotil nás.

„Hééj!“ pousmiala som sa naňho a Niall sa taktiež usmial.

„Tak ešte raz“ zakričal Harry a všetci sme zapózovali.

„Perfektná!“ povedal nadšene Liam a ďalej fotil kadekoho.

Potom sme sa vrátili späť do centra mesta a poprechádzali sa po námestí, prešli sme sa okolo SND, fontány a bol to úžasný deň s nimi!

Večer

„Jess, ocko ťa už čaká v aute“ zakričala na mňa mamka z kuchyne.

„Veď už idem, tak pá“ zbehla som dole schodmi a nastúpila som do auta na miesto spolujazdca.

„Môžeme?“ opýtal sa upierajúc na mňa pohľad.

„Tak teda poďme!“ povzdychla som si nie veľmi nadšene.

Počas celej cesty na letisko, som sa pozerala von oknom a psychicky som sa snažila pripraviť na rozlúčku.. Rozlúčku s ním!

Chalani sú na letisku už hodinu, keďže ich tam šofér odviezol skôr.. My tam ideme hlavne preto, lebo sa s nimi chceme rozlúčiť.. Ocko si ich veľmi obľúbil a aj oni jeho..

„Zvládneš to?“ opýtal sa ma ocko, keď sme zastali na parkovisku pri letisku.

„Neviem..“ priznala som a on ma súcitne objal.

„Tak teda poďme“ povedal a obaja sme vystúpili z auta. Pomalým krokom sme zamierili do letiskovej haly.. Videli sme tam veľa pištiacich dievčat s plagátmi One Direction a tak som sa len pousmiala.. Prešli sme okolo nich a ďalej od nich stáli chalani s ochrankou.

Zastala som v bezpečnej vzdialenosti a sledovala som, ako sa rozprávajú, smejú.. Ocko si ani nevšimol, že nejdem vedľa neho a tak pokračoval v ceste k nim.. Z oka mi vypadla slza, no rýchlo som si ju zotrela, keďže som si sľúbila, že plakať nebudem, aj keď to bude ťažké..

„Aha, ide John!“ začula som zrazu Liama a všetci chalani sa naňho šťastne vrhli. Teda až na Nialla, ktorý ma hneď zbadal a stál tam, pozorujúc ma. Milujem tieto naše chvíľky..

Obaja sme zrazu vykročili pravou nohou oproti sebe, pričom sme sa na seba obaja usmiali, že ideme rovnako a naraz sme vykročili.. Ách, tá naša prepojenosť..

„Ahoj“ povedal, keď sme sa stretli v strede a stáli sme len pár centimetrov od seba.

„Ahoj“ usmiala som sa pri pohľade naňho.

„Takže kam to bude teraz?“ opýtala som sa neisto.

„Praha!“ povedal.

„To je fajn..“

„Poď s nami!“ povedal zrazu a chytil ma za ruku.

„Vieš, že to nejde.. Mám ešte školu..“

„Ja viem.. Len sa mi nechce odísť!“ povedal smutne.

„A čo ak ťa nepustím?“ pousmiala som sa a objala ho.

„Vieš, že to nejde“ napodobnil ma.

„Viem.. Kedy ťa uvidím?“ opýtala som sa.

„Aj zajtra..“

„Hmm?“ povedala som nechápavo.

„Cez skype“ uškrnul sa.

„Myslím, tak normálne“ buchla som ho do ramena.

„Len som sa snažil odľahčiť atmosféru..“

„Nezabudni, čo si mi sľúbil“ pošepkala som mu.

„Neboj, nezabudnem! Už nikdy!“ pohladil ma po chrbte.

„Let číslo...“ ozvalo sa zrazu a mne stiahlo srdce.. Je to tu!

Každý s každým sa lúčil, no ako posledného som si nechala Nialla..

Stál oproti mne a v tvári mal smutný výraz.

„Tak poď sem“ povedala som a on ku mne pribehol a ešte raz ma objal.

„Budeš mi chýbať Jess“ povedal a hoci som si sľúbila, že plakať nebudem, slza sa mi skotúľala po líci.

„Ty mne viac Niall.“

„Niall“ zakričal naňho Liam.

„Musím už ísť“ povedal.

„Od teraz, si budeme stále všetko písať a budeme spolu minimálne raz do týždňa volať cez skype, okej?“ pozrel na mňa a držal ma za ruku.

„Sľubuješ?“

„Sľubujem, sľubujem, sľubujem!“ povedal milo.

„Niall!!“ zakričal ocko.

„Veď už idem!“

„Mám ťa rád Jess“ povedal a vtlačil mi pusu na líce. Pusu, ktorý si budem pamätať ešte tak dlho..

„Aj ja teba“ povedala som a on už utekal preč. Ocko podišiel vedľa mňa a ticho sme im kývali, až kým sa nám nestratili z dohľadu.. Vtedy ma ocko silno objal.. Takto sme odišli do auta a počas cesty bolo hrobové ticho, čo sa nám dvom často nestáva..

„Si v pohode?“ opýtal sa.

„Ani nie..“ povedala som úprimne.

„Neboj, bude to v pohode.. Určite sa už čoskoro uvidíte!“

„Už teraz mi chýba..“

„Veď ja viem..“ povedal súcitne a ďalej už bol ticho. Opäť som pozerala von oknom, no tentoraz som nevnímala okolie a ani budovy či cesty, na ktoré som uprene hľadela.. Pred očami som mala jeho usmiatu tvár a na líci som ešte stále cítila jeho pery..

Never say Never25

Ahojte! Viem, že vás teraz trochu viac zanedbávam, ale som dosť busy, takže prepáčte :).. Btw, chcela by som vám oznámiť, že budúcu nedeľu(30.9.), budeme mať s Laurou twitcam, tak ak by ste mali čas, môžete si ho pozrieť, aby sme ho nerobili sami pre seba :D.. Do komentov, by ste mi potom mohli napísať, aký čas by vám najviac vyhovoval.. A dúfam, že nová časť sa vám bude páčiť :)..

Jess

Keď sa počítač zapol, klikol si na ikonku Facebooku a ja som čakala, čo to vystrája. Azda teraz nejde odpisovať fanúšičkám?!

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ začala som zvedavo.

„Skús“ povedal a ďalej klikal na tie svoje políčka a niečo tam do nich písal..

„Čo to robíš?“ opýtala som sa, pobavená na jeho zamyslenej tvári.

„Počkaj ešte chvíľku“ žmurkol na mňa a tak som sa vyvalila na posteľ a čakala som, čo sa udeje. Asi po piatich minútach však zahlásil: „Done!“

„No konečne, takmer som tu zaspala“ zasmiala som sa a sadla som si vedľa neho.

„Tak a teraz mi už veríš?“ opýtal sa ma a podal mi môj notebook.

Pozrela som najprv na neho a potom na obrazovku.. Bol tam otvorený Domov na Facebooku nejakého účtu.. Preklikla som sa teda na profil a to, čo som uvidela ma trošku zaskočilo.

„Jessica´s Niall“ prečítala som nahlas a v duchu som sa zasmiala.

„Ale čo to?? Nechápem“ pozrela som naňho nechápavo.

„Práve som si vytvoril nový účet na Facebooku, aby si mi verila, že si budeme písať aj naďalej“ povedal s úsmevom.

„Neverím, že si si ho teraz vytvoril a len kvôli mne“ povedala som neveriacky.

„Myslím, že na tom svojom FB účte, už budeš mať žiadosť o priateľstvo.. Skontroluj si to“ povedal pobavene a odhlásil sa zo svojho.

Prihlásila som sa teda ja a naozaj mi prišla žiadosť o priateľstvo.. A od koho? Jessica´s Niall! Hneď som ho teda potvrdila aj keď som tomu nemohla uveriť..

„Ale to meno sa mi páči!“ uchechtla som sa po chvíli.

„Veď mne tiež“ zasmial sa na mne.

„A aha! Máš tam nejakú správu“ zaškeril sa a ukázal na kolónku správ.

Podozrievavo som sa na neho pozrela a otvorila som ju.. Bola od neho.

Thanks for accepting! :D

„Ty si úžasný!“ zasmiala som sa na jeho správe a hneď som mu aj odpísala: U are welcome! :)

„Ty si viac“ povedal s úsmevom a spaľujúco sa mi zahľadel do očí.. Srdce mi v tej chvíli bilo ako o preteky a čakala som, čo sa bude diať ďalej.. Nechcem nič pokaziť a tak som sa mu taktiež zahľadela do očí a s úsmevom sme sa rozprávali bez slov! Každá jedna bunka vo mne teraz chcela jedno jediné a to už nikdy ho nestratiť a mať ho navždy takto nablízku. Užívala som si túto chvíľu, lebo viem, že sa to už tak skoro neudeje.. Zajtra odchádza a ja tu budem opäť bez neho.. A aj keď sa teraz vidíme po druhý krát v živote, mám pocit, že ho poznám večnosť.. Mám pocit, že je niečo ako moja spriaznená duša, ktorá mi rozumie aj bez slov!

Jeho ruku som zrazu pocítila na svojom líci, ako ma nežne hladí, no očami sa ešte stále vpíjal do tých mojich. Pomaly sa svojou tvárou priblížil k tej mojej a ...

„Ouu, prepáčte!“ vrazil zrazu do dverí ocko a pri pohľade na nás sa rýchlo otočil a dvere za sebou zavrel. My sme sa samozrejme hneď odtiahli a keď sa dvere zavreli obaja sme sa rozosmiali..

„To čo bolo?“ vravel pobavene Niall.

„Myslím, že by sme sa už mali vrátiť dole k ostatným“ povedala som s úsmevom.

„Asi máš pravdu“ povedal trošku sklamane.

Vypla som teda notebook a spolu sme zbehli dole schodmi k ostatným. Sadli sme si na hojdačku vedľa seba a pri pohľade na ostatných, ako sa na nás uškŕňajú sme sa museli opäť zasmiať.

„Myslím, že tu niekto šíri nepravdivé informácie“ pošepkal mi pobavený Niall, načo som mu len súhlasne prikývla.

Stále som myslela na to, že keby nás ocko neprerušil, Niall by ma možno pobozkal.. Najprv som si síce myslela, že to robí len zo srandy, no potom som si uvedomila, že bol pri mne tak blízko až by sa to mohlo naozaj stať! No bojím sa, že ak by som ho pobozkala, všetko by sa pokazilo.. Hlavne naše priateľstvo a nebolo by to už také ako pred tým..

Ale je od neho naozaj milé, že si len kvôli mne vytvoril FB účet, aby si so mnou mohol písať.. A ešte to meno! Je to divné.. Bože, čo sa to so mnou deje?? Prečo naňho nemôžem prestať myslieť??

„Tak my by sme už mali ísť“ začula som zrazu, čo ma prebudilo z rozmýšľania.

„Už??“ povedala som sklamane, pričom sa ostatní z chuti zasmiali.

„Hej.. Je už veľa hodín a zajtra, teda už dnes, by sme si chceli ešte prezrieť mesto, lebo včera sme toho veľa nestihli..“ povedal Liam a všetci sa postavili na odchod. Odprevadili sme ich teda až k autu, so všetkými sme sa rozlúčili a oni sa nám poďakovali za krásny večer.. S Niallom sme sa silno objali a dohodli sme sa, že zajtra sa s nimi pôjdem prejsť po meste a súhlasili aj s tým, že vezmem Alex.. Bude nadšená!

Keď chalani odišli, šla som sa osprchovať a potom som si ľahla do postele.. Vôbec som nebola unavená a stále som naňho myslela.. Na celý dnešný večer.. Ešte pred pár hodinami som ho nechcela ani vidieť, nechcela som ísť na koncert a teraz si neviem predstaviť, že by som ho znova stratila.. Po celý ten polrok bez neho a bez jeho správ som naňho nikdy neprestala myslieť a ani som ho neprestala mať rada.. Áno, bola som naňho nahnevaná a ešte aj som, no uvedomil si, že to, čo spravil nebolo dobré a oľutoval to.. Možno som naivná, no nedokážem už byť bez neho, pretože on ma robí šťastnejšou aj keď si to nedokážem vysvetliť!

Na ďalší deň

„Dobré ránko“ vošla som s úsmevom do kuchyne, tešiac sa na dnešný deň!

„Dobré“ povedal ocko s úškrnom.

„Čo je to za pohľad“ pozrela som naňho podozrievavo..

„Aký pohľad?“ pozrel na mňa akoby nič..

„Tak to vyklop!“ zasmiala som sa.

„Čo myslíš?“

„Viem, že mi chceš niečo povedať.. Už ťa poznám..“

„Niiič..“

„Ale noták, oci!“ štuchla som ho do ramena a hodila som naňho psie očká.

„Si hrozná!“ zasmial sa na mne.

„Takže?“

„Čo to malo byť? Myslím, včera s Niallom v tvojej izbe.. Azda som vás pri niečom neprerušil“ povedal a spýtavo na mňa pozrel..

„Ocííí“ zatiahla som a sadla som si k barovému pultu, kde predo mňa položil tanier s raňajkami.

„No čo? Veď sa len pýtam“ pokrčil plecami.

„Prestaň, okej?“

„Pobozkala si ho?“

„Oh my God! Čo sú to za otázky??!“

„Ešte si mi neodpovedala slečinka“ uškrnul sa.

„Nie, nepobozkala som ho! Stačí?“ pozrela som naňho pobavene.

„Určite??“

„Dosť bolo výsluchu, chcem sa najesť“ zakecala som to so smiechom a rýchlo som do seba nahádzala raňajky..

Ocko ma autom odviezol do hotela za chalanmi a všetci spolu sme vyrazili do mesta, kde sme sa mali stretnúť s Alex.. Keď som jej ráno volala, tak som jej vravela, že pre ňu mám prekvapenie, no nepovedala som  jej, aké..  Len dúfam, že sa udrží a nebude veľmi vrieskať..

„Čau Alex“ pribehla som k nej hneď, ako som ju zbadala a objali sme sa.

„Ahoj.. Si v pohode? Včera si tak nečakane zdrhla..“

„Prepáč.. Všetko ti o chvíľu vysvetlím..“ usmiala som sa.

„Tak dobre.. A kam teraz ideme?“ opýtala sa zvedavo.

„Poď s niekým ťa zoznámim“ žmurkla som na ňu a ťahala som ju k jednej z terás v centre mesta. Chalani nás tam čakali, keďže som im vravela, že ju chcem prekvapiť.. A tak som ich tam poslala, že o chvíľu prídeme..

„To snáď nie!“ povedala Alex, keď ich zbadala a zastala v strede cesty.

„Ale áno“ zasmiala som sa na jej výraze a ťahala som ju za ruku až k chalanom, ktorí sa už usmievali od ucha k uchu. Zastali sme pri nich a ja som ich pozoznamovala..

„Chalani toto je Alex, moja najlepšia kamarátka a Alex toto sú... Veď ty vieš“ uškrnula som sa.

„A-a-a-a-l-e-x!“ vykoktala zo seba a s každým z nich sa objala a dostala pusu na líčko.

Bola taká šokovaná, že si k nám prisadla a mala vypleštené oči, akoby videla mŕtvolu.

„Prepáčte, musí to trochu predýchať!“ zasmiala som sa a oni tiež..

„Ale akoto, že si s nimi? Veď si ich nemala rada.. Už ste sa snáď udobrili, či čo?“ pozrela na mňa prekvapene Alex a chalani na mňa tiež divne pozreli.. To, že som ich nemala rada, však hovoriť nemusela..

Never say Never24

Čautéé! Som domá a bolo úžasne!... Práve počúvam stále dookola nový song LWWY, tak ak ste ho ešte nepočuli, hneď si ho pustite, lebo je úžasný!!! Aj klip aj song! Milujem iiich :-*... Čo si o nej myslíte vy? :) http://www.youtube.com/watch?v=AbPED9bisSc&feature=plcp&noredirect=1

Niall

Počas celého koncertu som očami behal po celej hale keďže som sa ju tam snažil nájsť, no zatiaľ neúspešne.. Každý z nás mal počas koncertu nejaký príhovor a konečne sa blížil ten môj..  Mám totiž v pláne, venovať našu dnešnú poslednú pesničku Jessice.. Neviem síce, či tu dnes je alebo nie, no ak by tu bola, mohol by som sa jej ešte raz ospravedlniť.. Navyše, tú pieseň pozná aj ona, keďže som jej ju spieval cez skype a zložil som ju deň pred našim rozhovorom. Je venovaná len a len jej..

„Hello Slovakia“ začal som.

„Chcel by som sa vám všetkým poďakovať, že ste dnes prišli, ste úžasní.. Ďalšiu pieseň, by som chcel niekomu venovať.. Túto pieseň som napísal, keď sme ešte boli priatelia.. Jess, neviem, či tu dnes si alebo nie.. Ale chcel by som ti povedať, že ma to všetko, veľmi naozaj veľmi mrzí a toto je len pre teba! Not over you!“ dopovedal som, vzal som si do ruky gitaru a začal som spievať.. Tú pieseň som trochu prerobil a aj slová som trochu pozmenil no základ bol ten istý.. Keď ju chalani počuli prvý krát, hneď sa všetci zhodli na tom, že ju musíme dať na náš nový album.. Najprv som síce nesúhlasil, keďže to je moja osobná pesnička, no po ich dlhom presviedčaní ma zlomili a ja som súhlasil.. Je to moja najobľúbenejšia pesnička z albumu, lebo vždy keď ju spievam, spomeniem si na Jess. Tak ako aj dnes.. Počas celej skladby som ju hľadal v publiku, no až pri poslednom refréne som ju konečne našiel.. Pozerala na mňa s otvorenými ústami a slzy sa jej leskli na tvári.. Keď som ju zbadal, naplnil ma pocit šťastia, že sem predsa len prišla a že ju môžem vidieť.. A tak som sa jej popri spievaní zahľadel do očí, keďže sedela blízko pódia, a ona na mňa zmätene pozerala.

„Teraz spievam len pre ňu“ pomyslel som si a pri záverečnom Not over you, som na ňu ukázal.. V tej chvíli neexistoval nikto iný len mi dvaja.. Je to naša chvíľa.. Po dospievaní som na ňu aj naďalej hľadel, no ona sa po chvíli otočila a niekam sa rozutekala.. Nechápavo som za ňou hľadel dovtedy, až kým ma Liam nestiahol za tričko.. Rozlúčili sme sa s publikom a ja som rýchlo vbehol do zákulisia.

„To bola ona?“ opýtal sa ma prekvapený Liam.

„Hej.. Prepáč, musím ju teraz nájsť.. Nevideli ste Johna?“ zakričal som na celé zákulisie v snahe nájsť ho.

„Kto ma hľadá?“ prišiel odniekiaľ John s úsmevom na perách.

„John, prosím pomôž mi ju nájsť! Nevieš, kde mohla ísť?“ vychrlil som naňho rýchlo.

„Myslíš Jessicu?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím.

„No koho iného?! Jasné, že ju!“
„Poď za mnou..“ potiahol ma za ruku a viedol ma niekde dozadu.

„Kam to ideme?“ opýtal som sa ho po chvíli.

„Myslím, že viem, kde je.. No budeš tam musieť ísť sám“ zastal pred nejakými dverami a ukázal na nich.

„Tak dobre.. Ďakujem!“ povedal som a otvoril som dvere. John sa vzdialil a tak som tam ostal sám. Vošiel som teda do prítmia a poobzeral som sa všade naokolo. Táto miestnosť vyzerala staro, no predsa dobre, aj keď Jess som tu nikde nevidel.. Sklamane som sa teda otočil, no keď som už takmer odišiel, začul som kýchnutie. Prezradila sa!

„Je tu!“ pomyslel som si a hneď som sa k nej ozval. Najprv však nereagovala, no potom sa zrazu objavila spoza vešiaku s oblečením s otázkou čo tu robím.

Povedal som jej, na čo som prišiel, no ona sa mi snažila opäť utiecť! To som však už nemohol dovoliť.. Nemôže mi predsa vždy utekať! A tak som ju stihol chytiť za ruku a ona tam zostala so mnou. Povedal som jej všetko, čo som chcel, znova som sa jej ospravedlnil, no povedala, že mi už neverí.. To ma síce dosť zasiahlo, no nevzdal som to..

„Urobím všetko pre to, aby sa to už nikdy nestalo.. Sľubujem! Nechcem ťa znova stratiť Jess!“ povedal som, už celý zúfalý a kľakol som si pred ňu, akoby som ju žiadal o ruku..

Po chvíľke váhania mi povedala: „Ani ja ťa už nechcem stratiť“ a tuho ma objala. V tej chvíli som tam len nehybne a prekvapene stál, no po chvíli som sa spamätal a taktiež som ju objal. Keď som pocítil jej vôňu a uvedomil som si ako mojim telom prešiel elektrický prúd vo chvíli, keď sa naše telá dotkli, bol som ako omámený! Omámený ňou a jej dokonalosťou! Každá jedna bunka vo mne teraz tancovala nadšením a ja by som teraz najradšej spravil niečo šialené!
„Dala mi druhú šancu, dala mi druhú šancu“ znelo vo mne stále dookola a ja som mal opäť chuť usmievať sa na každého naokolo.

 Keď sme sa od seba konečne odtrhli, videl som v jej očiach spokojnosť.. Povedali sme si, že sa máme radi a sadli sme si na ten starý zaprášený gauč! Rozprávali sme sa o tejto miestnosti a Jess mi povedala jej príbeh a zážitky, čo tu kedysi zažila.. Fascinovalo ma, ako o tomto mieste rozpráva.. Akoby sa preniesla do tých čias, keď ešte bola menšia.. Bola dokonca taká zasnívaná, že si na moje plece položila hlavu, čo ma veľmi potešilo a bral som to ako ďalší krok k uzmiereniu a získania si jej dôvery..

Potom sme spolu začali blbnúť a prehrabovali sme sa medzi tými starými vecami, čo viseli na vešiaku.. Ja som si tam našiel anjelské krídla a Jess si na seba obliekla šialené šaty.. Bláznili sme sa tam ako malí, no bolo to úžasné! Naháňali sme sa, smiali sa a pomedzi to sme vymýšľali všetko možné aj nemožné..

„Oou, prepáčte!“ vošiel zrazu do dverí John a za ním som zbadal 4 hlavy chalanov. Prišli práve vo chvíli, keď som Jess držal na rukách a krútil som sa s ňou po miestnosti. Ona sa šťastne smiala a hlavu mala zaklonenú.. Všetci sa na nás  prekvapene pozreli a potom Harry vybuchol smiechom..

„Preboha, čo to máš na sebe?“ smial sa zo mňa a ja som Jess rýchlo položil na zem a snažil som sa nesmiať z tejto situácie.. Mal som totiž na sebe už spomínané krídla,  na hlave klobúk a na očiach smiešne okuliare v tvare srdca..

„Tooo nič“ dal som si rýchlo dole klobúk aj okuliare, no pri pohľade na Jess sme obaja vybuchli smiechom.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa Liam zmätene.

„Hej, ja len... To je už jedno“ lapal som po dychu.

„Jess?“ pozrel na ňu John s úsmevom.

„Som v pohode oci“ žmurkla naňho.

„Tak počkať, to je táá Jess?“ premeral si ju Louis pohľadom a ja som sa buchol po čele.

„Aká táá Jess?“ pozrela na mňa spýtavo.

„Ďakujem Louis“ uškrnul som sa naňho a on si uvedomil, že povedal niečo, čo nemusel.

„Ja len.. Že sme už o tebe veľa, občas až veľmi veľa, počuli“ povedal a žmurkol na mňa.

„Vážne?“ povedala prekvapene.

„Hej a konečne ťa aj spoznávame!“ zakecal to Liam a ja som mu pohľadom poďakoval.

Všetkých som ich teda zoznámil a Jess žiarila nadšením.. Je taká krásna, keď sa usmieva..

Potom mi John povedal, že som tu už akosi dlho a tak sa sem radšej prišli pozrieť.. Chalani vraj chceli ísť tiež a tak ho prenasledovali.. Pravdupovediac, úplne som stratil prehľad o čase a keď mi povedali, koľko je už hodín, nechcel som im veriť.. Tak rýchlo mi zbehol čas s ňou..

John potom navrhol, aby sme sa všetci spolu išli niekam najesť a tak Jess navrhla McDonald, kde sme si dali zabaliť Big Mac Menu a potom veľa ďalších Menu.. Pôvodne sme si to chceli zjesť hneď tam, no prenasledovalo nás tam toľko dievčat, že sme nemali šancu sa najesť bez bleskov.. A tak nás John pozval k nim domov, že to bude lepšie.. Najprv sme síce nesúhlasili, keďže sme sa tam nechceli vtierať, no potom sme mu vyhoveli a on nás nadšene odviezol k nim. Majú veľmi pekný dom a aj záhradu, kde sme si všetci spolu sadli a zjedli si svoje jedlo. S Jess sme sa na sebe smiali, že sme si dali to isté a spolu sme prekecali takmer celý večer.. Vonku bola príjemná atmosféra, John nás zoznámil so svojou šarmantnou manželkou, ktorú som už predtým videl v hotely a ktorá tam aj robí manažérku, a aj s ich mladšou dcérkou Tracy, s ktorou sa Harry a Louis po celý čas hrali.. Bol to dokonalý večer strávený s ľuďmi, ktorých mám rád..

Keď už bolo dosť hodín, Jess išla uložiť Tracy a tak som jej šiel pomôcť.. Bola ako malý anjelik a pripomínala mi našu malú princeznú Lux..  A Jess? Vyzerala ako mladá mamina a bolo na nej vidieť, ako veľmi má svoju malú sestričku rada.

„Je nádherná“ povedal som, keď sme ju uložili.

„Ja viem. Je to moja malá princezná“ usmiala sa a privrela za nami dvere do jej izby.

„Máš to tu pekné“ povedal som obdivujúc jej izbu.

„Ďakujem.. Mám rada britskú vlajku“ zasmiala sa, keďže mala posteľné obliečky v tej farbe.

„To vidím“ uškrnul som sa a sadli sme si na posteľ oproti sebe.

„Kedy odchádzate?“ opýtala sa po chvíli.

„Zajtra večer“ povedal som smutne.

„Napíšeš mi potom?“ opýtala sa so sklonenou hlavou.

„Určite!“ povedal som rozhodne.

„Ale myslím to vážne!“ pozrela mi do očí.

„Ja tiež, neveríš?“

„Ani nie“ povedala s grimasou.

„Môžem?“ opýtal som sa a vzal som notebook, ktorý mala položený na stole vedľa postele.

„A načo?“ opýtala sa prekvapene.

„Uvidíš“ brnkol som jej po nose a zapol som ho.

Never say Never23

Čaute! Menší oznam.. Zajtra ideme zo školy na kočap (či kožaz? :D) a prídem až v stredu, takže nové časti nebudú najbližšie 2/3 dni.. Prepáčte.. Ale aj tak vás mám rada :-* :D

Neutekala som niekde von z haly, ale namierila som si to rovno do zákulisia, ktoré som už dôverne poznala, keďže sme sem s ockom často chodili.. Keď som bola menšia, našla som si tam aj svoje „miestečko“. 

Na dlhej chodbe sa nachádzalo veľa dverí a v jedných z nich, bola niečo ako kostymáreň, ktorá sa však teraz nepoužíva.. Vtedy som tam chodila k tete Katke, ktorá vyberala kostýmy a oblečenia pre rôzne predstavenia a koncerty a ja som jej občas pomáhala.. Od vtedy však hala prešla viacerými rekonštrukciami a kostymáreň sa presunula bližšie k pódiu a tá stará zostala len ako jedna z viacerých nevyužitých priestorov haly.

A tak ma teraz toto miesto napadlo ako prvé a utekala som tam.. Dvere boli odomknuté a tak som tam vošla, zavrela za sebou dvere a sadla som si na starý zaprášený gauč, na ktorom som kedysi sedávala.. Slzy som si zotrela a poobzerala som sa okolo seba..

„Veľa sa tu toho nezmenilo“ pomyslela som si. Ešte stále je tu to veľké zrkadlo, pred ktorým som sa ako malá obzerala, starý gauč a vešiaky so starým oblečením.. Páni, čudujem sa, že to tu tak všetko nechali.. Dokonca aj niektoré z kostýmov zostali neporušené, aj keď na nich čas zanechal svoje stopy..

Na chodbe som zrazu začula kroky a niekto sa tam s niekým začal rozprávať.. Skryla som sa teda za vešiak s oblečením a čakala, čo sa stane.. Nechcela by som mať problém kvôli tomu, že tu som.. Teda aj keď mám na krku zavesenú kartičku VIP..

Dvere sa o chvíľu otvorili, no osobu ktorá vošla som nanešťastie nevidela, keďže všade bolo prítmie.. Bol stredne vysoký, predpokladám, že to bol muž či chalan, keďže mal nohavice a tenisky.. Obzeral sa po celej miestnosti a ja som ho potajme sledovala.. Ochrankár to asi nebude, no kto potom? Nejaký brigádnik, čo tu pomáha alebo kto iný?

Po chvíli sa však otočil na odchod a ja som si vydýchla, že to už je OK.. No v tej chvíli som pocítila prach z toho oblečenia vo svojom nose, čo ho podráždilo a ja som si kýchla.

„No super!“ pomyslela som si nadávajúc na seba.

„Jess?“ otočil sa späť a pohľadom ma hľadal. Ten hlas som hneď spoznala.. Ale akoto, že vie kde som? A ako vie o tejto miestnosti? Snáď neprehľadáva celé zákulisie..

„Viem, že tu si.. Noták, vylez“ povedal do ticha.

A čo teraz? Asi nemá cenu sa tu ďalej skrývať, aj tak už o mne vie..

„Čo tu robíš?“ vyšla som po chvíli zo svojho úkrytu a postavila som sa hneď vedľa vešiaku.

„Videl som, ako si utiekla a tak som si ťa chcel nájsť..“

„A odkiaľ vieš o tejto miestnosti?“ opýtala som sa zvedavo.

„John mi poradil, že ťa tu možno nájdem..“

„No jasné..“ odfrkla som si.

„Nehnevaj sa na neho.. Celé to bol môj nápad.. Aj to stretnutie a aj teraz som naňho naliehal, nech mi ťa pomôže nájsť..“ povedal, akoby chcel ocka brániť a vysvetliť mi, že on je v tom nevinne.

„Prečo ho tak brániš?“ zaujímalo ma.

„Pretože je to pravda.. A navyše.. John, je skvelý chlap a veľmi som si ho obľúbil..“

„Dobre teda.. Tak ja už teraz asi pôjdem, lebo kamarátka na mňa čaká..“ začala som a vybrala som sa k dverám v snahe zdrhnúť odtiaľ čo najskôr.

„Nie! Nepustím ťa.. Už mi nebudeš utekať!“ chytil ma rozhodne za ruku a pozrel mi do očí čo ma prinútilo sklopiť zrak.

„Čo odo mňa ešte chceš?“ opýtala som sa rozrušene.

„Chcem sa s tebou porozprávať Jess.. Prečo ma takto trápiš?? Počula si čo cítim.. Všetko bolo v tej poslednej pesničke.“

„Nemysli si, že to jednou pesničkou všetko napravíš..“ povedala som.

„To si ani nemyslím.. Chcel som len, aby si si spomenula, ako som ti ju spieval na skype a ako nám vtedy spolu bolo dobre.. Aká zohratá dvojka sme boli“ pokračoval, pričom som zachytila jeho úsmev a zasnívaný pohľad. Taktiež som si na to spomenula a aj na všetko ostatné a po líci sa mi skotúľala slza, ktorú mi však hneď zotrel. Naozaj sme boli úžasne zohratí..

„Ja na to nemusím spomínať Niall.. Myslím na to každý deň a každú jednu sekundu“ povedala som sucho.

„Tak prečo mi potom nechceš dovoliť napraviť to?“ zdvihol moju bradu, čím ma prinútil dívať sa mu do očí.

„Pretože ti už neverím..“ priznala som.

„A keď spravím všetko preto, aby som to napravil?“

„Ja neviem..“

„Noták, každý si zaslúži druhú šancu!“

„A ako viem, že mi už znova neublížiš?“

„Urobím všetko pre to, aby sa to už nikdy nestalo.. Sľubujem! Nechcem ťa znova stratiť Jess!“ kľakol si predo mňa, akoby ma žiadal o ruku a nahodil psí pohľad.

„Si blázon, vieš o tom?“ pousmiala som sa aj keď som nechcela a jemu zažiarili iskričky v očiach.

„Hovoria to o mne“ postavil sa a chytil mi ruku.

„Ani ja ťa už nechcem stratiť“ povedala som po chvíli váhania a tuho som ho objala.

Tento pocit mi už tak chýbal! Moje telo zalialo teplo, opäť som mala chuť usmievať sa a už nikdy som oňho nechcela prísť! Konečne sa môj najlepší kamarát vrátil a ja som bola v tej chvíli taká šťastná! Myslím, že som urobila dobre, keď  mu teraz dávam druhú šancu.. A aj keď mi ublížil, viem, že to ľutuje.. Prečo inak by ma tu chcel tak veľmi nájsť?!

„Mám ťa rád“ usmial sa na mňa, keď sme sa od seba odtiahli.

„Veď aj ja teba“ postrapatila som mu vlasy.

„Nerób!“ zasmial sa a opravil si svoje háro.

„Tak póď!“ ťahala som ho za ruku a sadli sme si vedľa seba na už spomínaný starý gauč.

„Páni! Vyzerá to tu tak .... zaujímavo“ uškrnul sa po chvíli odmlky.

„Áno, no vôbec sa to tu nezmenilo“ povedala som s úsmevom.

„A čo tu bolo predtým?“ opýtal sa zvedavo.

„Niečo ako kostymáreň.. Keď som bola ešte malá, často som sem chodila s ockom.. A počas toho, čo on pripravoval rôzne koncerty a akcie, ja som sa zašívala tu.. Pomáhala som kostymérke vyberať oblečenie pre rôzne akcie a vystúpenia a ona ma potom obliekala do rôznych šiat a podobne..“ zasnívala som sa, pričom som si svoju hlavu položila na jeho plece.

„A prečo to už nefunguje?“

„Naozaj ťa to zaujíma?“ pozrela som zrazu naňho.

„Je to zaujímavé.. Mám rád rôzne príbehy miest, na ktorých som“ usmial sa.

„Tak dobre“ opätovala som mu úsmev a hlavu som si položila späť na jeho rameno.

„Kostymáreň sa po rekonštrukcii presunula do inej miestnosti a sama som prekvapená, že to tu takmer všetko vyzerá tak, ako predtým“ vysvetlila som mu.

„Je to tu čarovné“ povedal obzerajúc sa navôkol.

„Ja viem.. A to som tu nebola už asi 6 rokov, no oblečenie je tu ešte stále to isté..“

„Vážne?“ povedal neveriacky.

„Hej, stihla som si ho obzrieť, keď som sa skrývala za ten vešiak“ ukázala som naň so smiechom.

„Tak pozrime sa, čo to tu máme“ zdvihol sa zrazu a začal sa prehrabávať medzi vešiakmi.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa pobavene.

„Hľadám niečo zaujímavé..“

„Tak to som naozaj zvedavá“ pridala som sa k nemu..

„Mám to“ povedal a vybehol predo mňa s veľkými bielymi krídlami! Vyzeral ako skutočný anjel, no pritom bol taký smiešny!

„Noták, daj si ich dole, inak sa asi pocikám od smiechu“ chytala som sa za brucho a prekrížila som si nohy.

„Tak si na seba daj niečo aj ty slečinka“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Počkaj“ povedala som a ďalej som sa prehrabovala medzi vecami. Po chvíli som ich našla. Crazy šaty, na ktoré si ešte pamätám..

„Otoč sa!“ prikázala som Niallovi.

„Prečo?“ opýtal sa nechápavo.

„Otoč sa a potom uvidíš!“ zasmiala som sa a zašla som za zrkadlo. Rýchlo som ich na seba navliekla a pozrela som sa do zrkadla..

„Páni, seknú ti“ pozrel na mňa Niall obdivne.

„Sú šialené!“

„Tak dobre, nechcel som to hovoriť, ale ...“ začal no ja som doňho hodila klobúk, ktorý som mala po ruke..

„Hééj!“ smial sa a naháňali sme sa po celej miestnosti.. Bolo to totálne šialené a cítila som sa ako malá.. Skúšali sme si všetko možné až dovtedy, kým niekto neotvoril dvere..