20/03/2014

Story of my Life 11

Vedeli ste, že dnes je deň šťastia? Ak nie, tak už viete, tak si ho ešte užite a buďte šťastní a vďační za všetko, čo máte ;)


„Kde to som?“ pýtam sa zmätene a vedľa mňa práve stojí sestrička.
„Ste v nemocnici slečna.. Keď ste vystupovali zo sanitky, opäť ste odpadli a tak sme vás pre istotu vzali do nemocnice, nech vám môžeme spraviť viacero testov.
„Aha“ pošúchala som si hlavu a obzrela som sa po nemocničnej izbe. Vyzeralo to tam celkom pekne, no okrem mňa a sestričky tam nikto nebol.. A čo ten sen? Vyzeral tak reálne.. Čo sa včera večer vlastne stalo? Viem, že som volala so sestrou, ktorá ma rozčúlila a následne som bola na pláži. Potom ku mne prišiel nejaký chalan a chvíľu sme sa rozprávali.. Utekala som, prebrala som sa v sanitke, kde mi dali kázanie o tom, že mám piť veľa vody a ešte som videla cez okno toho chalana, s ktorým som sa rozprávala a potom si už akosi nepamätám..
Ale ako som sa ocitla v nemocnici?!
„Môžem sa vás niečo opýtať?“
„Samozrejme.“
„Ako dlho tu ešte budem? Musím ísť do práce.“
„Všetko je vybavené, volali sme do hotela, že ste tu, takže o vás vedia.. A ak vaše výsledky budú v poriadku, pustíme vás dnes poobede.“
„Tak teda dobre, ďakujem“ hovorím pokojne a tajne dúfam, že všetko bude v poriadku.

Sebi
Dnes som bol v práci trochu nesvoj, lebo som nevedel, čo je s Christy. Včera, keď vystupovala zo sanitky opätovne odpadla a tak si ju vzali do nemocnice. Chcel som ísť s nimi, no nedovolili mi to a keďže dnes pracujem, nemôžem ísť za ňou. No našťastie, dnes končím o 4tej a tak sa za ňou budem ponáhľať po práci. Ktovie, či si vôbec pamätá, čo sa včera stalo..
Snáď už je v poriadku.

V nemocnici
„Dobrý deň, prišiel som pozrieť kamarátku Christy.. Kde ju nájdem.“
„A priezvisko?“
„Hmm, neviem“ pozrel som na staršiu pani za putom, ktorá na mňa pozrela spoza okuliarov. „Ale prijali ste ju včera v noci, odpadla..“
„Áno, už viem. Ale pred pár minútami sme ju prepustili, takže ste prišli trochu neskoro“ oznámila mi sestrička a ja som sa teda na päte otočil a smutne som odišiel..
Pete! Jasné, pôjdem za ním, on už bude vedieť, kde ju nájdem.. Ale čo ak si ma nebude pamätať? Teda to pred odpadnutím by si pamätať mohla.. Ale čo je poviem, ak by som jej zaklopal na dvere a ona by otvorila?
V hlave som zvádzal nekonečný boj myšlienok a snažil som sa to nejako vyriešiť, no akosi ma nič nenapadalo.

Christy
Doktor mi poobede prišiel oznámiť, že mám všetky výsledky v poriadku, takže nemá dôvod ma tam držať dlhšie.. Usúdil, že okrem dehydratácie to mohol spôsobiť nejaká stresujúca udalosť či vyčerpanie.. Ale asi skôr to prvé.
Takže som sa pozbierala z nemocničnej izby a čo najrýchlejšie som sa odtiaľ snažila dostať. Vzala som si teda autobus a šla som rovno do nášho hotela, kde sa ma hneď všetci, ktorých som stretla, pýtali, či som v poriadku. Šla som teda za Charlotte, že už som v pohode a že večer môžem prísť aspoň na večernú show, no ona mi povedala, že si mám oddýchnuť a že mám prísť až zajtra.
Tak som sa teda pozbierala a šla som domov, kde som si narýchlo uvarila cestoviny a keďže som bola už veľmi hladná, s radosťou som to zjedla, aby som naplnila svoj vyhladnutý žalúdok. Samozrejme, že som dnes pila viac vody, po ceste domov som si aj kúpila veľkú fľašu vody..
„No a čo teraz?“ pýtala som sa samej seba, rozmýšľajúc čo idem robiť, keď v tom mi niekto zaklopal na dvere. Kto to teraz môže byť?
Otvorila som teda dvere, no prekvapilo ma, kto pred nimi stál. Bol to Sebi. Teda neviem či sa tak volá aj v skutočnosti alebo sa tak volal len v mojom sne, no zrazu som pocítila zimomriavky na rukách z vlhkého vzduchu, ktorý ma ovial.
„Ahoj“ pozdravil mi ako prvý, no vyzeral trochu neisto.
„Ahoj.“
„Hľadal som ťa v nemocnici, no povedali mi, že ťa už prepustili a tak som si u Peta zistil, kde bývaš, dúfam, že to nevadí“ hovorí mi a podáva mi roztopenú čokoládu nad čím sa len pousmejem.
„Nie, to je v pohode.. Ideš dnu?“ pýtam sa.
„Ak môžem“ usmial sa doširoka a tak vošiel dnu a ja som zavrela dvere.
„Mimochodom, ja som Sebastian, ale všetci ma volajú Sebi“ usmieva sa a mňa obleje horúčava.
„Ja som Christy“ hovorím a on ma nesmelo objíme.
„Rád ťa spoznávam..“
„Aj ja teba Sebi“ hovorím a na chvíľu medzi nami nastane ticho typu, ani jeden z nás nevie čo by mal povedať a tak po chvíli začnem.
„Ohľadom včerajšku“ začala som, no on ma hneď prerušil.
„Dúfam, že sa už cítiš lepšie a si v pohode.“
„Áno, už mi je fajn, ďakujem.. Všetky výsledky testov som mala v pohode..“
„Tak to som rád“ hovorí s vydýchnutím.
„Čo sa vlastne stalo?“ pýtam sa zvedavo, keďže nie všetko si pamätám.
„Čo presne si nepamätáš?“ pýta sa ma.
„Skús mi to povedať od začiatku“ uškrniem sa a on sa zasmeje.
„Tak teda dobre.. Bol som na pláži, keď som ťa zrazu počul prísť a s niekým telefonovať.. Potom som šiel k tebe a chvíľu sme sa rozprávali.“
„To si pamätám“ hovorím.
„No a potom si utiekla“ pokračuje.
„Prepáč, bola som včera trošku mimo“ ospravedlňujem sa.
„Videl som.. Ale to je v pohode.“
„No a potom? Tu mi začína okno, myslím“ zasmejem sa.
„Potom som šiel za tebou a videl som, ako si odpadla a tak som k tebe hneď pribehol.. Zavolal som záchranku, no kým prišla, prebrala si sa.. A potom ťa vzali do sanitky.. Tam ťa karhali za to, že piješ málo vody“ pousmial sa a ja som s trošku zahanbila.
„No a keď si z nej vystupovala, odpadla si zase a vzali ťa teda do nemocnice.“
„To je všetko?“ pýtam sa.
„Pokiaľ viem, tak áno“ uškrnul sa.
„Tak teda ďakujem, za info.. Ráno keď som sa prebudila v nemocnici som akosi nevedela kde som a ešte ten sen“ zamyslela som sa, hoci som to nechcela povedať nahlas.
„Aký sen?“ zaujímal sa, no ja som mu ho samozrejme nemohla povedať.
„Ale žiaden, to je jedno“ zahováram.
„Okej.“
„Každopádne, ďakujem za včerajšok.“
„Nemusíš mi ďakovať..“
„Ale musím, lebo kto vie čo by bolo, keby si tam nebol.“
„Bol som asi v správnom čase na správnom mieste“ hovorí s úsmevom a ja sa pozerám do jeho krásnych modrých očí.
Neviem čo to do mňa vošlo, no akosi do mňa vošla neskutočná túžba a ja som nevedela, čo sa to so mnou deje. Akoby jeho pery kričali : „pobozkaj ma“ a ja som nedokázala odolať.
Hlas v hlave mi vravel: „nerob to, nemáš na to dôvod, je to hlúpe.“
No srdce ma nútilo tohto chalana, ktorého však ani nepoznám pobozkať.
Po chvíli som však mala pocit, akoby som rozmýšľala nahlas a zrazu sme si obaja hľadeli uprene do očí a môj zrak utekal aj k jeho perám.
„Asi by som mal ísť“ povedal zrazu a ja som cítila, akoby mi dal facku.
„Hmm.. Áno, asi by si mal“ postavila som sa na nohy, no asi to skôr vyzeralo, akoby som vyskočila.
Sebi prešiel rýchlo k dverám a povedal „rád som ťa spoznal“ a zavrel za sebou dvere, takže som mu v tej rýchlosti ani nemala šancu odpovedať.

4 comments:

  1. Anonymous20/3/14 22:56

    ach jeeeeeeeeeeeeeeeeeej, môžeš dať rovno ďalšiu :D... jeden koniec lepší ako druhý :( Ivs

    ReplyDelete
  2. Anonymous3/4/14 18:09

    veľmi pekné, kedy bude ďalšia?

    ReplyDelete