26/10/2012

Never say Never33


Ahojte :)! Takže dnes vám pridám novú kapitolu príbehu.. Neviem kedy bude ďalšia, no momentálne akosi nemám múzu, takže snáď ma čoskoro opäť kopne :D.. Chcem vás poprosiť, aby ste mi zahlasovali v ankete a pri novej časti by som chcela vidieť vaše názory, aby som sa trochu nakopla a prinútila sa písať ďalej.. Ďakujem za pochopenie.. Enjoy new chapter 


„Jess, vstávaj! Sme tu!“ triasol mnou ocko a ja som rozospato rozlepila oči.
„Už?“ opýtala som sa prekvapene, keďže sa mi to zdalo akosi rýchlo.
„Celú cestu si prespala, takže sa ti ani nečudujem, že ti to zbehlo“ uškrnul sa ocko.
„Tak teda poďme..“ usmiala som sa a obaja sme vstali zo svojich sedadiel.
Z lietadla sme sa „viezli“ davom ľudí a po chvíli sme sa ocitli v obrovskej letiskovej hale Dublinu. Kútiky úst sa mi nadšene roztiahli do úsmevu a ešte stále som nemohla uveriť tomu, že som tu! Dublin, Írsko! Vždy som sem chcela prísť..
Pozrela som sa na ocka, ktorý pohľadom behal po ľuďoch s ceduľkami, čakajúcich na svojich známych, rodinu či priateľov..
„Aha, tam sú!“ vykríkol zrazu nadšene a stiahol ma nečakane za ruku..
„Hmm??“ pozerela som naňho nechápavo, ako ma niekam ťahá.
Predieral sa davom a jeho reakciu som pochopila až keď som ich zbadala aj ja..
Stáli tam s ceduľkou „Jacksons“ a usmievali sa od ucha k uchu!
„Hiii“ pribehol k nim ocko a obaja ho hneď uchopili do svojho náručia.
„Konečne ťa tu máme!“ hovorila mu dojato babka.
„Vitaj doma John“ povedal dedko taktiež dojato.
Stála som od nich trochu ďalej a len som sledovala ich šťastie, nadšenie a vzrušenie z toho, že im syn po toľkých rokoch prišiel konečne späť domov!
„A ktože to tam stojí??“ ukázala na mňa so smiechom babka a ja som s úsmevom vykročila k nim.
„Ahojte! No konečne vás vidím aj naživo“ povedala som a všetci sme sa poriadne vyobjímali.
„Sme takí radi, že si tu Jess! Konečne sa budeme môcť lepšie spoznať!“
„Aj ja som rada! Ani si neviete predstaviť, aká som nadšená z toho, že som tu!“
„Dobre teda, všetci sme šťastní.. Tak dosť už bolo rečí, berte kufre a ideme domov!“ zavelil pobavene dedko a s ockom sme si vymenili šibalské pohľady..Spolu sme šli po batožinu a potom na parkovisko, kde nás už babka s dedkom čakali pri aute.
Pááni! Kto by bol povedal, že dôchodcovia budú mať vodičák a k tomu ešte aj takéto auto? Ja nie..
Keď sme konečne všetko naložili do auta, posadali sme si a bol čas odísť z letiska..
„John, upiekla som tvoj obľúbený jablkový koláč..“ začala babka v aute.
„Ooo, tak to sa teda máme na čo tešiť! Jess, tvoja babka robí ten najlepší jablkový koláč na svete.. Je to typický írsky koláč a jeho recept sa dedí z generácie na generáciu!“ hovoril nadšene ocko a v tejto chvíli som v ňom videla malého chlapca, ktorý sa práve vrátil z prázdnin domov.. Bolo to milé..
„Tak to sa teda naozaj teším! Mám rada jablká!“ povedala som so zdvihnutými kútikmi úst.
Cestou k nim mi babka ukazovala rôzne miesta a pamiatky okolo ktorých sme prechádzali a sľúbila mi, že všetky spolu pochodíme.. Z okna som sledovala  okolitú prírodu, ľudí veselo sa rozprávajúc na uliciach a aj domy, ktoré vyzerali skromne, no zároveň nádherne.. A poniektoré boli zas rovnaké až som mala niekedy pocit, že sme stále na tej istej ulici..
Keď sme asi po 10tich minútach zastavili na príjazdovej ceste pred jedným z rodinných domov so špicatou strechou, automaticky som povedala: „Tak tu sa mi bude páčiť!“
Vyzeral tak trochu ako z nejakej rozprávky..
„Tak to dúfam“ povedala mi na to babka a všetci sme vystúpili.. Každý zobral kufor či príručnú tašku a po chodníku sme sa dostali až do domu. Pred domom mali menší stôl a stoličky, čo ma veľmi zaujalo, keďže u nás v Bratislave, by ste asi nič také nenašli. Ak by si dal niekto takto pred dom stoličky a nemali by ste plot, tak to tam na ďalší deň pravdepodobne ani nemáte..



„Pozerám, že sa tu toho veľa nezmenilo“ obzeral sa po chodbe ocko, z ktorej mal výhľad až do obývačky.
„Veď načo by sme to tu menili? Nám sa to tu páči tak, ako to je, takže okrem pár menších zmien sa tu takmer nič nemení..“
„To je teda pravda..“ súhlasne prikyvoval dedko.
„Máte to tu naozaj pekné!“ pridala som sa do debaty.
„A to si ešte nevidela svoju izbu.. Pripravili sme ju špeciálne pre teba“ žmurkla na mňa babka.
„To naozaj?? Tak to som zvedavá“ povedala som vzrušene a dúfala som, že sa mi tá izba bude páčiť.. Veď viete, starší ľudia majú trošku iný vkus.. Aj keď tí moji ako tak pozerám, ho majú dosť dobrý.. :)
„Tak teda poď za mnou“ povedal dedko a kráčal hore schodmi.
„A čo veci?“ opýtala som sa.
„Môžeš si ich zobrať so sebou, ukáž pomôžem ti“ naťahoval ku mne ruku a ja som mu podala svoju príručnú tašku.
„Ďakujem..“
Vyšli sme teda hore na poschodie, kde bolo veľa dverí a ocko otvoril jedny z nich. Predpokladám, že to bola kedysi jeho izba, lebo keď som nakukla dnu, bola zariadená skôr v chlapčenskom štýle, no pritom tak dospelo.
„Tak poď, pre teba tu je špeciálna izba“ chytila ma zozadu za plece babka.
S úsmevom som sa k nej otočila a ona ma za ruku viedla k úplne posledným dverám chodby.
Cítila som v sebe veľké napätie a nadšenie zároveň.. Neviem sa dočkať, až ju uvidím..
Babka pred nami otvorila dvere a pred nami bolo asi ďalších 7 schodov..
„Vyzerá to sľubne“ pomyslela som si.
Vyšli sme tých pár schodov a zrazu sme sa ocitli v podkrovnej izbe, ktorá vyzerala jednoducho, no zároveň úchvatne.
„Pááni!“ dostala som zo seba.
„Myslím, že sa ti páči“ pousmiala sa babka s miernym vydýchnutím.
„Páči? Babi, je kúzelná!“ povedala som a šťastne som ju objala.
„Tak to som teda rada..“
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem..“ hovorila som stále dookola a hodila som sa na tú obrovskú posteľ..
„Tak tu sa mi bude určite dobre spať“ zasmiala som sa.



Babka podišla ku mne a sadla si na posteľ vedľa mňa. Sadla som si teda tiež a počúvala som čo vraví..
„Vieš drahá, kedysi to bola ockova najobľúbenejšia izba v tomto dome.. Často sa tu skrýval, chodil sa sem učiť a aj svojich priateľov si sem vodil.. Vravel, že je na tejto izbe niečo zvláštne a že mu prináša šťastie.. Napríklad táto posteľ tu bola už aj pred tým a vždy keď vonku pršalo, John sa sem chodil skrývať.. Počúval zvuk dažďa, ako padá na strechu a nakoniec tu aj vždy zaspal..“ hovorila s úsmevom babka a pri týchto spomienkach sa jej iskrička v očiach rozhorela ešte viac ako predtým..
„Asi som po ockovi.. Aj mne sa tu veľmi páči.. Ale povedz mi akoto, že vieš o všetkom,  čo tu ocko vystrájal?“ povedala som pobavene a babka sa uchechtla.
„Moja malá, ten veľký šibal bol taký neposedný, že som za ním musela takmer vždy a všade behať a aj keď niekde bol, tak som ho jedným očkom sledovala, či zas niečo nevystrája.
A keď som ho nijak raz nemohla nikde nájsť, hneď som vedela, že bude tu!“
„Naozaj hovoríš o mojom ockovi?“ opýtala som sa neveriacky.
„Jasné, že hej! Viem, možno to je neuveriteľné, keďže teraz tento „veľký šéfko“ vybavuje toľko vecí naraz so serióznou tvárou, no ešte stále mu ostala tá naša povestná írska priateľskosť a dobré srdce šibala..“
„Veľký šéfko?“ zopakovala som a obe sme vybuchli smiechom.
„Veď vieš, ako som to myslela“ obraňovala sa babka.
„Viem, viem, ale aj tak..“
„Pozerám, že tu dnes má niekto veľmi dobrú náladu“ vbehol dnu zrazu ocko a my sme sa snažili nesmiať sa ešte viac.
„Milujem túto izbu“ rozhliadol sa ocko s úsmevom.
„Veď my vieme“ povedala som, až kým mi nedošlo, že som sa trošku prekecla.
„Naozaj?“ pozrel na nás so zdvihnutým obočím.
S babkou sme si vymenili pobavené pohľady a situáciu zachránila svojou rýchlou otázkou: „Tak kto si dá môj chutný jablkový koláč?“
Ocko sa samozrejme hneď prihlásil, pričom hneď zabudol na svoju otázku a babka sa postavila na odchod.
„Tak si tu sprav pohodlie a cíť sa tu ako doma“ žmurkla na mňa od schodov.
„Ďakujem“ venovala som jej šťastný pohľad.
„A koláč čaká aj na teba Jess!“ zakričala mi ešte od dverí a ja som sa s úsmevom začala vybaľovať.

23/10/2012

Never say Never32


„Už si zbalená?“ otvorili sa dvere v mojej izbe a ja som odvrátila zrak od svojich kufrov.
„Alex!“ vykríkla som šťastne a hneď som bola na nohách.
„Ahoj“ zasmiala sa na mojej reakcii a tuho ma objala.
„Som taká rada, že si tu! Aspoň mi môžeš pomôcť s balením“ povedala som ukazujúc na svoj nedobalený kufor.
„Ako tak pozerám, už ani netreba“ uškrnula sa, keďže väčšinu už videla zbalenú.
„Ale treba.. Neviem sa napríklad rozhodnúť medzi týmito doplnkami“ ukázala som na veci, ktoré ležali na mojej posteli.
„Vezmi si všetky.. Nikdy nevieš, kedy sa ti zídu.. No nezabudni, na toto“ podala mi taštičku z obchodu Forever 21.
„Čo je to?“ pozrela som na ňu prekvapene.
„Darček.. Viem, že si si ich už dávnejšie chcela kúpiť.. Tak to máš, aby si na mňa nezabudla“ žmurkla na mňa a ja som sa do taštičky nedočkavo pozrela.



„Ja ťa zbožňujem!“ vykríkla som radostne, keď som uvidela náušnice a náramky, ktoré som si už dávno vyhliadla, no zdalo sa mi zbytočné, kúpiť si ich, keďže mám veľa bižutérie..
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem! A na teba by som nemohla nikdy zabudnúť“ usmiala som sa a opäť sme sa objali.
„Veď to je maličkosť!“
„Zdržíš sa?“ opýtala som sa jej.
„Mám takú pol hodinku, potom musím ísť domov, lebo naši s niečím potrebujú pomôcť..“
„Aha.. Tak to je škoda..“ povedala som skleslo.
„A o koľkej presne odlietaš?“
„Zajtra ráno o 8mej a let trvá cca 3 hodiny.“
„Tak to je v pohode..“
„Hej, len budeme musieť skoro ráno vstávať..“
„Vyspíš sa v lietadle.“
„Možno.. Letím prvý krát, takže uvidíme ako to dopadne..“
„Dopadne to dobre“ usmiala sa.
„Inak ani nemôže“ povedala som s úsmevom.
„Pomôžeš mi ešte so zvyšnými vecami?“ opýtala som sa.
„Jasné, tak poďme na to..“ povedala a spolu sme dobalili všetky potrebné veci. Idem tam na 2 mesiace, takže si musím zbaliť takmer všetko..
Tá naša polhodina s Alex mi zbehla neskutočne rýchlo a zrazu bol čas lúčenia, ktoré tak veľmi neznášam! Snažili sme sa to nenaťahovať, aj keď sa nám to veľmi nedarilo a tak sme sa vyobjímali, sľúbili si, že spolu budeme skypovať a písať si.. So slzami v očiach som ju šla odprevadiť až k vchodovým dverám a kývala som jej až dovtedy, kým nezašla za roh ulice.. Aj odtiaľ ešte vykukla :)..
Potom som vošla späť dnu a namierila som si to do kuchyne, kde som si zobrala čokoládový jogurt z chladničky.. Vzala som si ho so sebou do obývačky, kde som si zapla MTV a počúvala som pesničky, ktoré práve hrali.. Tie, ktoré som poznala som si pospevovala a tie, ktoré nie, len tak som sledovala ich klipy.. Niektoré boli naozaj zaujímavé a pri niektorých som mala pocit, že to radšej vypnem, no ani raz som to nespravila, keďže sa mi teraz nechcelo robiť nič iné.. Veci už mám zbalené, takže môžem chill-ovať!
„Hey girl I´m waitin on ya, I´m waitin on ya..“ začala spievať známa pesnička a ja som hneď zbystrela. Volume som zvýšila a aj keď som text vedela naspamäť, len som sledovala klip a chalanov v ňom. Po chvíli pribehla aj Tracy a začala si pospevovať a ukazovať na chalanov.. S úsmevom som ju sledovala ako behá po obývačke a pospevuje si LWWY. Bola taká zlatá.
Zrak mi prebehol z tancujúcej Tracy k Niallovi v klipe a srdce sa mi šťastím rozbúchalo.. Už o pár dní sa s ním uvidím a strávime spolu leto.. Tak veľmi sa teším..

Na ďalší deň
„Máš určite všetko?“ pýtala sa ma mamka už asi po 10ty krát dnes ráno.
„Mami,“ chytila som ju za plecia „na milión% mám všetko!“ usmiala som sa na ňu a ona len prekrútila očami a objala ma.
„Môžeme ísť?“ vbehol dnu ocko a bral môj posledný kufor z verandy.
„Môžeme“ povedala som s hlbokým nadýchnutím a všetci sme vyšli von a nasadli do auta.
S Tracy je teraz babka, lebo sme ju nechceli budiť tak skoro ráno.. S ňou sme sa rozlúčili už včera.. Moja maličká princeznička.. Bude mi chýbať!
Cesta prebehla po väčšine v tichu a keďže je ešte málo hodín, bratislavskými ulicami sme prešli bez problémov a prekvapivo rýchlo.
Po príchode na letisko, sme z kufra povyberali všetky kufre, tašky a namierili sme si to do letiskovej haly.. Letenky už máme, takže sme si šli sadnúť do kaviarne, ktorá tam bola, keďže do odletu máme ešte vyše hodinu a pol.
Mamka celý čas držala ocka za ruku a bolo na nej vidno, ako veľmi jej budeme chýbať! Ticho som sledovala ich rozhovor a pozorovala som, ako sa jeden k druhému správajú.
„Aj ja chcem raz nájsť takéhoto človeka!“ povedala som si sama pre seba dojato. Boli takí zlatí! Naozaj sa veľmi ľúbia, vidno to na nich..

Keď napokon zahlásili náš let, stáli sme už pri vchode do lietadla.. Rozlúčila som sa s mamkou so slovami: Ľúbim ťa (+kisses and hugs).. Trošku som sa od nich vzdialila a keď som sa k nim spätne otočila, ocko niečo šepkal mamke, ktorej sa slzy v očiach hromadili.. Pobozkali sa.. raz, dva, tri krát, objali sa a ocko vykročil smerom ku mne. V tej chvíli som mala pred očami scénu, keď som sa tu takto lúčila ja s Niallom.. Mamku som dokonale chápala..
Prešli sme kontrolou, ešte raz sme mamke zakývali a cez dlhú chodbu sme vošli do lietadla, kde sme sa usadili na svoje miesta..
„V pohode?“ opýtal sa ma ocko a chytil ma za ruku.
„Budú mi chýbať“ povedala som po chvíli.
„Veď mne tiež a veľmi!.. Ale na druhej strane som šťastný, že sa po toľkých rokoch uvidím so svojimi rodičmi, lebo som ich nevidel už dosť dlho.. Teda skype nepočítam..“ uškrnul sa a ja som sa na ňom pobavene zasmiala.
„No všetko má svoje výhody aj nevýhody.. Celý život je taký.. Nemôžeš mať všetko a byť na 2 miestach naraz, to sa proste nedá..“ povedal.
„Bohužiaľ“ súhlasila som s ním.
„Tak mi aspoň povedz či sa už tešíš na svojich starých rodičov?!“ odľahčil tému ocko.
„Jasné, že sa teším! Konečne s nimi budem môcť byť naživo, objať ich..“
„To je fajn.. Aspoň sa bližšie spoznáte..“
„Veď hej..“
„A kedy má prísť Niall?“
„Budúci týždeň“ povedala som s úsmevom.
„Naňho sa tešíš asi ešte viac čo?“ podpichol do mňa.
„Áno, aj naňho sa teším..“ zasmiala som sa.
„Som rád, že si tak rozumiete..“ začal, no ja som ho hneď prerušila.
„Ja som tiež.. Prepáč, ale ak by ti to nevadilo, chvíľu si zdriemnem, lebo som sa veľmi nevyspala..“
„Okej“ povedal s povzdychnutím a obaja sme sa na seba usmiali..
Posunula som si teda sedadlo, ľahla som si a na uši som si nasadila slúchadlá.
Pustila som si hudbu z mobilu a po krátkej chvíli som zaspala.

18/10/2012

Never say Never31


 Lepšie neskoro ako nidy! ;)



„Posledný deň školy, no konečne!“ sadla si vedľa mňa Alex, ktorá bola šťastím celá bez seba.
Keďže sme tretiačky, končíme školu skôr, 14-teho júna, čo nám aj vyhovuje, pretože ja idem do Írska už tento víkend a Alex ide na dva týždne do Londýna, lebo Matúš tam hrá nejaký futbalový zápas a chce, aby išla s ním!
„No musíš uznať, že to bol zatiaľ náš najlepší rok na tejto škole“ povedala som s úsmevom.
„Absolútne s tebou súhlasím.. Bol to super rok!“ súhlasne prikývla.
„Budeš mi chýbať“ povedala som po chvíli. Neuvidíme sa predsa vyše dvoch mesiacov!
„Veď aj ty mne“ pritúlila si ma k sebe a už len pri pomyslení na naše dvoj mesačné odlúčenie, mi vyhŕkla slza z oka.
„Prestaň, lebo sa rozplačem aj ja“ zasmiala sa poťahujúc nosom.
„Prepáč“ uškrnula som sa a slzu som si ihneď zotrela.
„Toto leto si užijeme! A aj keď nebudeme spolu, každá z nás si ho užije po svojom.“
„A budeme si pravidelne volať, písať, skypovať“ doplnila som ju.
„Exactly!“ povedala Alex s úsmevom a ja som jej brnkla po nose.
Pár minút na to, sa v triede objavila naša vysmiata triedna profesorka a rozdala nám vysvedčenia.. S pár dojemnými slovami sa s nami rozlúčila, popriala nám pekné leto a nám sa práve začali prázdniny.
„Tak čo, kam ideme?“ opýtala sa nás spolužiačka Miška so šibalským úsmevom.
„Vypiť?“ zasmiala sa ďalšia.
„Tak teda poďme“ zasmiali sme sa a už sme kráčali mestom.
Vysmiate od ucha k uchu sme sa vybrali do nášho obľúbeného baru, kde sme si pospájali stoly, objednali si každý niečo iné a veselo sme debatovali o všetkom možnom.
„Jess, tak čo, ako sa má Niall?“ opýtala sa ma zvedavo spolužiačka..
Pýtate sa, či o nás vedia?? Teda myslím o tom, že ho poznám? Vedia, teda len tak z časti, veď nemusia vedieť všetko! Po dlhom zatĺkaní zo mňa dostali, že sa s ním poznám a že sme sa už aj stretli.. To im musí stačiť!
„Má sa fajn, práve je v Londýne“ usmiala som sa pri pomyslení naňho a dúfala som, že sa ma už nebudú nič pýtať, no opak bol pravdou.
„Woow, to je super! Pôjdeš za ním?“
„Idem cez prázdniny do Írska, takže by sme sa mali stretnúť tam..“
„Aaale, pozrite sa na ňu, ako sa usmieva“ buchla ma do pleca Kaja a určite som sa začervenala, no nepovedala som nič.
„Chodíte spolu??“ opýtala sa Paťa a všetky pohľady pri stole sa vrhli na mňa.
„Jasné, že nie! Sme len priatelia“ vysvetlila som im, no oni sa len uškŕňali.
„To hovor vieš komu..“ zasmiali sa na mne.
„Dobre, tak už dosť o mne.. Čo budete robiť cez prázdniny vy?“ opýtala som sa v snahe zakecať to, čo sa mi tento krát našťastie podarilo a odpila som si zo svojho pohára bieleho vínka. Keď som sa pozrela na Alex, pobavene na mňa hľadela a ja som len bezmocne pokrčila plecami.
„Chodíte spolu??“ zopakovala pobavená Alex otázku.
„Prestáň!“ štuchla som ju.
„Veď sa len pýtam!“ obraňovala sa.
„Ty vieš, ako to je, tak ma neštvi“ uškrnula som sa a opäť som si odpila z vína.
 Myseľ mi hneď zablúdila k Niallovi, na ktorého pravidelne myslím a už sa neskutočne teším, keď ho uvidím. Stále si píšeme, voláme spolu, no naživo je naživo! V podstate ho už o pár dní uvidím, lebo mi sľúbil, že sa uvidíme pár dní po našom príchode do Írska, takže som so excited!  Strávime spolu takmer celé leto, takže to bude zaujímavé, no aspoň zistíme, či si nebudeme liezť na nervy.. A navyše, idem hlavne na návštevu k starým rodičom, ktorých chcem lepšie spoznať.. Bude to niečo úplne iné, keďže sme sa doteraz videli len cez skype. A okrem toho, by som sa ešte mala zastaviť aj v tom nahrávacom štúdiu, no budem tam musieť najprv zavolať.. Žeby zo mňa bola speváčka?? Asi nie.. Spev mám rada, no viem, že tu je aj oveľa viac talentovanejších speváčok, ako som ja.. No veď uvidím, keď tam prídem! Myslím pozitívne a predstavujem si samú seba na pódiu s mikrofónom v ruke..
„Pekná predstava“ pousmiala som sa načo mnou niekto zatriasol. Alex!
„Zase si sa zasnívala?“ uchechtla sa.
„Nevadííí, nevadíí“ zatiahla som so smiechom.
„Jess, zaspievaj nám niečo“ povedala mi pripito spolužiačka.
„Tak to určite.. Nebudem tu spievať“ povedala som s grimasou.
„Prosííím!“
„Spievaj Jess, spievaj Jess..“ začala aj Alex a všetci sa k nej pridali. Vrhla som na ňu škaredý pohľad, no ona na mňa len žmurkla a ja som po ich dlhom presviedčaní nakoniec súhlasila.
„Tak fááájn“ povedala som nedobrovoľne a všetci mi začali povzbudzujúco tlieskať.
„A čo chcete počuť?“ opýtala som sa so smiechom.
„A čo tak Žijeme len raz?“
„Ale to len vtedy, keď sa ku mne pridáte!“ povedala som a všetci nadšene súhlasili.
Pozrela som smerom k baru, kde sa na mňa barman usmial a cez repráky som zrazu začula známu melódiu! Všetci moji spolužiaci nadšene zvýskli a ja som začala spievať spolu s EGOm.
Zábava sa rozprúdila a všetci sa ku mne pridali. Bolo to šialené! Všetci sme spievali, tancovali okolo stola, proste sme sa bláznili.
Po skončení pesničky, sme si všetci posadali späť na svoje miesta a s úsmevom sme si pospevovali a pili ďalej.. Bol to skvelý deň!..

Večer, keď som prišla domov, som sa unavene vyvalila na posteľ a zavrela som oči.
„Jeeesss!“ vbehla do izby Tracy, vybehla na moju posteľ a zvalila sa na mňa.
„Tracyy!“ zasmiala som sa a zhodila som ju zo seba, keďže ma dosť prekvapila..
„Kam si mi to utiekla slečinka?“ vošla mamka s úsmevom a zvalila sa k nám.
„Zdá sa vám, že mám až takú veľkú posteľ?“ uchechtla som sa na nich.
„Áno“ zakričali pobavene obe naraz.
„A dá mi niekto masáž?“ opýtala som sa s nádejou v hlase.
„Nie!“ povedali obe naraz.
„Tak potom preč z mojej postele!“ zasmiala som sa.
„No určité!“ vyplazila mi Tracy jazyk a ja som ju pobavene sledovala. Budú mi tak chýbať!
„Ako dnes bolo?“ opýtala sa mamka.
„Super, užili sme si to.. Len ma teraz trošku bolí hlava“ uškrnula som sa a mamka ma hneď pochopila.
„Chceš tabletku?“ opýtala sa s grimasou.
„Nie, netreba.. Budem v pohode“ usmiala som sa.
„Tak fajn.. Inak, mohla by si si už baliť veci..“
„Keby sa mi chcelo tak, ako sa mi teraz nechce“ pošteklila som Tracy, ktorá sa automaticky začala smiať.
„Čo sa to tu deje?“ pribehol k nám aj ocko.
„Máme tu snáď nejaký rodinný zraz??“ zasmiali sme sa.
„Ak to chceš nazvať takto..“ začala pobavene mamka.
„Budete mi chýbať“ povedal ocko a dal pusu mamke a Tracy.
„Hééj a ja pusu nedostanem?“ povedala som ukrivdene.
„S tebou budem najbližšie dva mesiace, tak bude dosť príležitostí“ uškrnul sa.
„Ocíí“ zatiahla som a dal mi pusu.
„Myslím, že tam bude dostávať pusy od niekoho iného“ podpichla ma mamka.
„Budem sa tváriť, že som to nepočula“ povedala som pobavene.
„Skupinové objatie!“ zakričala Tracy, ktorá to pochytila od chalanov a tak sme sa všetci objali.. Som vďačná za to, že mám takúto úžasnú rodinku! Proste ich milujem!


12/10/2012

Perfect boy!


Ahojte :)!.. Prepáčte, ale nestíham písať nové časti a netuším, kedy bude ďalšia, no pridám vám tu aspoň niečo iné(aby sa nepovedalo :P).. Písala som to, keď som sa rozišla s chalanom a hoci to už bolo dávnejšie, všetko čo som napísala, myslím vážne!... Ak budete mať čas a chuť, prečítajte si to.. Určite sa tam veľa z vás nájde.. Budem rada, ak sa vám to bude páčiť.. Je to mimo príbehu.. :).. Bye :-*


V posledných dňoch som sa správala divne, nedostupne.. Viem! A prečo? Kvôli chalanovi, ktorý mi zlomil srdce..  Každé dievča má v svojich snoch ideálneho chlapca, ktorý je dokonalý a spĺňa všetky jej požiadavky.. A potom ten svoj ideál hľadá aj v chalanoch okolo seba.. Možno si poviete, taký neexistuje a niečo také je len vo filmoch či rozprávkach.. No ja osobne si myslím: veď prečo nie? Prečo by niekde nemohol existovať náš pán DOKONALÝ? Niektoré ho stretnú, keď majú 14, iné keď majú 28 či viac.. My dievčatá sa často trápime kvôli chalanom, pretože väčšinou ten ktorý sa nám páči, sa na nás ani nepozrie a ten ktorého by sme najradšej nevideli, nám nechce dať pokoj.. Chalani sú proste divný..! To už všetky vieme, že v hlavách majú poniektorí piliny, keď vôbec.. No určite by sa niekde našiel chalan, ktorý je milý, pozorný a aj pekný.. Niektoré si možno poviete, že výzor či vek nie je dôležitý, no podľa mňa je! Jasné, že nájdeme aj výnimky a taktiež viem, že vnútorná krása je taktiež dôležitá, no nevravte mi, že by ste chodili po meste s nejakým trhanom... A nezabúdajme na to, že chalani dospievajú neskôr než baby, takže napríklad taký 17 ročný chalan sa môže správať ako 17 ročný.. Naopak 17 ročná baba sa správa a často aj vyzerá akoby mala 20. Preto si väčšinou baby hľadajú starších chalanov.. Nechoďme s chalanmi len preto, aby sme neboli sami! Aký to má potom význam? Aby sme nevytŕčali z davu? Blbosť.. Vezmite si len, keď ste single, môžete tráviť svoj čas s kamošmi, rodinou, môžete blbnúť a nemusíte sa obmedzovať.. Viem... Veľa krát pri sebe potrebujeme oporu, niekoho koho by sme mohli pobozkať a objať.. No ak nám zlomí srdce, bolí to a potom sa trápime.. Dnes som prišla na to, že to nemá význam... Chalani si uvedomia svoje chyby až keď je neskoro, ak si ich vôbec uvedomia.. Myslia si, že pri sebe môžu mať 2 naraz, no keď ich jedna z nich opustí, akoby nevedeli, čo majú robiť a tak vám začnú sľubovať aj modré z neba, len nech sa k nim vrátite.. Niektoré možno neodolajú, no tie silné, ktorým veľmi ublížili sa na nich vyserú aj napriek tomu, že ich majú tak veľmi radi.. Čo som tým chcela povedať? Ani neviem.. Píšem len to, čo ma napadne :D.. Sme tínedžerky, ktoré sa chcú smiať, ľúbiť a užívať si život.. Nepočúvajú takmer nikoho, okrem seba... S kamoškami sa delia o svoje tajomstvá, s rodičmi sú rozhádané a myslia si o sebe, že sú najväčšie hviezdy, preto, že fajčia, každý piatok sa opíjajú a majú na sebe kilo make-up u. Omyl! Tie posledné veci sú skôr trápne a baby naozaj nestojíte za to, aby ste sa takto ničili.. Kvôli žiadnej partii, ani kvôli chalanom.. Keď chcem mať chalana, tak takého, ktorý ma má rád takú aká som.. Nebudem sa kvôli nikomu meniť.. Ja som ja! Myslím teraz tie zásadné zmeny.. Napríklad ja sa stále smejem a ak sa to niekomu nepáči, tak sorry, ale to som proste ja! Viem byť však aj tichá, to väčšinou vtedy, keď sa s niekým nemám o čom rozprávať, alebo len preto, že rada počúvam.. No keď som s kamoškami či kamošmi a mám o čom kecať, kecám.. Smejem sa a rada robím šialené veci(všetko s mierou..).. No som to ja! Ak sa ti niečo na mne nepáči, tak sa so mnou nebav, je to tvoj problém... Ak počujem nejakú skvelú pesničku, ktorú poznám, začnem si spievať.. No a čo že falošne?! Ak ma to robí šťastnou, tak prečo nie?! S rodičmi sa nehádam.. Veď načo?? Možno si niektoré poviete, že proste nepoznám vašich rodičov, oni sú iný.. Ja viem.. Rodičia haha.. Ale milujú nás.. Možno nám to niekedy nedávajú až tak najavo, no je to tak.. Nechcú nás pustiť o polnoci von?? To preto, že sa boja.. My to teraz nechápeme, no asi raz budeme... Prehnaná starostlivosť? Viem, aj mne to občas lezie na nervy, no čo už, také sú naše mamky :D.. Určite im nepovieme všetko a veľa vecí im zatajíme, no tie najdôležitejšie veci by mali vedieť... Naozaj nemá význam sa s nimi hádať, pretože z toho potom budeme mať zbytočné problémy my (zaracha...)! A také mamičkovské objatie občas príde vhod! :).. A svet sa nezrúti len preto, že nás pár krát nepustia na diskotéku.. Tam sa dostanete ešte toľko krát, že vás to už potom aj prestane baviť..
Jednoducho, buďte sami sebou a nie niekým koho z vás chcú mať ostatný.. Nerobte to, čo vás nebaví.. Aj tak to nemá význam.. Nájdite si niečo, čo vás baví, napĺňa vás to radosťou a čo má zmysel.. Nie len tak sa poflakovať po meste.. Iste, treba aj to, ale nie každý druhý deň..
A ešte k tým vysnívaným chlapcom.. Chcela by som mať takého, ktorý ma bude ľúbiť a bude mi pripomínať ako veľa preňho znamenám, častejšie ako 5x počas nášho stretka.. Takého, s ktorým sa môžem porozprávať úplne o všetkom a keď sa potrebujem vyrozprávať, tak ma vypočuje a celý čas ma drží za ruku.. Ktorý ma bude rozosmievať tak ako nikto iný.. S ktorým môžem blbnúť ako dieťa.. Stavať v zime snehuliakov, guľovať sa a v lete sa špliechať vodou z fontány, či pritisnúť mu na tvár zmrzlinu.. Ktorý pre mňa bude oporou a objíme ma, ak sa cítim pod psa.. Ktorý ma hrdo predstaví svojim priateľom slovami: Toto je moje dievča a ktorý sa so mnou bude prechádzať za ruku po meste.. Ktorý ma pobozká na rozlúčku, no keď odchádzam chytí ma za ruku, pritiahne si ma k sebe a ešte raz ma pobozká so slovami ľúbim ťa.. Možno chcem veľa, no také sú naše ideály.. A ja verím, že takého nájdem a budem šťastná ako ešte nikdy.. Nemusí to byť princ na bielom koni, stačí biely mercedes.. Ale nie robím si srandu :D.. Láska kvôli peniazom taktiež nemá význam.. No teraz som single a tak si to užívam.. Užívam si pohľady chalanov, keď prejdem po meste, užívam si čas strávený s kamarátkami a to, že s nimi môžem ísť kedykoľvek a kamkoľvek.. Život je proste úžasný a treba si ho vychutnávať.. Patria k nemu radosti ale aj starosti... Čo už.. Snáď som vás priveľmi nepoučovala, len som napísala to, čo si myslím.. Takže to je môj názor..

08/10/2012

Never say Never30


Minule som sa zabudla poďakovať takže teraz---> ďakujeeeeem za 31 000 návštev, ani sa mi nesnívalo, že to bude až toľko!! Ste úžasné/í.. Po druhé, chcem s vami zdieľať svoje nadšenie a hrdosť, že chalani včera vyhrali 3 BBC1´s Teen Awards!! Soo prooud of them! No a ešte prepáčte, že vás zanedbávam, ale akosi nestíham písať nové časti a múza je taká aká je, takže so sorry za túto časť.. Je taká aká je.. Love u ;)!


Na ďalší deň mám prax, takže som sa na dnes aspoň nemusela učiť! Od včerajšieho hovoru s Niallom mi bolo akosi smutno a tak som sa so zamyslenou tvárou viezla autobusom a okolie som ani nevnímala.. Sedela som sama a pozerala som von oknom na to škaredé upršané počasie.. Najradšej by som sa teraz zvalila do postele, skryla pod perinu a len tak oddychovala.. Škoda, že to nie je reálne.. Keď som zaujato sledovala, čo sa deje za oknom, zistila som, že ľudia po meste pobehujú s dáždnikmi, deti skáču do každej mláky, ktorú ich očká vidia a mladí sa ponáhľajú do školy. Typické ráno, akurát ten dážď mi vadí.. Niežeby som nemala rada dážď, mám, veď je potrebný, ale ak mám niekam ísť, tak mi dáždnik v ruke prosto zavadzia! Na druhej strane, keď som doma a prší napríklad večer, môžem si pokojne ľahnúť a zaspať pri tom zaujímavom zvuku..
Och, už zase rozmýšľam nad nezmyslami.. Prečo musíme vždy o niečom rozmýšľať?? Aspoň na minútku by som chcela v svojej hlave počuť úplne ticho.. Spánok sa nepočíta!..
Mám pocit, že zaspím.. Zívla som si..
„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa zrazu hlas a ja som pomaly odvrátila zrak od okna. S ešte rozospatými očami som sa naňho pozrela, ako sa na mňa usmieva a ukazuje na sedadlo vedľa mňa..
„Jasné“ povedala som s miernym nadvihnutím kútikov úst a on si prisadol.. Zrak som znovu obrátila k oknu, hoci som aj tak vedela, že sa mi určite prihovorí..
Chvíľku bolo ticho, no potom som si opäť zívla a on sa toho hneď chytil.
„Unavená?“
„Čo ti poviem?! Uspáva ma to počasie..“
„To máš pravdu, ja by som sa teraz najradšej vrátil späť do postele..“
„Hmm..“ povedala som, lebo som nevedela, čo mu na to mám povedať.. Ani sa mi s ním teraz nechce rozprávať..
„Dnes akosi nemáš náladu, že?“ pozrel na mňa zvedavo a ja som sa pousmiala..
„Prepáč, to bude asi fakt tým počasím.. Vôbec nič sa mi nechce..“
„Ani rozprávať sa so mnou? A si si istá, že to je tým počasím?“ uškrnul sa a ja som sa a tým ma trošku prebral.. Musím sa pri ňom usmievať, lebo práve on ma vedel vždy rozosmiať aj bežnými otázkami a tými svojimi ksichtíkmi.
„Snáď to nejako prežijem.. Tak čo máš na srdci?“ uškrnula som sa a venovala som mu už svoju pozornosť..
„Ja? Ty sa pochváľ.. Čo máš nové? Od kedy sme sa rozišli, si sa mi tak trochu vyhýbala..“ povedal sklamane.
„Prepáč.. Myslela som si, že sa na mňa hneváš.. A tak som sa radšej vyhýbala spoločnému stretnutiu..“ vysvetlila som mu po dlhšom čase dôvod môjho vyhýbania sa mu.. Zaslúži si to predsa vedieť..
„Jáj.. Tak to ťa vôbec nemusí trápiť Jess.. Som už v pohode.. Tak teda hovor, ako sa máš? Čo škola?“ opýtal sa s úsmevom a mne aj trochu odľahlo.. Od kedy som sa s Mišom rozišla, bála som sa ho stretnúť, pretože som mu, ako to povedať, ublížila.. No som rada, že to chápe a môžeme byť opäť priatelia..
„Mám sa fajn, momentálne trochu zaspato“ zasmiala som sa. „Práve idem na prax, takže dnes to je v pohode, no inak toho máme dosť veľa.. Samé písomky, skúšania.. Čo ty?“
„My sme na tom úplne rovnako.. Mám pocit, akoby sa zrazu všetci zbláznili.. Každý chce niečo a my kedy to máme stíhať?!“
„Úplne s tebou súhlasím“ súhlasne som prikývla.
„Ešteže máme tú prax, inak sa učíme každý deň 7 hodín vkuse!“ uškrnul sa.
„No tiež to závisí od toho, kde na tej praxi si. Lebo niekedy máš pocit, že by si bol radšej v škole“ zasmiala som sa.
„Tak to máš teda pravdu..“
„Vystupuješ tu?“ opýtala som sa, keď sme prišli na zastávku na ktorej zvyčajne vystupuje.
„Pamätáš si?“ usmial sa a ja som sa trošku zahanbila.
„Na to sa nezabúda..“ povedala som s červeňou v tvári.
„Áno vystupujem.. Ideš tiež?“
„Nie, idem ďalej... Tak teda ďakujem za prebudenie“ usmiala som sa na neho a on sa postavil do uličky, keďže autobus práve zastavoval na zastávke.
„Za málo, aj nabudúce.. Veď sa vidíme v škole“ žmurkol na mňa.
„Dobre.. Tak sa maj“ povedala som mu a on mi na rozlúčku zakýval..
Keď vystúpil z autobusu, ešte raz sa obzrel, tento krát som mu zakývala ja a s úsmevom sa otočil a kráčal cestou do školy.. Bolo milé sa s ním opäť porozprávať.. Aspoň mi trošku spestril tento pochmúrny deň..

Deň na praxi sa vliekol neobvykle pomaly a na hodinky som pozerala snáď každých 15 minút.. Mala som pocit, že tento deň nikdy neskončí.. Robiť v kuchyni 6 hodín a k tomu ešte v nepohodlných topánkach, dá človeku niekedy naozaj zabrať.. No čo už?! Nič..
„Myslím pozitívne! Už o chvíľku končím!“ vravela som si na povzbudenie takmer celých 6 hodín tam..
„Čo si dnes taká zomretá?“ opýtala sa ma ku koncu praxi Alex, ktorá bola dnes so mnou.
„Pozri sa von a zistíš!“ uškrnula som sa.
„Len tým počasím??“ pozrela na mňa spýtavým pohľadom.
„Si už druhá, kto sa ma to dnes pýta..“
„A kto sa ťa to už pýtal?“
„Mišo.“
„Aký Mišo??“
„Kostáľ.. Dnes ráno som ho stretla v autobuse a celkom fajn sme si pokecali..“
„Tak počkať!  Vy sa spolu už rozprávate??“ pozrela na mňa prekvapene.
„Už asi hej.. Bol celkom v pohode a povedal, že sa na mňa nehnevá..“
„Tak toto už radšej nekomentujem!“ prerušila ma zaskočená Alex.
„Prestááň!“ zatiahla som a štuchla som ju.
„No čo?“ pokrčila plecami.
„Dobre, to je jedno.. A čo Matúš??“ opýtala som sa v snahe zmeniť tému.
„Fajn.. Má toho teraz dosť veľa, no snažíme sa spolu byť čo najčastejšie.. Aspoň nie som sama počas tvojej nedostupnosti“ zasmiala sa.
„Akej nedostupnosti?“ začudovala som sa.
„Noo vieš, ty teraz veľa času tráviš pri PC s Niallom, takže...“
„Ahá, takže o to tu ide?“ opýtala som sa v snahe pochopiť jej myšlienkové pochody.
„Mne to nevadí.. Ja len, že by si sa už mohla preniesť aj do reality a nie len sedieť za počítačom.“
„Dobre..“
„Čo dobre?“
„No dobre.. Prepáč..“
„Odpustené!“ uškrnula sa.
„Si hrozná!“
„Ty si horšia!“
„Ale aj tak ťa mám rada“ ťukla som jej po nose.
„Veď aj ja teba..“
„Čo teda robíš dnes po praxi?“ opýtala som sa v snahe napraviť to aspoň trochu.. Vôbec som si neuvedomila, že som celý víkend strávila s chalanmi, včera som celé poobedie bola pri PC a aj pred tým som trávila dosť času na počítači..
„Dnes má Matúš futbal, takže zatiaľ nič.. No ako tak na teba pozerám, už niečo máme“ usmiala sa.
„Okeej.. Tak si spolu niekam vyrazíme! Môžeme ísť do kina.. Už sme dlho neboli“ navrhla som hneď prvé, čo mi napadlo.
„Tak teda dobre“ súhlasila hneď s nadšením..
„Tak teda poď, dočistíme tie zemiaky a ide sa do kina“ zasmiala som sa pri pohľade na mech zemiakov a obe sme sa uchopili škrabiek a pustili sa do práce..


04/10/2012

Never say Never29


Jess
Počas celého dnešného dňa v škole som sa tešila, kedy ma už konečne pustia domov! Žiarila som šťastím a usmievala som sa od ucha k uchu.. Tak veľmi som ho už chcela vidieť!
Deň mi zbehol pomerne rýchlo a tak som sa hneď po obede s Alex rozutekala domov.. Stihla som to v rekordnom čase a len čo som otvorila vchodové dvere, už ma nebolo.. Rýchlosťou blesku som vybehla hore po schodoch, zavrela som sa vo svojej izbe a hneď som zapla počítač.. Tašku som hodila k posteli a nedočkavo som nechtami klopkala po stole.
„Už si doma?“ prišla ma pozdraviť mamka.
„Áno, práve som prišla.. Ahoj“ povedala som pobavene.
„Ahoj.. Ešte si len prišla a už k počítaču?“ povedala s prižmúrenými očami.
„Ale mamí, idem volať s Niallom..“
„Óóó, tak to si mala hneď povedať.. Tak to vás potom nebudem vyrušovať.. A pozdrav ho!“ prerušila ma v polovici vety a ja som sa na nej zasmiala.
„Jasné mami“ povedala som a ona hneď odišla. Veľmi si Nialla obľúbila a je rada, že mám takého skvelého kamaráta ako je on! A ja som taktiež rada :).
Počítač sa mi už konečne zapol a tak som si po zobrazení plochy klikla na modrú ikonku Skype-u a prihlásila som sa. Prezrela som si prihlásených priateľov a pri mene Niall Horan som si radostne zatlieskala..
Ahoj, tak môžeme :)? napísala som mu.
-Jasné! odpísal mi pár sekúnd na to a chvíľu po tom, sa mi zjavilo okno, kde som prijala hovor s videom.


„Taratatatááá!“ ozvalo sa zrazu z jeho strany a v pozadí som začula pustenú pesničku.
Mamma told me not to waste my life
She said spread your wings my little butterfly
Don't let what they say keep you up at night
And if they give you shh... 
Then they can walk on by
pokračovala som ďalej a on sa ku mne pridal. Spievali sme až pokým neskončila pesnička a Niall tam takmer celý čas tancoval a ja som sa na ňom dobre zabávala!
„Ahooooj!“ zakričal po skončení piesne a s úsmevom mi zakýval.
„Čaaaau!“ odkývala som mu pobavene.
„Som rád, že si to stihla!“
„To skôr ja som rada, že TY si to stihol.. Kde máš ostatných?“ opýtala som sa zvedavo.
„Ále.. Išli sa prejsť po meste..“
„A ty si prečo nešiel?“
„Lebo som ťa chcel vidieť“ žmurkol na mňa a ja som pocítila červeň v tvári.
„To je od teba milé..“
„Váž si to!“
„To teda budem“ uchechtla som sa na jeho poker face.
„Ako bolo v škole?“
„Asi tak ako v škole.. Ale dnešný deň mi zbehol neskutočne rýchlo..“
„Čím to asi bude?!“ zamýšľal sa.
„Možno tým, že som sa ťa už nevedela dočkať a po ceste domov som dokonca prekonala svoj osobný rekord!“
„Wooow, gratulujem!“ zatlieskal mi obdivne a pridal k tomu ešte rôzne pokriky :D..
„Ďakujem, ďakujem.. Podpisy až na letisku“ uklonila som sa a obaja sme sa rozosmiali.
„Inak pozdravujú ťa chalani.“
„Ďakujem.. Aj teba mamka“ uškrnula som sa.
„Haha, že ďakujem..“
„Tak čo, tešíš sa na večerný koncert?“ opýtala som sa ho.
„Jasné, hala je vraj vypredaná.. Len..“ začal, no potom sa zasekol v strede vety.
„Len?“
„Len, že mi tam budeš chýbať..“ povedal nesmelo.
„Aaale Niall.. Neboj, čoskoro sa uvidíme“ povedala som a v tej chvíli by som ho najradšej objala.
„Inak kedy to ideš do toho Írska?? Mohli by sme sa tam potom stretnúť!“ povedal zrazu a mňa to trošku zaskočilo.. Vravela som mu o Írsku?? Myslím, že nie.. Tak odkiaľ to potom vie?!
„Odkiaľ vieš, že idem do Írska??“ opýtala som sa ho automaticky.
„Hmm.. Veď si mi to vravela..“ zakoktal sa zrazu a sklonil hlavu.
„Som si istá, že som ti to nespomínala..“ zamyslela som sa.
„Nechaj to tak.. Takže kedy?“
„Prečo mám pocit, že mi to nechceš povedať?“ ignorovala som jeho odbočenie od témy.
„Jess, nie je to podstatné..“
„Nie, nie je.. Ale keď si s tým už začal, tak to aj dokonči!“ povedala som naliehavo.
„Tak teda dobre..“ povedal porazene.
„Takže?“
„Pamätáš sa, na Johna z Omegle?“ opýtal sa ma a ja som sa snažila spomenúť si. John, John..
„No jasné!“ rozsvietila sa mi v hlave žiarovka.. Bol to ten chalan, s ktorým som si tak super písala a potom som musela odísť a tak som mu dala svoj FB, no on si ma nepridal.. Ale počkať! Čo s tým má Niall??!
„Nebol to John!“
„Nehovor mi, že si to bol ty!“ povedala som prekvapene a na chvíľu som sa odmlčala.. Nemám slov.. Tak preto si ma nepridal? Lebo to bol Niall? Ale veď.. to bola jeho šanca, opäť si so mnou začať písať a on to nechal tak??
„Áno bol.. Jess, prepáč, no nemohol som si ťa vtedy pridať.. Jáá.. Keď som znova uvidel tvoju fotku, nevedel som čo mám robiť, spanikáril som..“ vysvetľoval mi.
„Neriešme to už!“ povedala som trochu sklamaná.. No čo bolo, už nezmeníme...
„Hneváš sa?“ opýtal sa po chvíľke ticha.
„Nie..“ povedala som úprimne.
„Naozaj?“ opýtal sa prekvapene.
„Už na to nezáleží.. Bolo to už dávno.. Aj tak to už nezmeníme..“
„Teraz by som ťa najradšej objal“ usmial sa na mňa.
„Veď aj ja teba“ pousmiala som sa tiež.
„Takže kedy prídeš?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.
„Budem tam asi celé prázdniny.. Čiže tak o mesiac..“
„Tak to je super! Ja budem mať voľno, takže môžeme byť spolu!“ povedal nadšene.
„To by bolo fajn!“
„A s kým prídeš?“
„S ockom!“
„Ešte lepšie.. Môžete k nám potom prísť na návštevu..“
„Kam k nám?“
„No do Mullingaru!“
„Jáj, tak teda dobre.. Ocka sa určite poteší.“
„A akoto, že vôbec prídeš? Vtedy, keď sme si písali si mi vravela, že to je drahé a ...“
„Letenku som dostala ako darček k 18-tke“ prerušila som ho.
„To je jedna z vecí, ktoré ma na tom štvú!“ povedal.
„Nechápem..“ priznala som, keďže som nevedela o čom teraz rozpráva.
„No štve ma, že som s tebou neoslávil tú tvoju 18-tku!“
„Jááj, veď to nie je až také dôležité!“ povedala som, aj keď som si myslela niečo iné.. Aj mňa to veľmi hnevalo, pretože som sa naňho tak tešila.. Sľúbil mi totiž, že mi pripraví skvelú oslavu, no nakoniec z toho nič nebolo, keďže sme si nepísali.
„Je to dôležité.. Tak vieš čo?“
„Čo?“ pozrela som naňho s úsmevom.
„Keď prídeš do Írska, spolu to oslávime!“ povedal rozhodne a ja som sa rozosmiala.
„To myslíš vážne?? Veď to bude takmer pol roka po mojich narodeninách.“
„Nevadí. Radšej neskoro ako nikdy“ chichotal sa.
„Tak teda dobre“ súhlasila som napokon a ďalej sme rozoberali rôzne témy..