23/02/2014

Story of my Life 8

Ahojteee, takže po trošku dlhšej dobe, sprevádzanej busy týždňom v Rakúsku, oslavami mojich narodenín a presunom do Bratislavy som sa teda opäť dokopala k napísaniu novej časti :D Páči sa mi a je tam použité aj z vlastnej skúsenosti takže dúfam, že sa bude páčiť ;).


Po prvom dni v práci sa mi zdalo, že som prišla do úplne nového sveta a sen, aby som mohla začať žiť od začiatku sa mi začínal plniť. Keď sme večer skončili so show, na ktorej som sa dnes podieľala len tak okrajovo a animátori ma oficiálne privítali, všetko sme poupratovali, poodkladali sme rekvizity, rozlúčili sme sa s hosťami a pobrali sme sa „domov“. Po ceste tam sme sa však dohodli, že dnes ideme von žúrovať, na čo som súhlasne prikývla a tak sme sa o hoďku mali stretnúť na jednom z bytov. Rozlúčili sme sa a každý odišiel k sebe.
Mala som hodinku, takže som si dala nie až takú rýchlu sprchu, spravila som si jemný make-up, keďže nejaký výrazný by sa mi v týchto teplotách asi roztopil a navyše nie som ten typ dievčaťa, ktorá chodí zmaľovaná s tromi kilami make-upu. Vyžehlila som si vlasy, na čo som väčšinou príliš lenivá, no dnes sa mi tento večer zdal špeciálny. Bol to môj nový začiatok..
Po dlhom preberaní vecí v mojej skrini som si vybrala kvietkované šaty s vybíjaním zlatým opaskom, čierne topánky na opätku a čiernu kabelku cez rameno, aby mi pri tancovaní nezavadzala.
Obliekla som sa, no niečo mi tu ešte chýbalo.. Po chvíľkovom rozmýšľaní a pozeraní sa do zrkadla som sa vybrala k svojej šperkovnici a dala som si náhrdelník.
„Perfektné“ povedala som svojmu odrazu v zrkadle a podľa hodiniek už bol najvyšší čas ísť. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo to zbehlo..
Zaklopala som na dvere Charlottinej izby z ktorej sa už ozývali veselé rozhovory, smiech a hudba.
Klopem teda ešte raz, asi ma nepočujú pomedzi hudbu.
Zrazu v dverách stojí vysmiaty Pete a víta ma.
„Čau Christy, vyzeráš skvele“ objíma ma a pozýva ma dnu.
„Ďakujem Pete“ hovorím, pričom cítim ako sa červenám.
Dnu bolo dosť veľa ľudí, z ktorých som poznala len členov nášho animačného tímu a Peta.
„Heeey všetci, počúvajte, toto je Christy a dnes to bude jej welcome party!“ zdvihol pivo do vzduchu a všetci sme si pripili. Bolo to dosť vtipné, ako ma predstavil pred všetkými a ako mi niekto rýchlo strčil fľašu piva do ruky. Cítila som sa dôležito, to som ešte asi nikdy pred tým nezažila.
Na byte sme sa dlho nezdržali, lebo keď Charlotte zistila, že som už prišla, zavelila, že môžeme ísť do mesta. Šli sme autobusom, keďže to bolo pár kilometrov ďalej.
V uliciach mesta bolo veľmi veľa ľudí, hlavne mladých a keď sme prišli aj na miesto, kde sme mali stráviť zvyšok noci, bolo to doslova šialené.
Keďže sme zamestnanci hotela, vstupné sme platiť nemuseli = obrovská výhoda :D.
Dostali sme dokonca aj pár drinkov zdarma a všetci v nálade sme sa teda vybrali na parket, kde sme to teda poriadne roztočili. Bolo nás zo 10 a tak sme si našli miesto a tancovali. DJ hral perfektne, presne podľa mojej chuti a tak sme sa zabávali a ja som nevedela prestať tancovať. Práve som sa po x rokoch dokonale uvoľnila a vytancovala som všetky tie roky, keď som na diskotéky nechodila. Ani neviem, kde sa vo mne vzalo toľko energie! Okolo nás, báb, sa zhromaždilo veľa chalanov, ktorých tí naši však s prehľadom odtláčali a dávali na nás doslova pozor,a by nás nikto neotravoval. Keď v tom sa k nám pridala akási skupinka asi troch chalanov, ktorí sa pravdepodobne poznali s našimi, lebo si podali ruky a tak zostali s nami. Nevnímala som im akúsi veľkú pozornosť, no vtom som sa dala do tancu s Petom a on so mnou robil rôzne otočky a tak, až som sa mu trošku vyšmykla z ruky a tak ma zachytil jeden z chalanov.
No v momente ako som sa naňho pozrela, som sa tak trošku zasekla.
„Si v pohode?“ opýtal sa ma s úsmevom a ja som len prikývla hlavou.
„Áno, ďakujem“ povedala som rýchlo a odbehla som späť k Petovi, ktorý sa mi ospravedlňoval, no ja som mu stále dookola opakovala, že sa nič nestalo. A tak som pokračovala v tancovaní akoby sa nič nestalo, až s jedným rozdielom. Môj pohľad vždy akosi „utekal“ a sledoval chalana, ktorý po mne taktiež pokukoval a usmieval sa po zvyšok večera.
„Baby, tak poďte aj vy hore“ volala nás Emma, hore na bar, kde ona už hodnú chvíľu tancovala.
„V žiadnom prípade“ smiala som sa, no niekto ma tam zrazu doslova zdvihol a ja som už taktiež stála hore. Ešte dobre, že som sa pred tým vyzula..
„Noták, akoby si bola tam dole“ žmurkla na mňa kamoška a ja som sa teda oddala hudbe a tancovala som na bare aj s ostanými. Sem-tam som zachytila nejaký ten mobil, ktorý nás natáčal, fotil alebo čo, no to som vôbec neriešila. Bavím sa a tento môj nový život mi nikto nepokazí.


Neznámy
Tá baba bola šialená, tancovala úžasne a svojimi pohybmi privádzala nie jedného chalana do šialenstva, to vám teda poviem. Bola úchvatná a keď začala tancovať na tom bare! Robíte si zo mňa snáď srandu?? Pete mi povedal, že práve prišla a robí v ich hoteli animátorku.. Tá má teda energie na rozdávanie, to sa jej teda musí uznať. Celý večer som z nej nemohol spustiť oči a potom, čo mi spadla do náručia a ja som sa jej pozrel do očí. Myslím, že sa zmôžem, len na jedno veľké woow! Každopádne, leto ešte len začína a tak viem, že ju už čoskoro opäť uvidím. Musím!
„Tak čo zlatko, ideš?“ pýta sa ma moja priateľka, no ja ju akosi nevnímam.
„Zlatko, si v poriadku?“ zamáva mi pred očami a ja len potrasiem hlavou, aby mi z pred očí zmizlo to dievča.
„Čože?“ pýtam sa teraz už počúvajúc ju.
„Kde sa nachádzaš?“ uškŕňa sa a dáva mi pusu.
„Som v pohode a som tu“ hovorím s úsmevom, ktorí skôr pripomína uškľab než úsmev.
„Inak, nevidel som ťa tu celý večer, kam si sa stratila?“ pýtam sa zvedavo, no popravde mi na tom až tak nezáleží.
„Stretla som kamošky z hotela a tak som zostala s nimi. Nehneváš sa?“
„Nie, to je v pohode“ hovorím.
„Tak teda poďme..“

„Dobre, poďme“ súhlasím, pričom ešte hľadám Peta a tú babu, no nikde ich už nevidím, takže predpokladám, že už asi odišli.. Škoda, chcel som sa ho ešte niečo opýtať.. Teda asi by som radšej nemal..

11/02/2014

Story of my Life 7

Čauko kakauko. Takže nech sa páči, nová časť príbehu, ktorá mi tak trochu pripomína môj pobyt na Cypre :D. Dúfam, že sa bude páčiť ;)


Ďalšie ráno som sa teda vybrala do hotela a s miernou nervozitou v bruchu som sa zhlboka nadýchla a postavila som sa k pultu na recepcii.
„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ opýtal sa ma starší pán s okuliarmi, ktorý vyzeral celkom milo.
„Dobrý deň. Volám sa Christy Parkerová a mala by som tu pracovať ako animátorka. Je to tu môj prvý deň, takže ešte neviem čo a ako, no včera mi pán Sanchez povedal, aby som sa tu ráno ohlásila“ povedala som trošku neisto a pán sa na mňa spoza okuliarov pousmial.
„Aach, to ste vy. V tom prípade vitajte v našom hoteli slečna Parkerová. Volám sa David Perez, no kľudne ma volajte David. Rád vás spoznávam“ podal mi milo ruku a tak som mu ňou potriasla.
„Aj mňa veľmi teší David.“
„Takže na začiatok.. Dajte mi minútku a ja zavolám Charlotte, ktorá vás bude mať na starosti. Je vedúcou animačného tímu a ona vám to tu všetko poukazuje“ povedal a zdvihol slúchadlo telefónu, aby jej pravdepodobne zavolal.
„Dobre, ďakujem“ povedala som.
Po chvíli strávenej rozprávaním sa s Davidom, prišlo na recepciu nižšie ryšavé dievča, ktoré venovalo úsmev Davidovi.
„Ahoj Charlotte, takže toto je tvoja nová posila animátorského tímu Christy“ predstavil ma s úškrnom a ona sa zasmiala.
„Ahoj, som Charlotte“ predstavila sa mi a podali sme si ruky.
„Christy, teší ma“ hovorím s nesmelým úsmevom.
„Tak poď za mnou Christy, trošku ti to tu poukazujem a vysvetlím ti čo a ako“ povedala usmievajúc sa a ja som ju teda nasledovala.
„Robila si už niekedy predtým animátorku?“ pýta sa ma počas našej prehliadky hotela a ja sa zatvárim rozpačito.
„Vlastne ešte nie, aj keď minulého roku som mala ísť do Grécka, taktiež ako animátorka, no nakoniec to akosi nevyšlo.. Ale deti mám veľmi rada.“
„Tak teda dobre, veď uvidíme, ako ti to s nimi pôjde.. Odkiaľ si, btw?“
„Som z Anglicka, bývam blízko Manchestru. A čo ty?“ pýtam sa zvedavo, no stavím sa o čokoľvek, že je taktiež Angličanka.
„Londýn“ uškrnula sa a ja som sa práve tešila zo svojho správneho odhadu.
„Ako dlho už robíš animátorku?“ zaujímam sa.
„Teraz to je ešte len druhý rok, no veľmi ma to baví.“
„Bola si tu už aj minulého roku?“
„Áno, kamarátka ma na to nalákala a tak som po dlhšom presviedčaní súhlasila. No a tohto roku som neváhala ani minútu, lebo som vedela, že sa chcem vrátiť. Myslím, že v podstate každý, kto sa tu raz rozhodne pracovať, nechce sa mu odtiaľto odísť a určite sa sem ešte vráti. Väčšina zamestnancov je tu už niekoľko rokov, každý sa sem chce vrátiť aj nasledujúci rok.. A preto je tu aj ťažšie dostať sa sem, pretože len veľmi málo ľudí je tu len na jednu sezónu. Takže môžem povedať, že si mala šťastie a práve si sa stala členkou jednej veľkej rodiny.“
V tej chvíli som sa naozaj cítila ako súčasť niečoho nového, niečoho, čo mi malo do môjho života priniesť radosť, nových ľudí a taktiež nový začiatok niečoho skvelého.
Ako som tak počúvala Charlotte, Davida, Peta, ktorí mi doteraz o tomto mieste rozprávali, každý jeden z nich to tu miluje! A presne to som potrebovala aj ja. Milovať miesto, kde som a začať si užívať každý jeden deň.



Charlotte mi teda ukázala celý hotel, vysvetlila mi, ako budem pracovať, dala mi oblečenie, ktoré budem nosiť a poslala ma prezliecť sa a aby som prišla za nimi k veľkému bazénu, že ma zoznámi aj s ostatnými.
Šla som sa teda rýchlo prezliecť a ponáhľala som sa za nimi, lebo som sa už nevedela dočkať, kedy sa so všetkými zoznámim a začnem s nimi pracovať. V bruchu som cítila napätie a vzrušenie zároveň a to mi dodávalo energiu. Bola som rada, že som sa sem dostala a ako povedala Charlotte, bolo naozaj ťažké sa tu dostať, no ja som na seba hrdá, že si vybrali práve mňa.
Prešla som okolo obrovského bazéna k skupinke, ktorá mala rovnaké oblečenie ako ja a veselo sa o niečom rozprávali. Bolo ich tam asi 5 a z diaľky som si všimla aj Charlotte, ktorá na mňa už kývala. Podišla som teda k nim a všetky oči sa upriamili na mňa.
„Guys, toto je naša nová členka tímu, Christy. Je tu po prvý raz a je to jej prvý deň, takže k nej buďte milí“ uškrnula sa a jedného chalana štuchla do ramena na čo on len pokrútil hlavou.
A tak sa mi všetci predstavili, začali sa vypytovať odkiaľ som a podobné veci.. Všetci vyzerali naozaj ústretovo a priateľsky a tak som sa medzi nimi cítila veľmi dobre.
Hneď po tejto veľkej zoznamke sme sa presunuli k inému bazénu, kde sa mali konať rôzne aktivity, ako napríklad vodné pólo, šípky, stolný tenis a veľa ďalších.
„Christy, vieš ako tu vítame nových animátorov?“ pozrel na mňa Paul s prižmúrenými očami.
„Neviem prečo mám taký pocit, no asi to nebude nič dobré“ uškrnula som sa a v tej chvíli sa na mňa všetci vrhli a hodili ma do bazénu.
„Každý skončí v bazéne“ zakričali mi so smiechom a všetci si dali „Hi 5“.
„Ste blázni“ smiala som sa počas toho, ako sa ku mne nahrnuli decká, ktoré sa smiali a následne za mnou skočili aj ostatní.
„Asi som si na sebe predsa len mala dať tie plavky“ pomyslela som si a všetci naokolo sa začali špliechať vodou.
Celá mokrá, no s úsmevom na perách som sa asi po pol hodine v bazéne konečne dostala von, keď v tom ma opäť obkľúčili decká a prosíkali ma, aby som si s nimi zahrala šípky. Tak som teda súhlasila a začali sme sa predbiehať, kto hodí viac. Napokon to vyhral malý Blake, ktorému som za odmenu dala zmrzlinu z baru (o ktorej ma ešte skôr poučila Charlotte, že je dobrou odmenou).
Po veľmi zábavnom predpoludní sme si aj s ostatnými dali obed v hotelovej reštaurácii, kde sme si mohli z bufetov vybrať, čo len sme chceli a vrátili sme sa späť k deckám a dospelým. Táto práca sa mi začína páčiť!


06/02/2014

Moje pisateľovanie

Ahojte všetci. Chcela by som sa tu teraz s vami tak trošku podeliť o svoje pocity a to, na čo teraz myslím. Tento blog som začala písať ešte v roku 2012. Čítala som niekoľko podobných príbehov a v tej chvíli ma to natoľko oslovilo, že som sa rozhodla si začať písať svoj vlastný. Najprv som len začala písať a hoci som nevedela o čom presne, mala som približnú predstavu a to všetko ostatné už šlo samo. Po napísaní asi prvých troch časti môjho prvého príbehu som sa rozhodla založiť si svoj vlastný blog. Hovorila som si, že si ho len vytvorím, no zatiaľ tam ešte nič nepridám. No hneď po vytvorení mi to nedalo a tak som tam hneď pridala prvú časť môjho príbehu Live your Dreams. Písanie ma začalo baviť čím ďalej tým viac, písala som nové časti jednu za druhou a návštevnosť sa pomaly zvyšovala. Začali to čítať moje kamarátky či pár neznámych ľudí a ja som sledovala počet zobrazení. Keď som mala 100 povedala som si, woow, už mám 100, to som nečakala. Začala som teda písať čoraz viac, počet zobrazení sa zvyšoval každým dňom a keď som dosiahla prvú 1000-ku, takmer som sa rozplakala od šťastia. Bol to pre mňa veľký úspech. Písanie ma začalo baviť natoľko, že som sa snažila pridávať nové časti príbehov tak často ako sa len dalo, poväčšine aj každý druhý deň. Písanie mi robilo radosť a bola som šťastná, že odozvy sú pozitívne a ľuďom sa to páči. Netrpezlivo si žiadali stále nové a nové časti a tak som im vždy vyhovela. Prvý, druhý, tretí a teraz už štvrtý príbeh v poradí. Páni, kto by tomu bol veril? Niekedy, keď si spätne prečítam niektorú z kapitol, či celý príbeh žasnem sama nad sebou.
„Naozaj som to písala ja? Nie je to až také zlé“ myslím si. Veľa ľudí si však neuvedomuje, koľko „driny“ za týmto písaním však je. Cez leto som odišla na Cyprus a tak som mala 5-mesačnú pauzu od písania. Neverili by ste, ako veľmi som sa na seba hnevala, ako veľmi som sa snažila niečo napísať, no jednoducho to nešlo, nebol čas, nechcelo sa mi, nemala som inšpiráciu. Veľmi ma to mrzí a taktiež ma veľmi mrzí, že som touto dlhou pauzou stratila veľmi veľa ľudí, ktorí moje príbehy čítali a možno si mysleli, že už som s písaním nadobro skončila, čo však rozhodne nie je pravda a tak na môj blog jednoducho zanevreli.. Moji verní „fanúšikovia-čitatelia“ ma však aj naďalej podporujú a čítajú moje, aj keď nie pravidelne pridávané, príbehy. Viem, že pre tých, čo to „len“ čítajú to je možno ťažké pochopiť.. No nemáte ani potuchy, koľko ma to stojí energie a vynaloženého času, kým napíšem jednu novú časť príbehu. Z vášho pohľadu je to jednoduché. Otvoríte si blog, či nejakú stránku a čítate. Sem-tam sa rozčúlite, lebo to nebolo dostatočne dlhé alebo že daná osoba nepridáva až tak často, vravíte si „veď už nech niečo pridá“. Vám to zaberie tak max. 10 minút. LENŽE! Keď ja píšem novú časť.. Mne väčšinou trvá minimálne 2 hodiny, kým napíšem novú časť, ktorú väčšinou píšem štýlom „čo ma napadne“ a čítam ju aspoň 10x dookola. Ja osobne si dávam záležať aj na obrázkoch, ktoré pridávam, snažím sa vyberať fotky, ktoré naozaj súvisia s príbehom, keď má hlavná postava blond vlasy, tak nechcem dať v ďalšej kapitole obrázok s brunetou a preto hľadám iný vhodný obrázok. Neverili by ste, ale pre mňa je niekedy možno ťažšie vybrať vhodný obrázok než napísať samotnú časť. Ďalšia vec, vy neviete, koľko toho mám v škole či mimo nej, aké je to niekedy ťažké sa vôbec prinútiť niečo napísať, aké je to nemať múzu a len tak sedieť pri počítači a pozerať sa na kurzor, ktorý čaká na to, že práve vy tam niečo napíšete a on sa bude môcť pohybovať stále ďalej a ďalej. Sedieť a civieť na monitor s tým, že vás nič nenapadá, aj keď by ste tak veľmi chceli niečo napísať a začínate z toho byť už zúfalá. Niekedy je to jednoducho ťažké. A preto by som vás chcela poprosiť o trpezlivosť a o to, aby ste sa nikdy nevzdávali. Tie, ktoré majú aj svoj vlastný blog asi vedia o čom hovorím..
V poslednom čase mi hlavou veľa krát prešla myšlienka, že už môj blog takmer nikto nečíta, komentáre sú na bode mrazu a odozvy už nie sú také časté ako na začiatku či pred rokom. No viete čo vám poviem? Nevadí.. Teda vadí, no nevzdávam sa. Aj keď mám momentálne trochu hluché obdobie a viem, že nepridávam tak často, ako by som chcela, vždy sa aspoň raz do týždňa donútim niečo napísať. Je jedno či je to nová časť či nový článok. Vždy aspoň niečo. Písanie ma baví a nechcem sa ho vzdať. Nemám naňho už síce až toľko času, no milujem ten pocit, keď sa mi zdvihne čo i len počas jedného dňa sledovanosť na vyššie čísla. Milujem ten pocit, keď mi niekto povie či napíše, aký dobrý článok či časť to bola a že sa im to páčilo. To, že sme niečo dokázali  a máme z toho dobrý pocit. To, že za tie 2 roky sme spolu dokázali, že moja stránka má už takmer  80 000 návštev, čo je pre mňa úžasný pocit a nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že to bude takéto číslo, že sa pomaly škriabe k číslu 100 0000!
A tak by som sa vám vlastne chcela poďakovať. Všetkým, ktorí môj blog pravidelne sledujú, tým, ktorí si dajú tú 10 sekundovú námahu a napíšu mi či povedia, svoj názor a vyjadria sa verejne. Ďakujem stránkam, ktoré zdieľajú môj blog, len tak ďalej ;). Keď máte nejaké blogy či stránky aj vy a môj štýl písania sa vám páči, kľudne do toho. Ak viete o nejakých vylepšeniach, o niečom čo sa vám na mojom blogu nepáči, vyjadrite sa! Aj mňa veľmi zaujíma, čo si myslíte, či sa vám to páči alebo nie, jednoducho váš názor je pre mňa taktiež dôležitý.  Takže sa vám naozaj ospravedlňujem, ak nepridávam pravidelne..
No aj napriek všetkému, veľmi dôležitý je aj ten môj pohľad. Úprimne, myslím si, že píšem celkom dobre. Snažím sa písať úprimne a od srdca. Každopádne, písanie mi prináša radosť a to je hlavný dôvod, prečo s tým nechcem a ani neprestanem. Či už pridám jednu alebo päť častí do týždňa, určite vás tu len tak bez obrázkov či písmenok nenechám :).


Takže Vám všetkým, ktorí si čo i len raz otvorili môj blog patrí veľké ďakujem! Bez Vás by som to nedokázala!
Vaša pisateľka Erika ;).