31/03/2013

Forever 12


Tak a tu je sľúbená ďalšia časť príbehu ;).. 


„Sophie, môžeš na chvíľu?“ zavolala si ma k sebe počas prestávky na tréningu Danielle.
„Jasné“ povedala som a trošku som znervóznela, či sa na mňa náhodou nehnevá preto, že pôjdem s Liamom von, aj keď neviem ako by sa to dozvedela..
„Ďakujem ti!“ povedala s úsmevom.
„A za čo?“ pozrela som na ňu prekvapene.
„Za tie tvoje včerajšie rady.. Potrebovala som, aby mi to niekto povedal na rovinu tak, ako si mi to včera povedala ty.“
„Ale za to neďakuj.. Ak viem, tak poradím. A ako ste to medzi sebou nakoniec vyriešili?“ opýtala som sa zvedavo.
„Rozišli sme sa, no v dobrom.. V postate mi včera Liam chcel povedať to isté, čo som mu povedala ja.. A zostali sme priateľmi, lebo sa máme aj tak radi, hoci už nie tak, ako pred tým..“
„Ahaa“ povedala som to jediné, čo som asi teraz mohla.
„No a čo vy dvaja?“ opýtala sa potmehúdsky.
„Kto my dvaja?“ opýtala som sa nechápavo.
„No ty a Liam.. Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ vyzvedala.
„To je trošku na dlhšie.. Videli sme sa len 2x pred tým a aj to som akurát vtedy nemala veľmi náladu..“
„A?“
„A čo?“
„No to mi povedz ty“ zasmiala sa.
„Veď nič“ uškrnula som sa.
„Ale páči sa ti, že?“ pozrela na mňa a ja som sklopila zrak.
„Vedela som to“ povedala s úsmevom.
„Dan, ja.. Prepáč, ja nechcem, aby to teraz vyznelo tak akoby som ti ho preberala alebo tak..“
„Sophie.. Čosíí, ja to tak vôbec neberiem.. Ja len chcem, aby ste boli obaja šťastný.. A aj keby ste sa vy dvaja dali dokopy, vôbec mi to nevadí.. Teda nemuseli by ste sa dať dokopy hneď, ale keby náhodou“ hovorila úplne v pohode s úškrnom a ja som sa na ňu len začudovane pozerala.
„To fakt.. A ja žee..“ buchla som sa po čele.
„To je v pohode, fakt.“
„Tak dobre, ďakujem..“
„A inak.. Keď už sme pri tom.. Dnes sme sa náhodne stretli v Nandos aa“
„Aaa?“ pýtala sa zvedavo.
„A ideme zajtra von.. Dúfam, že ti to nevadí..“
„Niee, veď to je super.. Takže sa predsa odhodlal, paráda“ tešila sa.
„Tak počkať, ako odhodlal?“ pozrela som na ňu nechápavo.
„Aale, včera sme sa trošku rozprávali“ povedala a dala si ruku na ústa, akože by už mala byť ticho.
„Naozaj?“ uškrnula som sa.
„Ale viac ti nemôžem prezradiť, lebo som Liamovi povedala a poviem to teraz aj tebe, že si to budete musieť vyriešiť vy dvaja, ja sa do vás nechcem miešať..“
„Aach jaj, veď je to len priateľské stretnutie“ povzdychla som si.
„Dobre, veď ja sa nehádam“ zdvihla ruky na obranu.
„Tak už teda poďme tancovať“ povedala som pobavene a obe sme sa pridali späť k ostatným a pokračovali sme v trénovaní..
Po tomto rozhovore som pochopila, že mi Dan musí veľmi veriť, keď mi vravela pri poslednom rozhovore rôzne veci o nej a Liamovi či podobne.. A vôbec som nečakala takúto v pohode náladu aj po tom, čo som jej povedala, že zajtra idem von s Liamom.. Aj keď to je len raz!


Liam
Stál som na Tower Bridge a pozeral na hodinky, ktoré ukazovali presne 5 pm. Obzeral som sa na všetky svetové strany a dúfal som, že ju niekde zahliadnem..
„Snáď si to nerozmyslela“ hovoril som si v duchu a pozrel som na rozbúrenú Temžu podo mnou.
„Ahoj“ začul som po chvíli za sebou. Počutie jej hlasu ma prinútilo usmiať sa a keď som sa otočil, stála tam s rozpačitým úsmevom na tvári.
„Ahoj“ pozdravil som jej rád, že ju opäť vidím a konečne s úsmevom na tvári.
„Rozmýšľala som či je vôbec dobrý nápad sem chodiť“ povedala neisto, oprela sa o zábradlie a zahľadela sa do diaľky.
„A čo zmenilo tvoj názor?“ opýtal som sa zvedavo.
„Ani neviem..Trochu som sa dnes rozprávala s Dan, možno to.. A potom som si povedala, že ti to fakt dlhujem, tak som tu“ pozrela na mňa.
„Som rád, že si prišla“ povedal som so zdvihnutými kútikmi úst. Na Dan som sa radšej teraz nepýtal, lebo ako sama včera povedala, máme si to všetko vyriešiť sami.
„Ja tiež..“
„Inak, dobre vyzeráš“ povedal som pri pohľade na ňu.. Rád sa pekne obliekam a milujem, keď sa niekto vie obliecť rovnako dobre.. Dan to vedela perfektne, no Sophie na tom nie je o nič horšie..
„Ďakujem, tiež nevyzeráš najhoršie“ začervenala sa a ja som sa zasmial.
„S tebou ešte dnes bude sranda“ poznamenal som.
„To aby si ma nepoznal len nahnevanú a smutnú“ uškrnula sa.
„Tak fajn.. A čo tak začať od znova s čistým štítom?“ navrhol som.
„Hmm.. Veď prečo nie?“
„Tak fajn. Takže, som Liam Payne“ povedal som pobavene a podal som jej ruku.
„Teší ma Liam, som Sophie Johnson“ podala mi taktiež ruku a pozreli sme si do očí.
„Potešenie je na mojej strane.. Tak čo Sophie, máš nejaké špeciálne želanie, kam by si so mnou dnes chcela ísť?“ opýtal som sa s úsmevom a ona sa tuho zamyslela.
„Hmm.. Myslím, že to dnes nechám na teba“ povedala po chvíli a ja som sa čakajúc túto odpoveď len zasmial.
„Dúfal som, že to povieš..“
„Naozaj?“
„Liam, to je Liam“ začul som zrazu za sebou a jediná vec, ktorá ma v tej chvíli napadla bola utekať.
„Asi si trochu zabeháme“ uškrnul som sa a stiahol som ju rýchlo za ruku.
„Počkaj, kam to ideme?“ pýtala sa nechápavo, no ja som v tej chvíli nechcel nič pokaziť.. Sophie pravdepodobne nevie, že som spevák zo známej britskej kapely a zatiaľ som ju tým ani nechcel zaťažovať..
„To je súčasť nášho plánu“ povedal som a obaja sme sa po chvíli zastavili trochu zadychčaní..
„Zaujímavý plán“ zachichotala sa a ja som sa obzrel za seba, či nás náhodou niekto nesleduje.. Sophie tie výkriky našťastie asi nepočula, takže to bolo v pohode.
„Si v OK?“ pozrela na mňa podozrivo.
„Jasné, len mi bola zima, tak trochu behu na zahriatie nezaškodí“ vyhovoril som sa.
„Ty si blázon“ uškrnula sa a opravila si čiapku.
„Tak trošku“ priznal som pobavene. „Tak teda poďme, nech nezamrzneme“ zasmial som sa a namierili som si to do najbližšej kaviarne, kde sme mali objednaný stôl, keďže tam robí môj kamarát..“

Forever 11

Ahojte! Takže dnes je veľmi špeciálny deň, pretože presne pred rokom som si založila tento blog a pridala sem svoj prvý príspevok :).. Chcem sa vám teda za všetko veľmi poďakovať! Za všetky komentáre, pozitívne či negatívne ohlasy a za to, že moje príbehy čítate a navštevujete môj blog.. Dúfam, že sa vám aj naďalej budú moje príspevky páčiť ;).. No a pri tejto príležitosti som vám sľúbila prekvapko, ktorým je.. Ďalšia časť! :D.. Obe sú dosť dlhé, takže dúfam, že sa vám budú páčiť tak, ako mne :).. Btw, za rok dať takmer 59 000 návštev, je pre mňa niečo neopísateľné a pred rokom by ma to ani vo sne nenapadlo! Takže ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM, ktoré patrí hlavne Vám! :-*


Na ďalší deň som sa po škole vybrala s Petrom najesť sa do Nandos, keďže náš školský obed nestál za veľa.. Objednali sme si teda každý to, čo chcel, zaplatili sme a našli sme si voľné miesto pri okne. Sadli sme si a začali sme jesť a popritom sme rozoberali čo bolo dnes v škole a podobne..
„Všimla si si ako super dnes zatancovala Sarah na hodine tanca?“ opýtal sa ma počas toho, ako som prežúvala ďalšie sústo v ústach.
„Uhhm“ povedala som s plnými ústami.
„Teraz neviem či si tým svojim uhm myslela akože uhm áno alebo uhm nie“ zasmial sa na mne a ja som prehltla.
„Myslela som tým uhm áno“ uškrnula som sa. „A fakt ma prekvapila, bola dosť dobrá.“
„Inak, čo tvoje tréningy? Tešíš sa na víkend? Tvoje prvé profesionálne vystúpenie“ povedal s úsmevom.
„Áno.. Trošku sa aj bojím, ale viem, že keď tam už budem stáť a začnem tancovať, tréma a strach opadnú.. Máme skvelú choreografiu a už sa neviem dočkať.“
„To zvládneš“ povedal Peter a ja som si odhryzla ďalšie sústo.
„Uhm“ povedala som pričom len prevrátil očami a ja som z neho takmer vybuchla smiechom.
„Ty si nepolepšiteľná!“
„Prestaň, chceš, aby som sa ti tu zadusila“ smiala som sa, keď som prehltla.
„Počkaj“ vzal mi servítku a ja som naňho nechápavo pozrela.
„Čo je?“
„Máš tu kečup“ uškrnul sa a zotrel mi ho servítkou.
„Ďakujem“ začervenala som sa.
„Teraz si ako ten tvoj sveter“ zasmial sa z farby mojej tváre.
„Nepreháňaj“ štuchla som ho do ramena a on si odhryzol zo svojho Burgeru.
Ja som sa zatiaľ napila zo svojej Coly a zahľadela som sa von oknom. Počasie bolo škaredé ako takmer po celý rok.. Upršané a pri pohľade na nebo by som povedala, že bude čoskoro snežiť, aj keď je ešte len November. Ľudia pobehovali s dáždnikmi, iní zas s kapucňami keďže nepršalo až tak veľmi.. Nejaký hlúčik dievčat stál pred vchodom a vyzerali byť celé bez seba, síce neviem prečo.. Po chvíli sa však presunuli k oknu vzadu a cvakali foťákmi..
„Možno nejaké turistky“ pomyslela som si. „Ale prečo si fotia Nandos?“ čudovala som sa.
Pozrela som sa teda za seba, kde stáli, no nič zvláštne som nevidela.. Teda sedeli tam nejaký štyria chalani, ktorí im kývali, no nepoznala som ich, tak som sa otočila späť..
„Čo sa to tam deje?“ opýtal sa ma po chvíli Peter pozerajúc sa dozadu.
„Neviem“ pokrčila som plecami.
„Človek sa tu už vkľude ani nemôže najesť“ povedal hundrajúc a ja som sa na ňom len zasmiala.
„Poď sem, vymením sa s tebou, nech ťa tie blesky foťákov nevyrušujú, ty hviezda“ uškrnuli sme sa na seba a presadli si, teda vymenili si miesta, strany.
Peter sa ďalej napchával a ja som si ešte stále usrkávala zo svojej Coly a sledovala situáciu vzadu, prišlo mi to celkom vtipné, Teda ž dovtedy, kým som ho nezbadala. Vyšiel zozadu, kde sú toalety..
Cola mi zrazu zabehla a ja som sa začala dusiť.. Peter na mňa vypleštil oči a snažil sa mi pomôcť, no po chvíli som sa spamätala a predýchala som to. Sledovala som ho a ani som sa nepohla, keď sa zrazu pozrel našim smerom. Zastavil sa blízko stola tých štyroch, no keď ma zbadal, usmial sa a namieril si to k nám..
„Sophie?? Ahoj“ prišiel ku mne s úsmevom.
„Ahoj Liam“ usmiala som sa. V tej chvíli sme na seba pozerali, akoby sme sa stretli po 100 rokoch, zrazu sa vidíme a sme prekvapením celí bez seba a nevieme čo povedať..
„Jaaaa“ začali sme naraz a potom sme sa zasmiali.
„Prepáč, kľudne pokračuj“ povedal s úsmevom a pozrel sa na mňa tými svojimi čokoládovými očami.
„Vlastne.. Chcela som sa ti len ospravedlniť.. Vtedy v parku.. Chcel si mi pomôcť, no bola som nahnevaná a ty si mi vletel do rany.. Prepáč, nemyslela som to tak“ vysúkala som zo seba a pozrela na podlahu.
„Vlastne, ja som sa ti chcel tiež ospravedlniť.. Myslel som si, že sa na mňa hneváš a to by ma mrzelo.. Nechcel som sa správať ako záchranca, len proste..“
„Viem a vôbec sa na teba nehnevám“ skočila som mu do reči.
„Tak to som rád.. Chcel som ti to povedať už v tej kaviarni, len som bol taký prekvapený, že Dan mi rozprávala práve o tebe a že si tam vtedy bola až som zrazu nevedel čo povedať“ uškrnul sa.
„Áno, to sme na tom rovnako.. Vôbec ma nenapadlo, že Liam o ktorom mi rozprávala, môžeš byť ty“ zasmiali sme sa.
„Takže..“
„Takžee“ zopakovala som.
„Som rád, že som ťa opäť stretol a že sme si to vysvetlili.“
„Hej, ja tiež.. Rada som ťa opäť videla“ povedala som rozpačito.

„Liaam“ zakričal naňho jeden z chalanov pri stole a on sa obzrel.
„Prepáč, mal by som už asi ísť, inak mi všetko zjedia.“
„Jasné, choď. Nechcela by som mať na svedomí tvoj prázdny žalúdok“ povedala som a obaja sme sa zasmiali.
„Tak ahoj“ povedala som s úsmevom.
„Ahoj“ povedal milo a otočil sa na odchod a ja som ho sledovala, ako spravil asi 3 kroky vpred, no potom sa nečakane otočil a vrátil sa späť. Čo to robí??
„Sophie?“ povedal neisto.
„Áno? povedala som čakajúc, čo povie.
„Nezdá sa ti tých náhodných stretnutí už akosi veľa?“
„Úprimne? Áno, je to už trošku čudné..“
„A čo tak nejaké nenáhodné?“ pozrel na mňa a ja som pohľadom skočila k Petrovi, ktorý sa na mňa uškŕňal jedna radosť a tak som prebehla zrakom späť k Liamovi.
„Hmm.. Ale len preto, že som k tebe naposledy bola taká hnusná.. Vieš, aby si si nemyslel, že som vždy nahnevaná či bez nálady, keď ma stretneš..“
„Tak teda dobre“ povedal pobavene.
„Zajtra na Tower Bridge o 4 pm?“
„O 5 pm?“
„Deal!“ podali sme si ruky na znak dohody.
„Tak zatiaľ“ povedal s úsmevom a tento krát už odišiel späť k stolu tých štyroch chalanov a pridal sa k nim..
S úsmevom som sa ešte raz pozrela ich smerom a Liam na mňa žmurkol, pričom som zachytila aj pohľady ostatných chalanov, no ich som si nejako nevšímala.
„Čo to, čo to?“ pýtal sa ma pobavený Peter.
„Čože?“ pozrela som na neho akoby nič.
„Žiariš“ povedal s úsmevom.
„Ale prestaň..“
„Tak kto to bol?“ vyzvedal.
„Kamarát..“
„Sophiee..“
„No čo je??“
„Veď ťa práve pozval na rande!“
„To nie je rande, len mu to dlhujem..“
„Vážne?“
„Hej, lebo som ho naposledy odbila svojou zlou náladou..“
„Ahaa.. A preto ste sa na seba tak pozerali?“
„Pete! Je to Daniellin priateľ.. Ten, o ktorom som ti hovorila..“
„Tak počkať, ten Liam!“ naklonil sa ku mne s vypleštenými očami.
„Hej, ten Liam.. Teda neviem, či sa včera nerozišli, lebo mali včera vážny rozhovor.. A včera som sa dozvedela, že to je on.. Liam, ktorého som 2x pred tým videla a Liam, o ktorom mi Dan rozprávala. Jeden a ten istý..“
„Wow“ dostal zo seba.
„Čo je?“ smiala som sa z jeho výrazu tváre.
„Radšej asi nič“ uškrnul sa a ja som len pokrútila hlavou a očami som opäť zablúdila k zadnému stolu.

30/03/2013

Forever 10


Heey! Ako sa máte? Dnes pridávam novú časť a zajtra bude taktiež + prekvapko, lebo zajtra je special day ;).. To všetko zajtra.. A ešte jedna vec.. Pridávam anketu ohľadom twitcamu, takže ak vás zahlasuje 10+ tak twitcam bude v utorok ;).. A teraz už šup šup čítať :-*


Sophie
„Nesnívalo sa mi to?“ obzrela som sa ešte raz, keď som vyšla z kaviarne. Nemohla som totiž uveriť, že ten Daniellin skvelý, milý, pekný Liam o ktorom mi rozprávala je práve ten Liam, s ktorým som sa zoznámila ja!
Danielle ma v to poobedie totiž poprosila, aby som do tej kaviarne šla s ňou, lebo tam nechce ísť sama a trochu sa bojí, čo bude.. Prišlo mi to ako fajn nápad, aspoň sme sa porozprávali, poradila som jej a myslím, že si konečne uvedomila, že sa neoplatí aj naďalej takto trápiť kvôli hlúpostiam.. Vravela mi, že aspoň konečne spoznám Liama a ja som už naňho bola naozaj zvedavá. No keď sa tam zjavil TEN Liam a uvideli sme sa, boli sme z toho obaja rovnako mimo a maximálne prekvapení.. Nikdy by ma nenapadlo, že keď mi Danielle rozprávala o Liamovi, tak myslí toho Liama, ktorý mi občas prebehne hlavou.
No naposledy, keď sme sa videli v tom parku som bola nahnevaná na otca a on mi asi chcel naozaj len pomôcť, no ja som sa správala dosť hmmm hnusne! Veď on za to ani nemohol..
„Mala by som sa mu aspoň ospravedlniť“ pomyslela som si. Ale ako? Mám čakať kým sa zase niekde náhodne stretneme alebo sa naňho mám opýtať Danielle? Nie to asi nie, nechcem aby to vyznelo nejako zle alebo aby si myslela niečo, čo ani nie je pravda..
„Tak to som naozaj zvedavá ako to dopadne“ pomyslela som si pri pohľade na nebo a kráčala som ďalej do blízkej pekárni, kde občas chodievam po ceste zo školy, keďže otec už nenakupuje toľko ako kedysi..
„Ahoj Sophie“ pozdravil mi starý pán Flynn, ktorý ma za tie roky už dobre pozná a vždy je veľmi milý a pozitívne naladený.
„Zdravím pán Flynn.. Ako sa máte?“ opýtala som sa ho s úsmevom.
„Ja sa mám dobre, ďakujem za opýtanie.. Čo ty? Dlhšie si tu nebola..“
„Ja sa mám taktiež fajn.. A áno, to je pravda.. Akosi som nikdy nemala cestu okolo“ pokrčila som plecami a on len prekrútil očami.
„Ach, vy ste ale zaneprázdnená mládež“ zasmiali sme sa.
„No náhodou..“
„A čo škola a tanec, ako sa ti darí?“ pýtal sa zvedavo.
„To už som tu asi naozaj dlho nebola“ uškrnula som sa.
„Veru áno.. Stalo sa niečo? Dúfam, že si neprestala so školou.“
„Ale nie, nebojte sa... V škole teraz študujem v poslednom maturitnom ročníku a myslím, že to zvládam v pohode.. No čo sa týka tanca.. Viete, už dávnejšie som bola na konkurze do jednej z najlepších tanečných skupín Londýna.. A aj keď som postúpila do najlepšej 40tky, vzali len 6 a ja som medzi nimi nebola.. Lenže po pár týždňoch mi potom zavolali, že jedno dievča z tých 6 vybratých si zlomilo nohu a chcú, aby som miesto nej tancovala ja“ povedala som nadšene.
„Páni, Sophie, to je úžasné“ tešil sa pán Flynn.
„Áno viem.. A práve tento víkend nám začínajú koncerty a rôzne akcie na ktorých budeme tancovať, takže a už veľmi teším“ dodala som s úsmevom.
„Ja som vždy vedel, že to dotiahneš ďaleko! Tvoj otec na teba musí byť pyšný“ povedal, no ja som znovu pocítila pichnutie pri srdci a v hlave sa mi vybavila posledná hádka s ním a tak sa mi úsmev z tváre vytratil.
„Si v poriadku?“ podišiel ku mne a pohladil ma po ramene.
„Otec by bol najradšej, keby som s tým všetkým prestala a zostala sedieť doma pri ňom“ povedala som bez emócií.
„Ale to určite nie je pravda.. Veď ho poznám. Vždy ťa chválil a hovoril aká si šikovná..“
„Možno.. Ale teraz sa správa, akoby mu bolo všetko jedno, nálady sa uňho striedajú ako predpoveď počasia a bojím sa, že stratil prácu, lebo v poslednom čase je akosi často doma.. Nedá sa s ním ani normálne porozprávať“ objasnila som mu situáciu.
„Fúha.. Čo sa s ním teda stalo? Nechápem to!“ vravel premýšľajúc.
„To kvôli mame.. Ešte stále sa z toho nespamätal!“
„Ale veď to bolo už tak dávno..“
„Ja viem.. Ale je na tom čím ďalej tým horšie“ povedala som smutne.
„Ách, poď sem dievčatko moje“ povedal ľútostne a milo ma objal.
„Hlavne sa kvôli tomu netráp a uvidíš, všetko bude fajn“ odtiahol si ma od seba a milo sa usmial.. Pri pohľade na jeho milý úsmev a iskričky v očiach som sa musela usmiať aj ja a snažila som sa odohnať všetky pochmúrne myšlienky, ktoré by mi mohli aj naďalej kaziť deň..
„Ďakujem pán Flynn.. No a teraz, keďže už som tu, poprosím vás 10 rožkov, jeden chlieb a 5 cereálnych žemlí“ zasmiala som sa s knedlíkom v hrdle a on sa hneď postavil späť za pult.
„Pre vás čokoľvek slečna“ žmurkol na mňa a dal mi všetko čo som od neho pýtala. Zaplatila som a s úsmevom som sa teda pobrala domov.
Keď som prišla domov, otec už bol doma a ja som si to po príchode zamierila rovno do kuchyne, kde som zložila nakúpené pečivo a pozrela som do chladničky, kde však takmer nič nebolo.. Pozrela som teda na chladničku, kde som ráno nechala otcovi odkaz, že má nakúpiť, no odkaz tam už nebol. Vošla som teda do obývačky, kde som počula zapnutý televízor a uvidela som otca, ako sedel na gauči a čítal si noviny.
„Ahoj“ pozdravila som mu chladne.
„Už si doma?“
„Hej.. Prečo si nebol nakúpiť?“ pýtam sa ho trochu nahnevane.
„Akosi som nemal čas.. Mal som dlhý deň v práci a teraz nedávno som prišiel..“
„Aha“ zmohla som sa len na to a rozhodila som rukami.
„A čo budeme dnes jesť, ak si nič nekúpil??“
„A prečo by som musel chodiť nakupovať vždy len ja?“ povedal a zarazene som naňho pozrela.
„Prosím?? Veď sa vždy striedame a navyše ja som sa dnes zastavila aspoň u pána Flynna v pekárni.“
„Čaute“ začula som ako z chodby kričí Dave. Otočila som sa teda na päte a odišla som za ním do chodby.
„Čau“ pozdravila som mu.
„Ráno som si všimol, že treba ísť nakúpiť, tak som sa po ceste od Amy (jeho priateľky) zastavil v markete“ povedal s úsmevom a ja som si len povzdychla.
„Ešteže ťa máme.“
„Otec nebol nakúpiť však?“ uškrnul sa a ja som naňho udivene pozrela.
„Ako vieš?“
„Vidím tvoj výraz.. A ráno som videl odkaz na chladničke.“
„Ja som sa zastavila v pekárni, takže som kúpila nejaké to pečivo“ povedala som mu a Dave mi brnkol po nose.
„Šikula“ žmurkol na mňa a v kuchyni začal vyberať veci z tašky.
„A Sophie? Nerieš to.. Nechaj to tak, aspoň na teraz.. Otcove správanie asi nezmeníš.. A aj tak ideš teraz preč, takže by si to asi skúšala zbytočne.. Potom, keď sa vrátiš sa s ním porozprávame, dobre?“
„Dobre“ povedala som a objala som svojho veľkého brata s nádejou, že to potom bude snáď lepšie..


26/03/2013

Forever 9


Liam
Prešlo už vyše týždňa od vtedy, čo som stretol Sophie v parku, no ešte stále ma neprestalo mrzieť to, že som jej vtedy nedokázal nijako pomôcť a že som jej nič nepovedal, aj keď som mohol.. Neviem prečo na to stále myslím, no chcel by som ju opäť stretnúť..
„Ách, mať takéto myšlienkové pochody počas toho, ako idem za Dan“ hovoril som si sám pre seba. S Danielle sme sa počas tohto týždňa takmer vôbec nevideli a aj keď sme spolu takmer každý deň volali, nebolo to ono.. Mal som veľmi zlý pocit, ktorý dnes vrcholí po tejto zdanlivo nekonečnej ceste do kaviarne za ňou, no snažil som sa ukľudniť! Neviem čím to je, ale mám pocit akoby tá láska, čo medzi nami tie roky bola, vyprchala alebo sa niekam stratila... Viem, že sa kvôli tomu, trápi ja tiež, no po dnešnom rozhovore sa to už všetko vyrieši.. Buď si povieme, že o náš vzťah zabojujeme alebo to bude koniec.. A aj keď to nerád hovorím a Dan mám stále rád, určite to je už niečo iné ako pred tým a obaja sme sa zmenili.. Ja za tých pár rokov v šoubiznise som si zvykol asi na všetko.. Na to, že ma takmer všade zastavujú a chcú sa so mnou odfotiť, či podpísať sa, paparazzi nás takmer každý deň prenasledujú a vždy to je o tom istom! No ešte stále ma to neprestalo baviť aj napriek pár zlým skúsenostiam a našu skupinu nadovšetko zbožňujem a asi nikdy ma neprestane baviť čas strávený s chalanmi!
„Tak a je to tu!“ povedal som si, stojac pred malou kaviarničkou, kde sme s Dan často chodili. Mali sme sa stretnúť inde, no potom mi volala, že tu hneď po skúške šla a tak som prišiel za ňou. Nadýchol som sa, otvoril dvere a vošiel som dnu. Nemusel som sa rozhliadať po celej kaviarni, keďže som presne vedel, kde sedí a tak som sa rovno vybral do zadného boxu, ako zvyčajne. Zazrel som vzadu kučeravé vlasy a Daniellinu tvár. Usmiala sa a zakývala mi.. Taktiež som sa usmial, keď som ju zbadal, no čím bližšie som bol, tým viac som bol zaskočený.. Nebola sama ale sedelo pri nej nejaké dievča, ktoré som však ešte nevidel keďže sedela chrbtom.
„Ahoj Liam“ pozdravila mi Dan, keď som prišiel k stolu a dal som jej pusu na obe líca, lebo som si nebol istý, či ju mám pobozkať.. No prekvapivo, nezaskočilo ju to len sa pousmiala.
„Ahoj Dan, prepáč, že trochu meškám..“
„To je v pohode, ešteže tu nie som sama, že?“ uškrnula sa na dievča sediace oproti nej a tak som sa na ňu pozrel aj ja.
„Inak Liam, toto je jedna z našich najnovších tanečníčok, hovorila som ti o nej.. Je to úplne super dievča.. Toto je Sophie“ predstavila mi ju, no keď som ju zbadal, nezmohol som sa na viac, než udivený výraz. A keď ma zbadala ona, trochu sa začervenala a taktiež prekvapene vypleštila oči.
„Ste v poriadku?“ opýtala sa po chvíli Dan a obaja sme sa v sekunde spamätali.
„Hmm.. Ahoj Sophie“ pozdravil som ju a podal jej ruku.
„Čau Liam“ povedala a sklopila pohľad.
„Vy sa poznáte?“ pozrela na nás prekvapene Dan.
„Noo, ani nie“ povedali sme naraz a ona sa na mňa uškrnula.
„To je trochu na dlhšie“ povedal som a Dan len pokrčila plecami.
„Dan, ja už vás asi radšej nechám.. Nechcem zavadzať.. Tak si užite večer a nezabudni, čo som ti vravela“ usmiala sa Sophie na Dan a objali sa.
„Mohla si zostať.. Ale ďakujem“ žmurkla na ňu Dan a Sophie sa ešte raz pozrela na mňa.
„Maj sa Liam“ povedala milšie ako naposledy, odišla zaplatiť k baru a potom šla preč.
„Čo to bolo?“ opýtala sa Dan, keď sa za Sophie zavreli dvere.
„Čo čo bolo?“ snažil som sa obísť tú tému.
„Obaja ste boli akýsi čudný, keď ste sa zbadali.. Mali ste vidieť tie svoje tváre“ zasmiala sa a ja som sa len uškrnul.
„Vidím, že dnes máš dobrú náladu“ zahovoril som tému Sophie.
„Áno mám.. Cez víkend odchádzame na zopár koncertov a už sa veľmi teším.. Konečne sa trochu odreagujem.. A dnes mi Sophie zlepšila náladu, tak som rada.. Hoci ju ešte nepoznám dlho, je to fajn dievča a dá sa s ňou dobre pokecať, aj keď je občas tichšia“ vysvetlila mi.
„Tak to je fajn“ povedal som rád, že na jej tvári vidím po dlhšom čase úsmev.
„Premýšľala som“ začala a ja som ticho počúval, čo povie.
„Obaja vieme, že nám to už dlhšie neklape a aj keď sa nemení nič na tom, že ťa mám rada, nemôže to ďalej takto pokračovať.. Vieš to ty a viem to aj ja“ chytila ma za ruku a pozrela sa mi do očí..
„V podstate som mal to isté na mysli aj ja“ povedal som jej, odľahlo mi a ona sa usmiala.
„A aj keď viem, že po vzťahoch ako sme mali my, väčšinou dvojice nezostávajú priateľmi.. Viem, že to bude v našom prípade iné, pretože sa budeme mať aj naďalej radi, aj keď nie tak ako pred tým.“
„Vieš, že ťa mám veľmi rád, že?“ usmial som sa a brnkol jej po nose.
„Veď aj ja teba“ usmiala sa a objali sme sa.
„Som rada, že sme si to už konečne vyriešili.. Konečne sa cítim opäť šťastná a nemusím sa nad ničím trápiť“ povedala s úsmevom.
„Súhlasím“ usmial som sa, no keď som si spomenul na Sophie uvedomil som si, že táto jediná vec ma teraz ešte trápi.
„Čo ten skrivený úsmev?“ pozrela na mňa podozrievavo a ja som si to ani neuvedomil.
„Aký skrivený?..“
„Liam, akoby som ťa nepoznala.. Tak čo ťa ešte trápi? Dúfam, že som nepovedala nič..“
„Nie, práve naopak, ty si povedala skoro to isté, čo som ti chcel povedať aj ja..“
„A kto potom čo povedal?“ vyzvedala.
„Dan, nie je to dôležité..“
„Okej.. Ale vieš, že mne môžeš povedať hocikedy hocičo.. No a teraz mi už prezraď, odkiaľ sa poznáš so Sophie“ zachichotala sa a ja som prekrútil očami.
„Takže ide o ňu.. Ja ťa už mám prečítaného“ uškrnula sa..
„Si hrozná..“
„Ale aj tak ma máš rád.“
„To je pravda.. Noo dokopy sme sa stretli len 2x a aj to vždy, keď nemala náladu.. Ale naposledy keď som ju stretol, došlo k menšiemu nedorozumeniu a chcel by som sa s ňou o tom porozprávať..“
„Tak sa porozprávajte“ povedala jednoducho.
„Ale to nie je také jednoduché.. Veď o nej ani nič neviem a taktiež ju takmer vôbec nestretávam..“
„Mohla by som ti pomôcť, no keďže sa do toho nechcem miešať a neviem čo je vo veci, tak vás to nechám vyriešiť si samých. Ale urob to, o čom si myslíš, že je správne.“
„Ďakujem Dan, som rád, že sme to skončili takto a že sme sa nepohádali ani nič podobné“ povedal som s úsmevom a ona len súhlasne prikývla.


21/03/2013

Forever 8


Chvíľu som ju teda sledoval a tancovala naozaj dobre. Bolo vidno, že tancuje celým svojim srdcom a dáva do toho úplne všetko a tak som sa len pousmial. No po chvíli sa šmykla a zrazu sedela na kamienkoch, ktoré tam boli a hlavu si skryla medzi svoje nohy. Neviem prečo, ale mal som potrebu k nej ísť a opýtať sa, či je v poriadku a tak ma moje nohy akosi automaticky zaviedli až na miesto kde sedela, no nevšimla si ma.
„Ahoj“ pozdravil som ju, no ona ma asi nepočula a tak som ju pobúchal po pleci a ona sa rýchlo strhla a zložila si slúchadlá z uší.
„Ahoj“ pozdravil som jej ešte raz, no pohľad na ňu ma trošku zabolel. Mala roztečenú špirálu, oči červené akoby plakala a všimol som si ako sa trasie.
„Bože si v poriadku?“ povedal som rýchlo a prehodil som cez ňu svoju bundu, hoci vonku nebolo najteplejšie..
„Čo tu robíš?“ opýtala sa trochu prekvapene a nahnevane zároveň.
„Potreboval som sa trošku prevetrať a tak som akosi zablúdil až sem.. A čo ty? Videl som ťa tancovať, si ozaj dobrá“ povedal som s miernym úsmevom, no ona sa ani len neusmiala, čo ma trošku zamrzelo..
„Ďakujem“ povedala trochu odmerane a na moju otázku ani neodpovedala..
„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať..“
„To je v poriadku.. Aj tak už asi radšej pôjdem“ postavila sa zrazu a podala mi moju bundu späť. Pretrela si oči a zotrela si roztečenú špirálu.. Otočila sa teda a chcela ísť preč, no ja som ju teraz nemohol nechať len tak odísť.. Nemôže byť predsa náhoda, že sme sa opäť stretli..
„Počkaj“ povedal som a ona zastala na mieste.
„Si v pohode?“ opýtal som sa jej.
„Nemusíš sa hrať na záchrancu“ povedala mi.
„Nemôžem za to, že ťa stretávam asi len vtedy, keď sa niečo deje“ povedal som a ona sa otočila a pozrela na mňa.
„Nechaj to radšej tak.. Fakt ťa ani nepoznám, tak nevidím dôvod, prečo by som ti už zase mala rozprávať o svojich problémoch.. Uvidím ťa najskôr tak o dva mesiace, pravdepodobne vtedy, keď sa opäť niečo stane, takže...“
„Okej, ako chceš.. Len som chcel pomôcť“ povedal som a tá babská náladovosť ma už začínala fakt dožierať..
„Sophie, dúfal som, že tu budeš! Bál som sa o teba! Si v poriadku?“ pribehol tam zrazu nejaký chalan a objal Sophie.“
„Neboj, zatiaľ sa nesťahujem“ snažila sa zažartovať, no chalan sa nesmial a ja som nevedel o čo ide..
„Poďme Dave..“ povedala po chvíli a ja som sledoval ako sa otáča a odchádza..
„Sophie, počkaj!“ vykríkol som zrazu, ani neviem prečo.. Nechcel som, aby na mňa bola nahnevaná či niečo podobné.. Sophie sa teda otočila a chalan tiež a čakala čo poviem.
„Ty ho poznáš?“ opýtal sa jej chalan vedľa nej, keďže som bol ticho.
„Ani nie“ povedala a ja som nevedel čo povedať.
„Bude asi lepšie ak naozaj pôjdeme.. Čau Liam“ pozdravila mi, pozrela na mňa a otočila sa.
„Čau“ povedal som znechutene a ona sa mi pomaly strácala z dohľadu..
Kto to bol?? Žeby jej frajer?? A veď prečo by mi mala vešať na nos, čo jej je.. Nie je to moja starosť..
„Liam ty si taký idiot!“ povedal som si sám pre seba, nahnevane som sa postavil a odišiel z parku.



Sophie
„Ja teraz nejdem domov“ povedala som Davidovi, čím som prerušila ticho medzi nami, ktoré vládlo počas celej cesty.
„Nevymýšľaj.. Musíš sa dať dokopy, azda nechceš takáto chodiť po meste?“
„Tak si aspoň poďme niekam sadnúť. Na chvíľu..“
„Tak teda dobre“ súhlasil a tak sme si šli sadnúť do mesta, do podniku, kde mali perfektnú kávu a aj čokoládu.
Dave si teda dal kávu a ja čokoládu, na ukľudnenie..
„Povieš mi čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli.
„Musím?“ pozrela som naňho, hoci odpoveď som vedela.
„Sophie“ zatiahol..
„Pohádala som sa s ocom..“
„A povieš mi aj prečo?“
 „Pretože by ma najradšej doma držal ako vo väzení a je mu úplne jedno čo chcem ja.. Hlavne, že ma nestratí..“
„To myslíš vážne?“ opýtal sa neveriacky.
„Zdá sa ti, že si robím srandu?“ ukázala som na svoju tvár a on len pokrútil hlavou.
„Neviem čo sa s ním stalo“ povedal smutne.
„Ja už asi aj viem..“
„Vážne?“
„Chýba mu mama..“
„Sophie, nemyslím si, že“ začal, no ja som ho hneď prerušila.
„Nie Dave, počúvaj.. Odkedy je divný?? Od tej nehody.. Zo začiatku to ešte zvládal no posledný rok to s ním ide dole vodou.. Čo to maľovanie stien v spálni? Dnes mi vyhodil na oči, že som tvrdohlavá ako mama.. A potom, že mu chýba..“
„Lenže to nemôže trvať večne! Nemôže žiť stále akoby sa mala vrátiť.. On vie, že sa nevráti a nič mu ju nevráti.. Nechodí už ani medzi ľudí, dnes keď si odišla a chvíľu som sa s ním rozprával, bolo z neho cítiť alkohol.. Veď takto sa pochová sám!“
„Ja viem Dave, máš pravdu.. Ale mňa už nebaví tá jeho sústavná ignorácia a ozve sa len keď niečo chce..“
„Neboj, my niečo vymyslíme.. Musíme“ povedal odhodlane a pohladil ma po líci.
„Ešte že ťa mám braček“ pousmiala som sa trochu.
„A čo si robila v tom parku hmm??“
„Musela som sa ísť trošku odreagovať a vypnúť, lebo by mi asi praskla hlava.. Tak som sa tam trošku uvoľnila a snažila sa nemyslieť na nič, aj keď sa mi vrátili spomienky o mame..“
„Ach Sophie, nemôžeš stále myslieť na ten posledný deň.. Nemôžeš za to..“
„Dobre, dobre“ zadudrala som a on ma len ticho objal.
„A inak, kto bol ten chalan v parku?“ opýtal sa po chvíli zvedavo.
„No jasné, zvedavý ako vždy“ rozhodila som rukami.
„Ale noták, mne to môžeš povedať..“
„Dave, to je trošku na dlhšie a naozaj sa mi to tu teraz nechce rozoberať.. Ale v podstate ho ani poriadne nepoznám a dnes som ho videla druhý krát v živote, takže..“
„Ale vyzeral, že sa o teba zaujímal..“
„Hej, akosi sa vždy zjaví práve vtedy, keď mi je nanič a hrá sa na záchrancu..“
„Podľa mňa mu všetko nebolo až tak jedno, keď ťa nechcel nechať odísť..“
„Nie je to jedno?“ pozrela som naňho a pochopil, že to už nemá ďalej rozoberať a tak sme si vypili svoju kávu a čokoládu a pobrali sme sa pomaly späť domov..