Story of my Life

Ahojte :). Takže po dlhšom odmlčaní som sa konečne dokopala k napísaniu nového príbehu, teda k jeho úvodu. Takže dúfam, že sa bude páčiť a sľubujem, že sa už polepším a budem pridávať častejšie :D Enjoy ;)

Takmer každý má vo svojom živote určité ciele, ktoré chce dosiahnuť, miesta, kam chce ísť. Niekto možno v živote dosiahne všetko čo si kedy prial, bol na miestach o ktorých iní možno len snívajú. A naopak niekto  len pláva životom a snaží sa prísť na to, čo v tomto rýchlom a uponáhľanom svete robí a nevie prísť na to, čo by so sebou mal robiť.. Ten druhý prípad by som mohla prirovnať hmm.. ku mne! O mesiac maturujem a ani zďaleka netuším, čo chcem robiť ďalej, kam chcem ísť. Rada by som s tým dokonca aj niečo robila, len neviem čo.. Možno by som teda aj vedela, len sa akosi neviem rozhýbať. Každý naokolo na mňa pozerá ako na blázna, dievča, ktoré nevie čo chce.. Žiaden Oxford či Cambridge, nechýba mi k šťastiu byť obklopená samými namyslenými ľuďmi.. Navyše je to veľmi drahé.. Keď tak rozmýšľam, nechcem byť ani lekárka, ani právnička. Vlastne som len malá osôbka, ktorá nevie čo chce a tak si momentálne chodí privyrábať do rýchleho občerstvenia ako čašníčka, aby mala aspoň nejaké peniaze. Nehovorím, že mi tam je najhoršie, ale nechcem tam zostať navždy. Táto práca je dobrá popri škole, no nie po škole, aby som tam bola od rána do večera a zarábala minimum. Rozmýšľam o tom, že sa po strednej zbalím a odídem niekam ďaleko, kde ma nikto nepozná a kde môžem opäť začať s čistým štítom. Tu ma už aj tak nič nedrží. Naši sa rozviedli ešte keď som bola malá. Ocko mi zomrel pred pár rokmi a s mamou sa nevídam až tak často, keďže je málokedy doma. Prečo? Ani sama neviem a viete čo? Asi je lepšie, keď to vedieť nebudem.

Kamarátky? Ani veľmi nie. Jedine ak pár známych zo školy a kamarát Josh s ktorým sa sem-tam stretnem a porozprávame sa o škole a tak..

Bývam v malom dvojizbovom domčeku blízko Mancherstru s mamou, teda vlastne sama, keďže ona doma ani nie je. Mám ešte jednu staršiu sestru, no tá sa presťahovala do Londýna a nevídame sa až tak často, takže mám „úžasnú“ rodinku ako ste si asi všimli!

Možno aj preto sa niekedy správam tak, ako sa správam, lebo ma nikto nenaučil správať sa tak, ako by som sa mala. Nikto mi nepovedal, čo by som v živote mohla robiť, na čo by som sa hodila. Nikto mi nepovedal, čo je alebo nie je správne.. Jediné čo viem je, že už by som so svojim životom mala konečne začať niečo robiť, lebo inak to so mnou nedopadne dobre..

Pri uchu počujem zvoniť svoj budík, rukou ho hľadám na nočnom stolíku a po chvíli konečne vypínam to neznesiteľné zvonenie. Nenávidím to ranné vstávanie! Otočím sa na druhý bok a ešte na chvíľu zaborím svoju hlavu do mäkkého vankúša pričom zvažujem, či dnes ísť alebo neísť do školy..

„Keby sa mi chcelo tak, ako sa mi nechce“ zamrmlem si popod nos a po chvíli zvažovania vstanem nedobrovoľne z postele.

Rozospato kráčam do kúpeľni, umývam si zuby a tvár si oplachujem studenou vodou, nech sa aspoň trochu preberiem.

Po chvíli sa vrátim do svojej izby, oblečiem si prvé, čo mi príde pod ruky, trochu sa ešte upravím a utekám na zastávku, ktorá je asi 5 minút od nášho domu. Nestíham ako vždy, no po ceste si ešte zapálim a rýchlym krokom sa presúvam. Raňajky nikdy nestíham, takže som to zvykla riešiť talianskym štýlom - cigaretka a káva, ktorú si ešte po ceste kúpim.

Autobus som stihla len tak tak, no keď som už nastúpila, tajne som aspoň dúfala, že budem mať nejaké to voľné miesto na sedenie, no keďže je pondelok ráno, tak je všetko plné a tak musím najbližších 20 minút stáť.. 

„No super“ pomyslím si a opriem sa o tyčku, ktorá je predo mnou. V autobuse vidím pár známych tvári, no všetkým len pozdravím ľahkým kývnutím ruky a neriešim ich. Momentálne sa mi s nikým nechce nejako vykecávať a popravde, nie som až taký komunikatívny typ osoby.

„Christy“ kričí niekto z diaľky, no ja to akosi nevnímam.

„Heey!“ chytí ma zrazu niekto zozadu za plece a predo mnou sa zjaví usmiata tvár.

„Emma!“ hovorím prekvapená, že ju vidím.

„Ahoj.. Pozerám, že ešte asi stále spíš“ uškŕňa sa na mňa a ja gúľam očami.

„Ako každý pondelok.. A inak prepáč nevšimla som si ťa..“

„Zase si v tom svojom svete?“ pýta sa ma zvedavo.

„Ako to myslíš?“ pozriem na ňu nechápavo.

„Ale to je jedno, kašli na to..“

„Hm.. Čo máme prvú hodinu?“ pýtam sa nezaujato.

„Myslím, že telesnú.“
„No zbohom“ zalomím rukami a začínam rozmýšľať nad tým, prečo som dnes ráno vlastne prišla..

A tak sa lenivým krokom presúvame do telocvični, kde sa má začať môj ďalší „úžasný“ deň v škole.

Po zdajúc sa nekonečnom dni som sa presunula do ďalšieho začarovaného kruhu menom „moja milovaná práca bez ktorej by som nemala ani libru“ a tak som sa prezliekla a vymenila som pani Stone za pokladňou. Dnes sme tu nemali až tak plno, čo ma aj potešilo, lebo mi ruky pri ťukaní do kasy nezhoreli, no na druhej strane som sa po pár hodinách začala nudiť a tak som si vytiahla svoj zápisník a začala som si doň niečo čmárať. A keďže som sa do toho už spomínaného čmárania trošku viac zažrala, nevšimla som si, že predo mnou niekto stojí a chce si niečo objednať.

„Prepáč, mohol by som si niečo objednať?“ pýta sa ma nejaký chalan a ja sa strhnem.

„Áno, jasné... Prepáč“ pozriem naňho ospravedlňujúco a zápisník rýchlo skryjem pod pult.

„Takže dal by som si...“

„Nech sa páči. Bude to 5 libier“ hovorím mu a on mi podáva peniaze.

„To je dobré. A mimochodom, pekne kreslíš“ povedal s úsmevom a pomaly odkráčal k východovým dverám.

Ja som za ním ešte chvíľu zízala, lebo doteraz moje kresby nikto nevidel a tak ma trochu prekvapilo, keď mi ich úplne cudzí človek pochválil.. „Nestihla som mu ani poďakovať“ pomyslela som si a zápisník som znovu vybrala.

                                                                        Christy