28/12/2013

Story of my Life 3

Po niekoľkých minútach však už nevládzem ani plakať a tak otváram dvere kúpeľne a vraciam sa späť ku gauču, kde som sedela aj pred tým.. Je mi trochu zima, trasiem sa a z vlasov mi ešte stále sem tam kvapká voda. Sadám si na gauč, kde vidím deku a prikrývam sa ňou. Josha nikde zmizol a tak sa zababuším do deky a ľahnem si na gauč.. Po chvíli už nevnímam okolie ani zimu a bez slova zaspávam..

„Oci, poď sa na mňa pozrieť“ hovorím s úsmevom a ocko ku mne hneď pribehne.
„Čo je srdiečko?“ pýta sa s úsmevom, no v tej chvíli mu zvoní mobil a náhle musí odísť..
„Oci nechoď“ hovorím smutne a ťahám ho za ruku späť.
„O chvíľku som späť zlatíčko, neboj sa“ hovorí mi s úsmevom a rýchlo nasadne do auta. Ešte mi zakýva a odchádza z našej príjazdovej cesty.
Hrám sa teda sama, no po nekončenom čakaní ku mne príde mama s kamenným výrazom.
„Mami, čo sa deje?“ pýtam sa jej a ona ma objíma.
„Tvoj ocko.. Oon..“
„Čo je s ockom?“ pýtam sa a slzy sa mi tlačia do očí.
„Zabila som ho“ rozosmeje sa zrazu hlasno a škodoradostne..

„Niee, preboha, to by si neurobila!“ vykríknem zrazu zo sna a celá spotená sa zrazu posadím na gauči.
Nahlas dýcham, všade naokolo je tma, no zrazu vidím postavu, ktorá sa ku mne približuje a ja z plného hrdla zakričím.
„Christy neboj sa, to som len ja, Josh!“ zasvieti sa zrazu lampa pri mne a ja vidím vyľakaného Josha stojac predo mnou.
V tej chvíli si sadne vedľa na gauč a ja sa len ticho rozplačem. Opäť ma silno objíme a hladká ma po chrbte.
„To bude dobré.. Nič sa nedeje, len kľud. Bol to len sen“ snaží sa ma ukľudniť a ja som ho ešte silnejšie objala.
„Kde to vlastne som?“ pýtam sa ho po chvíli zmätene, keď sa trošku spamätám.
„Je to v podstate také moje kráľovstvo, o ktorom takmer nikto nevie.. Teda ty už áno.. Sem tam tu skúšame s kamošmi a niekedy, keď sa mi nechce ísť domov, prespávam tu“ vysvetľuje mi.
„Aha“ poviem sucho a tak trochu sa ošívam, lebo až teraz si uvedomím, že som v podstate nahá, teda keď nepočítam tú XXL mikinu.
„Prečo to pre mňa robíš?“ pýtam sa ho, keď mi podáva čaj.
„Pozri, si moja kamarátka.. Našiel som ťa stáť v daždi celú premočenú, úplne na dne.. Nemohol som ťa tam predsa nechať“ hovorí mi pokojne.
„Josh, pozri. Ja si to veľmi vážim, ale asi by som už mala ísť“ podávam mu šálku s čajom späť, potiahnem nosom a obzerám sa všade naokolo mierne dezorientovaná.
„Christy, počkaj!“ chytí ma za ruku a ja naňho škaredo pozriem.
„Prepáč“ zdvihne ruky na obranu. „Len som ti chcel povedať, že sú 3 hodiny ráno, takže ťa teraz nikam nepustím! A po druhé, tvoje veci sú ešte určite mokré.
„Nemôžeš ma tu držať“ namietam.
„To teda nemôžem, ale ja ťa prosím.. Neblázni, kam chceš teraz ísť?! Prosím, zostaň tu. Aspoň do svitania.. Potom môžeš ísť, ak budeš chcieť.“
Na chvíľu nastalo ticho a ja som sa zamyslela nad tým, čo mám robiť. Vedela som, že Josh má pravdu a domov teraz určite nechcem ísť..
„Tak fajn, máš pravdu“ vzdávam sa a sadám si späť na gauč.
Josh na mňa ticho hľadí a pravdepodobne čaká, či mu niečo poviem.
„Ďakujem“ hovorím a on sa pousmeje.
„Nemusíš mi ďakovať.. To je samozrejmosť.“
„Ver tomu, že pre mňa to samozrejmosť nie je.. Vlastne, ešte nikdy pre mňa nikto nič podobné neurobil“ zamyslela som sa a v tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi mi Josh pomohol. Už len tým, že ma zobral k sebe, nechal ma tu aj cez noc a nevyhnal ma.. Nič sa dokonca nepýtal, len ma ticho objal a ja teraz cítim, že som mu zaviazaná.
„Ale nepreháňaj.“
„Myslím to vážne Josh“ hovorím a on na mňa prekvapene pozrie.
„To vážne?“ pýta sa a ja len smutne prikyvujem.
„Christy? Povieš mi čo sa stalo?“ začína opatrne a úprimne? Čakala som, že sa ma to opýta.
„Chcem už odtiaľto vypadnúť“ zhrniem to.
„Veď po strednej môžeš..“
„V deň keď zmaturujem sa zbalím a odchádzam Josh. To je môj plán.. Niekam veľmi ďaleko, tam, kde ma nikto nepozná a kde môžem začať od znova.“
„Ale prečo chceš tak veľmi odísť“ vyzvedá a ja sa rozhodnem, že mu všetko poviem.. Dlhujem mu to a navyše.. Sme priatelia.
„Pretože tu nemám dôvod ostávať, vôbec nič ma tu nedrží“ hovorím a on sa pozrie do zeme.
„Vôbec nič? A čo tvoja mama, sestra, priatelia?“
„Moja sestra je v Londýne a vidíme sa minimálne, moju mamu už nikdy nechcem vidieť, pretože sa ani nikdy nespráva ako moja mama.. A priatelia? Nemám veľa priateľov.. Teda v podstate,“ odmlčala som sa na chvíľu: „len teba.“
„Neverím, že nemáš aj iných priateľov Christy“ krúti neveriacky hlavou.
„Nemám.. Buď sú to len moje spolužiačky či ľudia, ktorých poznám z videnia, no to nie sú moji priatelia. To, že si pozdravíme ešte neznamená, že sme priatelia“ vysvetľujem mu.


„A čo tvoja mama? Čo sa stalo?“
„Nechcem o tom hovoriť.. Ale po včerajšku u mňa klesla pod bod mrazu a už ani nemám potrebu ju vidieť.. Nech si robí čo chce, kde chce, s kým chce.. Ale mňa nech do toho neťahá a nech mi nehovorí, čo mám robiť a ako sa mám správať, keď ma to ona nenaučila!“
„Chceš mi teda povedať, že máš teda v podstate len mňa?“ pýta sa a pozrie mi do očí.

„Hmm.. Noo.. Vyzerá to tak“ hovorím mu zamyslene, lebo naozaj to teraz vyznieva tak, že mám len jeho.. Jediného kamaráta, ktorý mi teraz pomohol, čím mi vlastne napovedal, že mu na mne aspoň trochu záleží..

2 comments: