Story of my Life 10

Sebi po mesiaci

„Zlatko, poď si so mnou zatancovať“ hovorí mi opitá Diana a vešia sa na mňa, akoby sme ešte stále boli spolu.

„Diana, už spolu nie sme, tak to už pochop“ hovorím nahnevane a radšej vychádzam von, aby som si trochu prevetral hlavu.

S Dianou som sa asi pred týždňom rozišiel, lebo to bolo celé zle a v podstate ani nechápem, prečo som si s ňou opäť začal.. Minulého roku sme síce boli spolu, no odvtedy sa toho veľa zmenilo, vrátane mňa. Bola to len taká letná láska. No keď prišla tohto roku späť a hodila sa mi okolo krku a naliehala, že ma ešte stále ľúbi a podobne, akosi som jej neodolal a hneď sme spolu skončili v posteli.. Zase.. No teraz som si už povedal dosť, lebo ma začala vo všetkom obmedzovať a vôbec som ju už nemal rád.. V posteli síce bola dobrá, no to bolo pre mňa asi všetko, neznamenalo to pre mňa nič dôležité a ona to taktiež vedela, len si to nechcela priznať a nechcela stratiť svojho milenca.. No ja by som už radšej chcel normálny vzťah a nie len letné radovánky či ako to nazvať..

Rozhodol som sa, že dnešnú noc zabalím a pôjdem sa radšej niekam len tak prejsť a potom späť ku mne. Unavený ani opitý nie som, takže teplý letný vzduch mi môže len prospieť.. Prešiel som sa teda až k pláži, kde som pod nohami cítil príjemný piesok a šum mora naokolo. Nohy mi sem-tam obmyla slaná voda a ja som sa cítil tak voľne. Nado mnou nebo plné hviezd a naokolo mňa nikto. Božské ticho..

„Nie.. Ty to nechápeš.. Vieš, aké to bolo doma..“ začul som z diaľky niekoho prichádzať a rozprávať dosť nahlas. Pravdepodobne ten niekto telefonoval. Sledoval som osobu, no bola tma, takže som nemohol rozoznať, kto to je.. No podľa hlasu som rozoznal, že je to dievča.  Vyzeralo dosť nahnevane a prechádzalo sa z jednej strany na druhú až nakoniec povedala: „Nebudem sa s tebou už o tom rozprávať, je mi to jedno, čau!“ a pravdepodobne zrušila.

Nastalo ticho a sadla si na piesok. Sledoval som ju, no po chvíli som začul vzlyky a tak mi jej prišlo ľúto. Sedel som dosť blízko a po chvíľke váhania som sa postavil a pomaly som prešiel až k nej, no ona si ma zatiaľ nevšimla.

„Všetko v pohode?“ chytil som ju za rameno, strhla sa a pozrela na mňa.

„Prepáč, zľakla som sa.. Som okay“ povedala, pričom si poutierala slzy, no ja som sa ani nepohol. Bola to ona. Dievča, ktoré som už vyše mesiaca ani nevidel, no aj tak som na ňu ešte neprestal myslieť. Dievča, ktoré mi na začiatku prázdnin pomotalo hlavu. Myslel som, že niekam odišla alebo neviem.. Bolo nemožné nestretnúť ju tu, no možno to tak malo byť.. A teraz tu predo mnou sedí, plače a ja sa neviem ani pohnúť..

„Povedz niečo ty idiot“ hovoril som si v duchu.

Sadol som si teda vedľa nej a ona sa zadívala do diaľky, zatiaľ čo ja som sa díval na ňu.

„Tiež máš niekedy pocit, že ťa všetky tvoje problémy z minulosti dokážu dobehnúť, nech si akokoľvek ďaleko?“ opýtala sa ma, pričom na mňa ani nepozrela.

„Vlastne ani nie“ povedal som pričom som si v duchu zanadával, keďže týmto jej moc nepomôžem.

„Ale myslím si, že minulosť je minulosť a nemali by sme sa ňou až tak zaoberať, lebo nič z nej sa už nedá zmeniť či vrátiť.. Mali by sme žiť prítomnosťou a užívať si každý jeden moment z nej“ hovorím hľadiac na ňu a ona sa na mňa tento krát taktiež pozrela so slzami v očiach.

„A čo ak jej to určití ľudia nedovolia?“

„Musí byť silná a odpútať sa od ľudí, ktorí ju v niečom brzdia a ktorí jej nedovolia užívať si život.“

„Čo ak je to príliš ťažké?“

„Musí sa o to aspoň pokúsiť“ hovorím pozerajúc sa jeden druhému do očí, no ona to už asi nevydržala a tak sklopila zrak.

„Nevzdávaj to“ povedal som, no to už som asi nemal hovoriť, lebo ona sa postavila a rozutekala sa preč. Ja som tam zatiaľ sedel ako obarený, no po chvíli som sa spamätal a rozutekal som sa za ňou. Nebola ešte až tak ďaleko a tak som ju mal ešte v dohľade, no po chvíli sa stalo niečo nečakané. Pomaly spomaľovala, zastavila sa až nakoniec spadla, čo ma prinútilo utekať ešte rýchlejšie.

Keď som k nej pribehol, ležala na zemi a nereagovala.

„Christy, noták zobuď sa!“ snažil som sa ňou triasť a všetko, no nepomáhalo to. Zavolal som teda záchranku.

Pokiaľ prišla záchranka, sa však prebrala a ja som sa k nej snažil čo najviac prihovárať.

„Ako sa cítiš?“ pýtam sa jej, no ona trošku mimo sa ma opýtala čo sa stalo.

„Odpadla si“ hovorím, pričom práve prichádza záchranka a následne ju vyšetrujú. Vyzerá to našťastie len na dehydratáciu a tak jej v sanitke pichnú výživu a karhajú ju, že v tejto horúčave musí piť veľa vody. Ona len zahanbene prikyvuje, že už sa polepší a zahanbene sa na mňa pozrie.

V tej chvíli som bol rád, že som bol nablízku, inak by to kto vie ako dopadlo.

Christy

Bola som tak trošku zmätená, lebo až po chvíli som si uvedomila čo sa stalo.. Doktori mi však povedali, že som bola dehydratovaná a tak som im musela sľúbiť, že sa už polepším. Pozrela som von oknom a tam som zbadala chalana, ktorý sa mi prihovoril na pláži a ktorý pravdepodobne privolal záchranku. Cítila som sa trápne a tak som radšej odvrátila zrak.

Po pol hodine ma našťastie pustili s tým, že nemusím ísť do nemocnice, čo ma potešilo a pomaly som vyšla zo sanitky. Poďakovala som sa im, no oni mi povedali, že sa mám poďakovať niekomu inému, pričom ukázali na chalana, ktorý stál von. Súhlasne som prikývla a pomaly som teda prešla k nemu. Keď ma zbadal, akoby ožil a pomaly sa ku mne približoval.

„Ďakujem“ hovorím zahanbene a pozriem do zeme.

„To je v pohode, stáva sa.. Hlavne pi veľa vody, nech nabudúce neodpadávaš“ uškrnul sa a ja som sa musela usmiať.

„Budem“ hovorím a pozriem sa naňho. Až teraz, pri pohľade do jeho očí ma však napadne, že tohto chalana som už pred tým videla. Je to ten chalan z mojej prvej žúrky tu. Jasné, že som ho nespoznala skôr. Od vtedy som ho vlastne ani nevidela, už som naňho aj zabudla.

„Som Sebastian, ale radšej ma volaj Sebi“ predstavuje sa mi, čím ma vytrhne zo zamyslenia.

„Christy“ hovorím.

„Rád ťa konečne spoznávam“ hovorí mi pričom ja sa zatvárim prekvapene a on sa zatvári, akoby oľutoval, čo povedal. „Teda, konečne viem, koho som zachránil“ uškrnul sa, pričom si rukou vzad škrabal vlasy.

„Aj ja ťa rada spoznávam“ hovorím a on ma nečakane objíme. Zvyčajne nemám rada takéto objímanie sa, no toto mi pre tento krát až tak nevadilo.

„Mala by som už asi ísť“ hovorím po chvíli, no on ma hneď preruší.

„Odprevadím ťa!“

„Nie to predsa nemusíš, bývam hneď za rohom..“

„Ale áno, mal by som.. Hmm.. Budem  sa cítiť lepšie, teda budem vedieť, že si domov došla v pohode“ zasmeje sa a ja nakoniec súhlasím.

„Tak teda dobre, keď na tom tak veľmi trváš“ uškrnula som sa.

Asi po troch minútach ticha sme prišli ku mne a on sa začudoval, že to bolo tak rýchlo.

„Vravela som ti“ zachichotala som sa na jeho prekvapenom výraze tváre.

„Aha, tak to som teda nečakal.“

„Ja vlastne bývam taktiež dosť blízko.“

„Vážne? Zaujímavé, že som ťa tu ešte nikdy nestretla.“

„Tiež sa čudujem.. Teda raz áno, neviem či si pamätáš..“

„Áno.. Myslím, že vtedy si ma taktiež zachránil“ uškrnula som sa.

„Asi som vždy v správnom čase na správnom mieste“ pozrel na mňa a podišiel bližšie o jeden krok, čím sa ku mne tvárou priblížil. Cítila som jeho vôňu a teplo, ktoré z neho sálalo. Hľadel mi do očí a chystal sa ma pobozkať, keď zrazu... Zobudila som sa a ocitla sa v nemocnici!