Forever 8

Chvíľu som ju teda sledoval a tancovala naozaj dobre. Bolo vidno, že tancuje celým svojim srdcom a dáva do toho úplne všetko a tak som sa len pousmial. No po chvíli sa šmykla a zrazu sedela na kamienkoch, ktoré tam boli a hlavu si skryla medzi svoje nohy. Neviem prečo, ale mal som potrebu k nej ísť a opýtať sa, či je v poriadku a tak ma moje nohy akosi automaticky zaviedli až na miesto kde sedela, no nevšimla si ma.

„Ahoj“ pozdravil som ju, no ona ma asi nepočula a tak som ju pobúchal po pleci a ona sa rýchlo strhla a zložila si slúchadlá z uší.

„Ahoj“ pozdravil som jej ešte raz, no pohľad na ňu ma trošku zabolel. Mala roztečenú špirálu, oči červené akoby plakala a všimol som si ako sa trasie.

„Bože si v poriadku?“ povedal som rýchlo a prehodil som cez ňu svoju bundu, hoci vonku nebolo najteplejšie..

„Čo tu robíš?“ opýtala sa trochu prekvapene a nahnevane zároveň.

„Potreboval som sa trošku prevetrať a tak som akosi zablúdil až sem.. A čo ty? Videl som ťa tancovať, si ozaj dobrá“ povedal som s miernym úsmevom, no ona sa ani len neusmiala, čo ma trošku zamrzelo..

„Ďakujem“ povedala trochu odmerane a na moju otázku ani neodpovedala..

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať..“

„To je v poriadku.. Aj tak už asi radšej pôjdem“ postavila sa zrazu a podala mi moju bundu späť. Pretrela si oči a zotrela si roztečenú špirálu.. Otočila sa teda a chcela ísť preč, no ja som ju teraz nemohol nechať len tak odísť.. Nemôže byť predsa náhoda, že sme sa opäť stretli..

„Počkaj“ povedal som a ona zastala na mieste.

„Si v pohode?“ opýtal som sa jej.

„Nemusíš sa hrať na záchrancu“ povedala mi.

„Nemôžem za to, že ťa stretávam asi len vtedy, keď sa niečo deje“ povedal som a ona sa otočila a pozrela na mňa.

„Nechaj to radšej tak.. Fakt ťa ani nepoznám, tak nevidím dôvod, prečo by som ti už zase mala rozprávať o svojich problémoch.. Uvidím ťa najskôr tak o dva mesiace, pravdepodobne vtedy, keď sa opäť niečo stane, takže...“

„Okej, ako chceš.. Len som chcel pomôcť“ povedal som a tá babská náladovosť ma už začínala fakt dožierať..

„Sophie, dúfal som, že tu budeš! Bál som sa o teba! Si v poriadku?“ pribehol tam zrazu nejaký chalan a objal Sophie.“

„Neboj, zatiaľ sa nesťahujem“ snažila sa zažartovať, no chalan sa nesmial a ja som nevedel o čo ide..

„Poďme Dave..“ povedala po chvíli a ja som sledoval ako sa otáča a odchádza..

„Sophie, počkaj!“ vykríkol som zrazu, ani neviem prečo.. Nechcel som, aby na mňa bola nahnevaná či niečo podobné.. Sophie sa teda otočila a chalan tiež a čakala čo poviem.

„Ty ho poznáš?“ opýtal sa jej chalan vedľa nej, keďže som bol ticho.

„Ani nie“ povedala a ja som nevedel čo povedať.

„Bude asi lepšie ak naozaj pôjdeme.. Čau Liam“ pozdravila mi, pozrela na mňa a otočila sa.

„Čau“ povedal som znechutene a ona sa mi pomaly strácala z dohľadu..

Kto to bol?? Žeby jej frajer?? A veď prečo by mi mala vešať na nos, čo jej je.. Nie je to moja starosť..

„Liam ty si taký idiot!“ povedal som si sám pre seba, nahnevane som sa postavil a odišiel z parku.

Sophie

„Ja teraz nejdem domov“ povedala som Davidovi, čím som prerušila ticho medzi nami, ktoré vládlo počas celej cesty.

„Nevymýšľaj.. Musíš sa dať dokopy, azda nechceš takáto chodiť po meste?“

„Tak si aspoň poďme niekam sadnúť. Na chvíľu..“

„Tak teda dobre“ súhlasil a tak sme si šli sadnúť do mesta, do podniku, kde mali perfektnú kávu a aj čokoládu.

Dave si teda dal kávu a ja čokoládu, na ukľudnenie..

„Povieš mi čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli.

„Musím?“ pozrela som naňho, hoci odpoveď som vedela.

„Sophie“ zatiahol..

„Pohádala som sa s ocom..“

„A povieš mi aj prečo?“

 „Pretože by ma najradšej doma držal ako vo väzení a je mu úplne jedno čo chcem ja.. Hlavne, že ma nestratí..“

„To myslíš vážne?“ opýtal sa neveriacky.

„Zdá sa ti, že si robím srandu?“ ukázala som na svoju tvár a on len pokrútil hlavou.

„Neviem čo sa s ním stalo“ povedal smutne.

„Ja už asi aj viem..“

„Vážne?“

„Chýba mu mama..“

„Sophie, nemyslím si, že“ začal, no ja som ho hneď prerušila.

„Nie Dave, počúvaj.. Odkedy je divný?? Od tej nehody.. Zo začiatku to ešte zvládal no posledný rok to s ním ide dole vodou.. Čo to maľovanie stien v spálni? Dnes mi vyhodil na oči, že som tvrdohlavá ako mama.. A potom, že mu chýba..“

„Lenže to nemôže trvať večne! Nemôže žiť stále akoby sa mala vrátiť.. On vie, že sa nevráti a nič mu ju nevráti.. Nechodí už ani medzi ľudí, dnes keď si odišla a chvíľu som sa s ním rozprával, bolo z neho cítiť alkohol.. Veď takto sa pochová sám!“

„Ja viem Dave, máš pravdu.. Ale mňa už nebaví tá jeho sústavná ignorácia a ozve sa len keď niečo chce..“
„Neboj, my niečo vymyslíme.. Musíme“ povedal odhodlane a pohladil ma po líci.

„Ešte že ťa mám braček“ pousmiala som sa trochu.

„A čo si robila v tom parku hmm??“

„Musela som sa ísť trošku odreagovať a vypnúť, lebo by mi asi praskla hlava.. Tak som sa tam trošku uvoľnila a snažila sa nemyslieť na nič, aj keď sa mi vrátili spomienky o mame..“

„Ach Sophie, nemôžeš stále myslieť na ten posledný deň.. Nemôžeš za to..“

„Dobre, dobre“ zadudrala som a on ma len ticho objal.

„A inak, kto bol ten chalan v parku?“ opýtal sa po chvíli zvedavo.

„No jasné, zvedavý ako vždy“ rozhodila som rukami.

„Ale noták, mne to môžeš povedať..“

„Dave, to je trošku na dlhšie a naozaj sa mi to tu teraz nechce rozoberať.. Ale v podstate ho ani poriadne nepoznám a dnes som ho videla druhý krát v živote, takže..“

„Ale vyzeral, že sa o teba zaujímal..“

„Hej, akosi sa vždy zjaví práve vtedy, keď mi je nanič a hrá sa na záchrancu..“

„Podľa mňa mu všetko nebolo až tak jedno, keď ťa nechcel nechať odísť..“

„Nie je to jedno?“ pozrela som naňho a pochopil, že to už nemá ďalej rozoberať a tak sme si vypili svoju kávu a čokoládu a pobrali sme sa pomaly späť domov..