Forever 7

Čauko kakauko! Dnes ma trošku kopla múza, takže som napísala 2 časti naraz, no tú druhú pridám až zajtra alebo pozajtra, uvidím, ako stihnem ;)... A inak.. Chcela by som vás poprosiť, či by ste sa mohli vyjadriť v komentároch, či sa vám príbeh páči a či by ste niečo zmenili alebo tak.. Lebo mám pocit, že to už číta minimum ľudí a návštevnosť taktiež trochu klesla, tak PROSÍM :-*

„Ahoj“ pozdravila som ocovi, keď som prišla domov. Trochu ma prekvapilo, že je doma tak skoro, no akosi som to neriešila.. V posledných týždňoch sa správal úplne divne a skoro vôbec sme sa nerozprávali.. Kecali sme o tom už aj s Davidom, no on ho taktiež nechápe..

„Ahoj... Sophie, môžeš na chvíľu?“ povedal a šiel do obývačky.. Dúfala som, že sa už konečne normálne porozprávame a tak som šla za ním a sadla som si vedľa neho na gauč.

„Tak ako bolo na tréningu?“ opýtal sa a aj som vypleštila oči, či sa mi len nesníva, že ho to zrazu zaujíma a že sa ma to pýta..

„Perfektne, bude úplne úžasné s nimi vystupovať“ povedala som po chvíli spamätania sa.

„To je fajn.. Len ohľadom toho vystupovania.. Budete vystupovať aj mimo Londýna?“

„Asi áno, prečo sa pýtaš?“

„A čo škola? Veď je to tvoj posledný ročník“ odpovedal protiotázkou.

„Neboj sa.. Všetko si vybavím... Veď toho nevymeškám až tak veľa a v podstate to je také precvičovania toho, čo som sa v škole naučila..“

„A nemôžeš s nimi tancovať až keď zmaturuješ?“ opýtal sa a ja som neverila, že sa ma to naozaj pýta.

„Nie nemohla... Oci, takáto príležitosť sa vyskytne väčšinou len raz za život! Nemôžem to teraz nechať tak.. A navyše ani nemám dôvod.. Budem predsa popri škole robiť to čo ma baví a ešte si aj zarobím, no nie?!“ snažila som sa mu to vysvetliť.

„Nie!“ povedal zrazu rázne a mňa až pichlo pri srdci.

„Čože?“

„Nie je to dobré.. Veď ani nebudeš doma.. Už teraz ťa takmer vôbec nevidím!“

„Oci ale ty dobre vieš, že ja nebudem sedieť len doma!..“

„To si len myslíš“ zamrmlal si popod nos, no ja som to počula.

„Chceš mi to snáď zakázať?!“ opýtala som sa nahnevane.

„To si ešte rozmyslím.“

„To snáď nemyslíš vážne!“ povedala som rozladene a postavila som sa na odchod.

„Kam ideš?“ opýtal sa zrazu.

„Hore.. Nemôžem to už počúvať“ otočila som sa k nemu.

„Sophie! Počkaj! Bývaš v mojom dome, tak si tu nebudeš robiť to čo chceš!“ vybuchol a ja som ho v tej chvíli naozaj nespoznávala.. Nevedela som, čo sa s ním stalo, kde je ten môj milý ocko s ktorým som kedysi blba a smiala sa snáď na všetkom..

„Otec, nemôžeš ma tu držať nasilu!“ zvýšila som hlas aj ja.

„Ale ja ťa nechcem stratiť!“ povedal zrazu zúfalo..

„Keď sa ku mne budeš takto správať, tak sa to aj stane..“

„Si tvrdohlavá ako tvoja mama, keď si raz niečo zaumienila, musela to tak aj spraviť!“ vyhŕkol a mňa v tú chvíľu striaslo. Takže o to mu ide?? Stratil mamu a nechce aj mňa, tak ma tu chce držať ako vo väzení??!

„Veď to je dobre.. Vieš, niektorí tu aj majú svoje sny, ktoré si chcú plniť.. A mne sa ten sen práve začína plniť a ja sa ho nevzdám len kvôli tomu, že tebe sa to nepáči.. Nespoznávam ťa.“

„Mama by ti povedala“ začal, no ja som ho prerušila.

„Nie, mama by ma podporila a bola by na mňa pyšná!“ povedala som sklamane so slzami v očiach. Rýchlo som teda zamierila k dverám, obula sa, vzala si mobil, slúchadlá a otvorila som vchodové dvere, v ktorých už stál prichádzajúci Dave.

„Čau“ pozdravil mi s úsmevom.

„Sophie, počkaj!“ pribehol otec do verandy.

„A na čo mám do frasa čakať?“ vyletela som na neho zúfalo.

„Nemyslel som to tak.. Keď ona mi tak chýba..“

„Otec, spamätaj sa už! Myslíš, že mne nechýba?? Že na ňu nemyslím každý jeden deň?! Nepomôže ti, keď sa budeš donekonečna takto trápiť a utápať sa v smútku.. Neviem čo sa s tebou stalo, ale už by si sa nad sebou mohol zamyslieť, lebo ako si povedal, stane sa to čo nechceš - stratíš aj mňa!“ povedala som rozhodne a zatvorila som za sebou dvere.

 V tej chvíli mi bolo úplne jedno, čo mi na to povie otec či Dave.. Chcela som byť teraz sama..

Vybrala som sa teda na moje miesto - do odľahlého parku, kde chodím vtedy, keď sa trošku potrebujem odreagovať a nechodí tam veľa ľudí..

Sadla som si tam teda na lavičku, schúlila som sa do klbka a rozplakala som sa.. Muselo som to všetko zo seba dostať, lebo by mi z toho asi praskla hlava.. Otec ma dnes svojim správaním úplne dostal a nevedela som, kde je ten môj ocko, lebo toto nemohol byť on! Akoby mu bolo úplne jedno čo jeho dcéra chce, o čom sníva..

A to, že vytiahol spomienky na mamu.. To ma len prinútilo myslieť na ten osudný deň, keď zomrela.. Šli sme domov od babky. Mama, Dave a ja.. Bola som ešte malá, no na ten deň asi nikdy nezabudnem.. Obzrela sa dozadu na nás, ja som jej povedala: „ahoj mami“ a ona sa krásne usmiala.. No keď sa otočila naspäť dopredu, auto z protismeru chcelo predbiehať, no nevšimlo si nás a tak do nás čelne narazilo.. Mama to bohužiaľ neprežila a my s Davidom sme boli pár dní v nemocnici, no nič vážne sa nám nestalo..

Vždy keď si na to spomeniem, chce sa mi kričať, plakať..

„Mama by ma v tanci podporila, ona sama kedysi tancovala“ hovorila som si.

V tej chvíli som si nasadila slúchadlá na uši, zapla som si pesničku a postavila som sa. Chvíľku som len stála a počúvala melódiu piesne, no potom som dala všetky svoje emócie do krokov. Začala som tancovať v strede parku a bolo fajn, že tam takmer nikto nechodí a mohla som tam byť sama a len tak tancovať..

Liam

„Dan, jasné, že mi nie je jedno ako sa cítiš.. Len ma trošku pochop.. Nemôžeme spolu byť 24 hodín denne, keď som stále niekde.. Buď riešime niečo ohľadom koncertov, skúšame, nahrávame alebo mám aj milión iných povinností“ vysvetľoval som jej.

„Ale ja už takto ďalej nevládzem Liam!“ povedala a ja som už nevedel, čo mám robiť a tak som ju len objal.

„Nemôžeme sa takto stále hádať“ povedal som, keďže to bola pravda. Posledný mesiac stále niečo riešime, hádame sa..

„Musím si to celé premyslieť..“

„Čo myslíš?“ opýtal som sa jej zmätene.

„Liam.. Zajtra mi zavolaj a potom sa uvidí.. Musím si to všetko urovnať v hlave..“

„OK“ povedal som a rozhodil som bezmocne rukami.

„Ahoj“ povedala a otočila sa na opätku a ja som videl už len jej chrbát..

„Ahoj“ povedal som ešte nahnevaný sám na seba a premýšľajúc, čo robím zle..

Harrymu som mal zavolať, aby prišiel po mňa, no v tej chvíli som chcel byť úplne sám a tak som sa vybral niekde ani neviem kde.. Proste som šiel a cítil som sa ako niekto, kto sa túla londýnskymi ulicami.. Nevedel som, čo robiť.. A tak som sa asi po hodine ocitol v časti Londýna, v ktorej som asi ešte nikdy nebol, hoci tu trávim dosť veľa času a uvidel som v diaľke nejaký park.. Zdalo sa, že tam nikto nie je a tak som si teda povedal, že tam pôjdem, aspoň si trochu sadnem a budem môcť na chvíľu vypnúť..

Vošiel som teda do parku, sadol som si na lavičku a len tak som sa rozhliadol. Vyzeralo to tak, že tu nechodí veľa ľudí, teda až... Tak počkať, zdá sa mi to, alebo tam niekto tancuje?

Postavil som sa teda a podišiel som bližšie, tak aby som sa pozrel z blízka, no keď som tam uvidel to dievča v bruchu som pocítil divný pocit. Sophie! Bliklo mi svetielko v hlave a ja som si spomenul na situáciu, keď sme sa spolu rozprávali a trochu som jej snáď aj pomohol..