Forever 5

Sooom späť! Konečne nová časť a konečne môžem písať.. Pripravte sa na častejšie pridávanie a na zaujímavé pokračovanie ;)..

Sophie

„Ahoojte“ zakričala som na celý dom, keď som vošla a vyzula si topánky.

„Sophie! Tak čo, ako bolo? Si tam? Čo si tancovala?“ zavalil ma otázkami Dave, ktorý pribehol z kuchyne, len čo ma začul.

„Dave!“ chytila som ho za ramená a uškrnula som sa pri pohľade na jeho vytešenú tvár.

„Neteš sa toľko, nevyšlo to..!“ povedala som trošku sklamane a úsmev na jeho tvári zamrzol.

„Sranduješ? Veď si skvelá, ako je to možné?“ pýtal sa ma prekvapene.

„A vieš koľko skvelých tanečníkov, ktorí tancovali možno ešte lepšia ako ja, tam dnes bolo? Presne 39“ povedala som a presunula som sa do kuchyne, kde niečo chutné rozvoniavalo. Dave sa po chvíli zjavil pri mne a zamiešal polievku v hrnci.

„Ale aj tak“ protestoval ďalej.

„Nič s tým už asi nespravím“ povedala som pokrčením pliec.

„A si v pohode?“ opýtal sa ma.

„Aj hej“ povedala som a myšlienkami som zablúdila späť k Liamovi ako mi pomohol a tak som sa pousmiala.

„Prečo sa tak usmievaš?“ uškŕňal sa Dave pri pohľade na mňa.

„Ale nič, len som si na niečo spomenula..“

„Určite“ zakašľal.

„A ty čo si dnes taký zvedavý?“

„A nemôžem?“

„Nie“ uškrnula som sa.

„Veď si moja malá sestrička, tak sa o teba musím starať“ namietal.

„Po prvé, už nie som až taká malá a po druhé.. Nemusíš vedieť všetko..“

„OK sestrička“ zasmial sa.

„Inak večera bude o chvíľku hotová“ oznámil mi.

„Dobre, idem hore, tak ma potom zavolaj“ povedala som s úsmevom a vybehla som do svojej izby.

Tašku som si hodila na zem a zrak mi padol na vežu, ktorá bola hneď oproti dverám. V duchu som sa teda usmiala, pustila si ju a začala som sa hýbať v rytme hudby.

Prešla som si teda choreografiu z kastingu a potom aj tú dnešnú spoločnú.. Po chvíli som úplne stratila pojem o okolí a čase a len som tancovala..

„Hey!“ zasmiala som sa pri pohľade na Davida, ktorého som zbadala stáť vo dverách s úsmevom na tvári a pozoroval ma ako tancujem.

Stíšila som teda hudbu a on vošiel dnu.

„Keď nejde Sophie k Davidovi, tak ide David k Sophie.. Večera je hotová“ zasmial sa a vyvalil sa na moju posteľ.

„Ouu.. Prepáč, kričal si? Ani som nepočula“ uškrnula som sa.

„Ani sa nečudujem.. Zato ja som tú tvoju hudbu počul až dole.“

„Rušilo ťa to azda pri varení braček?“

„Občasne sestrička“ zasmiali sme sa a ja som ho drgla do ramena.

„A pozeral si sa tu na mňa teraz dlho?“

„To je jedno, nepodstatná informácia.. Ale Sophie“ odmlačal sa. „ Si naozaj dobrá! Miluješ hudbu a tanec, tak to prosím ťa nikdy nevzdávaj, dobre?“

„Neboj sa.. Tanca sa nikdy nevzdám“ povedala som s úsmevom.

„Tak teda dobre.. A teraz, kto bude prvý dole v kuchyni“ zasmial sa a rýchlo sa postavil z postele.

„Už teraz si prehral“ povedala som pobavene a keďže som bola bližšie k dverám, tak som sa rozutekala dole. Sadla som si k stolu a tvárila sa, že tam už sedím neviem ako dlho a keď krátko po mne dobehol Dave a pozrel na mňa smiešnym pohľadom, vybuchla som smiechom.

Prešiel teda do kuchyne a len krútiac hlavou mi z nej priniesol polievku: „Dobrú chuť slečinka!“ povedal „vážne“ a s dobrou náladou sme sa pustili do jedenia.

O mesiac

Život pokračoval ďalej a všetko bolo ako pred tým. Škola, tanečné hodiny, rodina, okruh najbližších priateľov a veci s tým spojené.. Občas si ísť niekam von posedieť, hoci v poslednom čase sa mi už nechcelo ani to, lebo vonku bolo chladné novembrové počasie..

Všetko teda bolo po starom, až kým mi raz okolo obeda nezazvonil telefón. Sedeli sme s ostatnými v škole na obede a mne volalo nejaké neznáme číslo..

„Prosím“ zdvihla som.

„Dobrý deň. Hovorím so slečnou Sophie Johnson?“ pýtal sa ženský hlas a ja som netušila o čo ide.

„Áno, kto volá?“ opýtala som sa zvedavo.

„Pri telefóne Jane Austin. Som manažérkou tanečnej skupiny, kde ste sa zúčastnili kastingu.. Chcela by som sa vás opýtať, či by ste ešte mali záujem sa pripojiť k našim tanečníkom. Došlo totiž k väčšiemu problému a to, že si jedna zo šiestich vybraných tanečníčok zlomila nohu a nemôže tancovať. A keďže nám o týždeň začínajú vystúpenia, potrebovali by sme niekoho o kom vieme, že sa to všetko stihne naučiť a kto naozaj dobre tancuje“ povedala a mne sa srdce šialene rozbúchalo a v hrdle sa mi spravila hrča.

„A prečo práve ja?“ vysúkala som zo seba.

„Pretože vieme, že tancujete výborne a všetci sme sa zhodli na vašom mene..“

„Páni.. Tak teda ďakujem.“

„Tak teda súhlasíte?“

„Jasné, beriem to“ povedala som nadšene.

„OK! Pokyny a všetko potrebné vám pošlem mailom a tešíme sa na vás.“

„Ďakujem veľmi pekne, cením si túto príležitosť!

„My si ceníme váš talent.. Tak teda zatiaľ dovidenia.“

„Dovidenia“ povedala som a mobil som si pomaly zosunula od ucha.

„Stalo sa niečo Sophie?“ opýtal sa ma Peter, ktorý sedel vedľa mňa, no ja som bola ticho.

„Sophie?“ pozrela na mňa Lily ustráchane.

„Práve mi volala manažérka skupiny Rudeye Dance Agency. Chcú, aby som s nimi tancovala!“ dostala som zo seba a v tej chvíli mi to došlo! „Bože, veď ja s nimi budem tancovať!“ vykríkla som nadšene, začala som nadšene skákať a všetci sa na mňa pozreli.

„Neverím, to vážne?!“ pozreli na mňa s úsmevmi a ja som len prikývla.

„Sophie, to je úžasné!“ objal ma Peter a potom aj Lily.

„Ja viem! Ja sa asi zbláznim! Sen sa stane skutočnosťou!“ vravela som  plná emócií a v tej chvíli mi bolo jedno, že na mňa každý pozerá.. Začala som nadšene tancovať rovno pri stole a dávať nejaké crazy pohyby. Lily s Petrom sa na mne dobre bavili a ja som sa po chvíli rozbehla z jedálne, rovno ku profesorke Simpson, ktorá nás na ten konkurz poslala.

Vbehla som do triedy, keďže bola práve prestávka a zbadala som ju tam aj s jedným dievčaťom, ktorá tam práve trénovala.

„Pani profesorka... Práve mi volala manažérka skupiny, do ktorej ste ma poslali robiť ten konkurz pamätáte? Rudeye Dance Agency“ hovorila som trochu zadychčane, no zároveň s úsmevom od ucha k uchu.

„Jasné, že sa pamätám.. A?“

„Chcú ma tam! Jedna tanečníčka si zlomila nohu a ja tam mám ísť tancovať miesto nej! Nie je to úžasné?!“
„Páni Sophie, to je perfektné, gratulujem!“ hovorila mi nadšene a aj sme sa objali.

„Ďakujem.. Teda hlavne ďakujem vám, lebo bez vás, by som tam asi ani nešla!“ vravela som vďačne.

„Ale za to neďakuj.. Mňa to len potešilo a ani nevieš ako! Som na teba hrdá!“ povedala a ja som šťastím skákala po plafón.
„Tak ja utekám.. Majte saa“ povedala som a už ma nebolo.

Dave bol nadšený, keď som mu to povedala, no trošku ma zaskočila ockova reakcia. Aj sa so mnou aj tešil, no bolo na ňom vidno, že sa bojí toho, aby ma nestratil, keďže teraz budem cestovať asi častejšie..

No zvykla som si, že už spolu nemáme taký vzťah ako kedysi... A hoci ma to mrzí, dnes si ním určite náladu nepokazím!