Forever 11

Ahojte! Takže dnes je veľmi špeciálny deň, pretože presne pred rokom som si založila tento blog a pridala sem svoj prvý príspevok :).. Chcem sa vám teda za všetko veľmi poďakovať! Za všetky komentáre, pozitívne či negatívne ohlasy a za to, že moje príbehy čítate a navštevujete môj blog.. Dúfam, že sa vám aj naďalej budú moje príspevky páčiť ;).. No a pri tejto príležitosti som vám sľúbila prekvapko, ktorým je.. Ďalšia časť! :D.. Obe sú dosť dlhé, takže dúfam, že sa vám budú páčiť tak, ako mne :).. Btw, za rok dať takmer 59 000 návštev, je pre mňa niečo neopísateľné a pred rokom by ma to ani vo sne nenapadlo! Takže ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM, ktoré patrí hlavne Vám! :-*

Na ďalší deň som sa po škole vybrala s Petrom najesť sa do Nandos, keďže náš školský obed nestál za veľa.. Objednali sme si teda každý to, čo chcel, zaplatili sme a našli sme si voľné miesto pri okne. Sadli sme si a začali sme jesť a popritom sme rozoberali čo bolo dnes v škole a podobne..

„Všimla si si ako super dnes zatancovala Sarah na hodine tanca?“ opýtal sa ma počas toho, ako som prežúvala ďalšie sústo v ústach.

„Uhhm“ povedala som s plnými ústami.

„Teraz neviem či si tým svojim uhm myslela akože uhm áno alebo uhm nie“ zasmial sa na mne a ja som prehltla.

„Myslela som tým uhm áno“ uškrnula som sa. „A fakt ma prekvapila, bola dosť dobrá.“

„Inak, čo tvoje tréningy? Tešíš sa na víkend? Tvoje prvé profesionálne vystúpenie“ povedal s úsmevom.

„Áno.. Trošku sa aj bojím, ale viem, že keď tam už budem stáť a začnem tancovať, tréma a strach opadnú.. Máme skvelú choreografiu a už sa neviem dočkať.“

„To zvládneš“ povedal Peter a ja som si odhryzla ďalšie sústo.

„Uhm“ povedala som pričom len prevrátil očami a ja som z neho takmer vybuchla smiechom.

„Ty si nepolepšiteľná!“

„Prestaň, chceš, aby som sa ti tu zadusila“ smiala som sa, keď som prehltla.

„Počkaj“ vzal mi servítku a ja som naňho nechápavo pozrela.

„Čo je?“

„Máš tu kečup“ uškrnul sa a zotrel mi ho servítkou.

„Ďakujem“ začervenala som sa.

„Teraz si ako ten tvoj sveter“ zasmial sa z farby mojej tváre.

„Nepreháňaj“ štuchla som ho do ramena a on si odhryzol zo svojho Burgeru.

Ja som sa zatiaľ napila zo svojej Coly a zahľadela som sa von oknom. Počasie bolo škaredé ako takmer po celý rok.. Upršané a pri pohľade na nebo by som povedala, že bude čoskoro snežiť, aj keď je ešte len November. Ľudia pobehovali s dáždnikmi, iní zas s kapucňami keďže nepršalo až tak veľmi.. Nejaký hlúčik dievčat stál pred vchodom a vyzerali byť celé bez seba, síce neviem prečo.. Po chvíli sa však presunuli k oknu vzadu a cvakali foťákmi..

„Možno nejaké turistky“ pomyslela som si. „Ale prečo si fotia Nandos?“ čudovala som sa.

Pozrela som sa teda za seba, kde stáli, no nič zvláštne som nevidela.. Teda sedeli tam nejaký štyria chalani, ktorí im kývali, no nepoznala som ich, tak som sa otočila späť..

„Čo sa to tam deje?“ opýtal sa ma po chvíli Peter pozerajúc sa dozadu.

„Neviem“ pokrčila som plecami.
„Človek sa tu už vkľude ani nemôže najesť“ povedal hundrajúc a ja som sa na ňom len zasmiala.

„Poď sem, vymením sa s tebou, nech ťa tie blesky foťákov nevyrušujú, ty hviezda“ uškrnuli sme sa na seba a presadli si, teda vymenili si miesta, strany.

Peter sa ďalej napchával a ja som si ešte stále usrkávala zo svojej Coly a sledovala situáciu vzadu, prišlo mi to celkom vtipné, Teda ž dovtedy, kým som ho nezbadala. Vyšiel zozadu, kde sú toalety..

Cola mi zrazu zabehla a ja som sa začala dusiť.. Peter na mňa vypleštil oči a snažil sa mi pomôcť, no po chvíli som sa spamätala a predýchala som to. Sledovala som ho a ani som sa nepohla, keď sa zrazu pozrel našim smerom. Zastavil sa blízko stola tých štyroch, no keď ma zbadal, usmial sa a namieril si to k nám..

„Sophie?? Ahoj“ prišiel ku mne s úsmevom.

„Ahoj Liam“ usmiala som sa. V tej chvíli sme na seba pozerali, akoby sme sa stretli po 100 rokoch, zrazu sa vidíme a sme prekvapením celí bez seba a nevieme čo povedať..

„Jaaaa“ začali sme naraz a potom sme sa zasmiali.

„Prepáč, kľudne pokračuj“ povedal s úsmevom a pozrel sa na mňa tými svojimi čokoládovými očami.

„Vlastne.. Chcela som sa ti len ospravedlniť.. Vtedy v parku.. Chcel si mi pomôcť, no bola som nahnevaná a ty si mi vletel do rany.. Prepáč, nemyslela som to tak“ vysúkala som zo seba a pozrela na podlahu.

„Vlastne, ja som sa ti chcel tiež ospravedlniť.. Myslel som si, že sa na mňa hneváš a to by ma mrzelo.. Nechcel som sa správať ako záchranca, len proste..“

„Viem a vôbec sa na teba nehnevám“ skočila som mu do reči.

„Tak to som rád.. Chcel som ti to povedať už v tej kaviarni, len som bol taký prekvapený, že Dan mi rozprávala práve o tebe a že si tam vtedy bola až som zrazu nevedel čo povedať“ uškrnul sa.

„Áno, to sme na tom rovnako.. Vôbec ma nenapadlo, že Liam o ktorom mi rozprávala, môžeš byť ty“ zasmiali sme sa.

„Takže..“

„Takžee“ zopakovala som.

„Som rád, že som ťa opäť stretol a že sme si to vysvetlili.“

„Hej, ja tiež.. Rada som ťa opäť videla“ povedala som rozpačito.

„Liaam“ zakričal naňho jeden z chalanov pri stole a on sa obzrel.

„Prepáč, mal by som už asi ísť, inak mi všetko zjedia.“

„Jasné, choď. Nechcela by som mať na svedomí tvoj prázdny žalúdok“ povedala som a obaja sme sa zasmiali.

„Tak ahoj“ povedala som s úsmevom.

„Ahoj“ povedal milo a otočil sa na odchod a ja som ho sledovala, ako spravil asi 3 kroky vpred, no potom sa nečakane otočil a vrátil sa späť. Čo to robí??

„Sophie?“ povedal neisto.

„Áno? povedala som čakajúc, čo povie.

„Nezdá sa ti tých náhodných stretnutí už akosi veľa?“

„Úprimne? Áno, je to už trošku čudné..“

„A čo tak nejaké nenáhodné?“ pozrel na mňa a ja som pohľadom skočila k Petrovi, ktorý sa na mňa uškŕňal jedna radosť a tak som prebehla zrakom späť k Liamovi.

„Hmm.. Ale len preto, že som k tebe naposledy bola taká hnusná.. Vieš, aby si si nemyslel, že som vždy nahnevaná či bez nálady, keď ma stretneš..“

„Tak teda dobre“ povedal pobavene.

„Zajtra na Tower Bridge o 4 pm?“

„O 5 pm?“

„Deal!“ podali sme si ruky na znak dohody.

„Tak zatiaľ“ povedal s úsmevom a tento krát už odišiel späť k stolu tých štyroch chalanov a pridal sa k nim..

S úsmevom som sa ešte raz pozrela ich smerom a Liam na mňa žmurkol, pričom som zachytila aj pohľady ostatných chalanov, no ich som si nejako nevšímala.

„Čo to, čo to?“ pýtal sa ma pobavený Peter.

„Čože?“ pozrela som na neho akoby nič.

„Žiariš“ povedal s úsmevom.

„Ale prestaň..“

„Tak kto to bol?“ vyzvedal.

„Kamarát..“

„Sophiee..“

„No čo je??“

„Veď ťa práve pozval na rande!“

„To nie je rande, len mu to dlhujem..“

„Vážne?“

„Hej, lebo som ho naposledy odbila svojou zlou náladou..“

„Ahaa.. A preto ste sa na seba tak pozerali?“

„Pete! Je to Daniellin priateľ.. Ten, o ktorom som ti hovorila..“

„Tak počkať, ten Liam!“ naklonil sa ku mne s vypleštenými očami.

„Hej, ten Liam.. Teda neviem, či sa včera nerozišli, lebo mali včera vážny rozhovor.. A včera som sa dozvedela, že to je on.. Liam, ktorého som 2x pred tým videla a Liam, o ktorom mi Dan rozprávala. Jeden a ten istý..“

„Wow“ dostal zo seba.

„Čo je?“ smiala som sa z jeho výrazu tváre.

„Radšej asi nič“ uškrnul sa a ja som len pokrútila hlavou a očami som opäť zablúdila k zadnému stolu.