Never say Never5

Dni v škole sa pomaly vliekli a ples sa približoval.

„O 3 dni je ples a ja ešte stále nemám partnera“ hovorila som Alex pri obede.

„Neboj, za tie tri dni ťa ešte aspoň desiati chalani pozvú!“ povedala so skriveným úsmevom..

„Tebe sa to hovorí, keď ťa už pozval Matúš..“ povedala som. Je o rok starší a s Alex sú veľmi dobrý priatelia.. A myslím, že sa jej páči, hoci to vždy popiera a vraví, že sú len najlepší kamoši..

„Nemôžem za to, že ťa ešte nikto nepozval!“ zvýšila hlas Alex.

„Veď ja ti to ani nevyčítam!“ povedala som nahnevane..

„Tak sa už prestaň sťažovať! Musíš veriť a nie závidieť druhým..!“

„Nebudem sa tu s tebou hádať, idem už radšej do triedy..“ povedala som a zdvihla som sa od stola. Pomalým krokom som sa presunula na hlavnú chodbu a držiac v ruke svoje dosky som pozerala na náš rozvrh, keďže som nevedela kde máme ďalšiu hodinu..

Keď som zistila, že máme hodinu v učebni B3, tak som sa vybrala rovno po chodbe, ktorá viedla k tejto učebni.

No keď som prechádzala okolo B2jky, z triedy sa vyrútil nejaký chalan a vrazil rovno do mňa. Mala som čo robiť, aby som si udržala rovnováhu, no nakoniec sa mi to podarilo aj keď moje dosky a papiere z angličtiny skončili rozhádzané na zemi.

„Si ty normálny??! Dávaj trošku pozor a pozeraj sa pred seba, keď vychádzaš z triedy!“ vybehla som naňho nahnevane a ako tak som sa zohla po svoje rozhádzané veci.

„Prepáč, ja... Nevidel som ťa“ hovoril, keď mi pomáhal zbierať papiere zo zeme.

„Tak nabudúce otvor oči“ povedala som a snažila som sa postaviť, no kvôli tej mojej sadre to akosi nešlo a tak mi pomohol.

„Počkaj, pomôžem ti“ povedal a podal mi ruku. Doteraz som si ani nevšimla, na koho som sa tak vykričala no keď som nad sebou uvidela stáť Michala Kostáľa, ktorý mi pomáha vstať zo zeme, zatočila sa mi hlava.

„Si v pohode?“ opýtal sa ma, keď som už stála na vlastných a podal mi moje veci.

„Ani nie, ale ďakujem..“ povedala som uštipačne a chcela som sa pohnúť ďalej, no on sa ešte postavil predo mňa.

Stál odo mňa len pár centimetrov a jeho vôňu som cítila všade okolo seba.

„Jess, počkaj.. Naozaj ma to mrzí“ povedal.

„Okey! Stáva sa.. Ešte niečo?“ hodila som naňho úsmev od ucha k uchu. „Dokonca vie aj moje meno“ zarazila som sa..

„Ty sa teda vieš nahnevať“ zasmial sa na mojom výraze a ja som sa ho snažila odignorovať..

„Tak čau!“ povedala som rozhodne, no zase mi nedovolil odísť..

„Môžem ti to nejako vynahradiť?“ opýtal sa so zdvihnutím obočím.

„Vynahradiť? To by asi bolo pod tvoju úroveň“ povedala som a skúmavo som sa mu zahľadela do očí..

„Páni, nevedel som, že si až taká..“ začal no ja som ho hneď prerušila.

„Aká?“ opýtala som sa zvedavo.

„Panovačná!“ dodal a zatváril sa, akoby mu to prišlo ľúto..

„Vidno, že ma nepoznáš..“ povedala som a otočila som sa na odchod.

„Vidno, že ani ty mňa“ dodal ticho, no ja som to ešte začula..

No keď som sa otočila, videla som už len jeho odchádzajúcu postavu..

Keď som prišla do triedy, rozmýšľala som nad tou menšou hádkou s Alex a aj nad rozhovorom s Michalom.

Alex mala pravdu, naozaj žiarlim, že ona už partnera na ples má a ja ešte nie.. No nezazlievam jej to.. Teším sa s ňou.. A ja že som panovačná?? A prečo mi to chcel vynahradiť? Veď dokopy sa nič nestalo.. Asi som to trošku prehnala, keď som povedala, že by to bolo pod jeho úroveň, no bola som nahnevaná.. A naozaj ho nepoznám.. Možno nie je až taký zlý ako vyzerá.. No na druhej strane nepozná ani on mňa..

„Asi by som sa mu mala ospravedlniť“ prebehlo mi hlavou.

„Nie to nemôžem... Bude to trápne“ presviedčala som samú seba.

A čo ak to nie je ten nafúkaný futbalista za ktorého ho považujem? Čo ak je úplne v pohode?

„Spamätaj sa Jess!“ povedala som si a v týchto mojich teóriách ma prerušil zvonček..

Alex došla za mnou a sadla si vedľa mňa, no obe sme boli ticho a čakali sme, čo tá druhá povie.. Počas hodiny sme ani nekecali, ako obvykle..

Po škole sme si len pozdravili a každá išla po svojom.. Bolo mi to ľúto a tak som si povedala, že sa jej hneď zajtra ráno ospravedlním.. Nemám rada hádky, ktoré vznikajú kvôli hlúpostiam..

Po škole som prechádzala cez park, ako vždy. V ušiach som mala sluchátka a pozorovala som ruch, ktorý bol v parku.. Boli tam hlavne mladý, väčšina z našej školy, ktorý tam sedeli na tráve a rozprávali sa, smiali sa.. Pri pohľade na nich, som si spomenula na Alex a svojich spolužiakov, ako sme ešte v druhom ročníku, pravidelne po škole chodievali sem a len tak sme sa bavili, rozoberali sme všetko možné..

„Neviem, prečo sme tu tohto roku ešte neboli“ pomyslela som si.

Sadla som si na lavičku s tým, že len na chvíľu, no slnko mi príjemne hladkalo tvár svojimi slnečnými lúčmi a tak som len zatvorila oči a nechala som sa unášať hudbou.

Po pár minútach som však otvorila oči a zistila som, že nie som sama a vedľa mňa niekto sedí. Michal!

Strhla som sa, lebo som sa zľakla.. Zatvárate oči, ste tu sami a keď ich otvoríte, zrazu pri vás niekto sedí! Ja pri ňom asi raz zinfarktujem!

„Ako dlho tu už sedíš?“ opýtala som sa preľaknuto, keď som si dala dole sluchátka z uší.

„Len chvíľu.. Prepáč, keď som ťa vystrašil..“ povedal ospravedlňujúco..

„Nevadí.. Len sa pri tebe obávam svojho zdravia.. Ráno ma skoro prizabiješ, teraz som skoro zinfarktovala.. A to mám ešte sadru na nohe“ uškrnula som sa.

„Tak to aby som išiel“ povedal a postavil sa na odchod.

„Počkaj“ povedala som mu, čím som samú seba prekvapila..

„Už som si myslel, že to nepovieš“ povedal s úsmevom a sadol si naspäť..

„Jáá.. Chcela by som sa ti za ten môj dnešný výstup ospravedlniť.. Bola som nahnevaná a to, že by to bolo pod tvoju úroveň, to mi vykĺzlo..“ povedala som zahanbene a pozrela som do zeme.

„Vlastne aj ja sa ti chcem ospravedlniť.. Nemal som povedať, že si panovačná.. Vôbec ťa nepoznám, takže som to prehnal.. Prepáč..“ povedal a mne sa aj uľavilo.. Načo sa hádať? :P

„Veď to, že ani ja ťa nepoznám, takže..“ začala som, no on ma prerušil.

„A čo takto začať odznova a lepšie sa spoznať?“ navrhol akoby nič.

„To myslíš vážne?“ opýtala som sa neveriacky.

„Jasné, veď prečo nie!“ povedal s úsmevom.

„Oficiálne sme sa ešte ani nezoznámili..“ začala som opatrne.

„Som Michal Kostáľ No hovor mi Mišo“ povedal a podal mi ruku.

„Jessica Jacksonová! No môžeš mi hovoriť Jess“ povedala som s úsmevom a taktiež som mu podala ruku. Nečakaná pusa na obe líca a konečne sme sa oficiálne zoznámili :D..

„Alex sa poteší“ pomyslela som si.

„Takže Jess, rád ťa spoznávam. Konečne!“ zasmial sa, čím ma trošku zaskočil.

„Aj ja teba Mišo.. Už bolo na čase!“ povedala som a taktiež som sa zasmiala.

„Môžem otázku?“ opýtal sa.

„Skús“ uškrnula som sa.

„Čo si robila, že máš tú sadru?“ ukázal na ňu.

„Čo ti poviem?! Bola som šikovná a potkla som sa na schodoch u nás doma“ vysvetlila som mu.

„Ahá.. Fakt šikovná!“ zasmial sa na mne. „Ale ja na tvojom mieste, si ju nechám.. Máš tam pokreslené super veci!“ prezeral si moju sadru obdivne.

„Tiež som už nad tým rozmýšľala.. No na druhej strane sa už teším, keď mi ju dajú dole.. Je to otravné v kuse chodiť s barlami..“

„To ti verím.. Pred dvoma rokmi som mal taktiež zlomenú nohu a nebolo to nič príjemné..“

„Aspoň budem originálna v šatách na ples.. Myslím, že tam ešte nikdy nikto nemal sadru na nohe..“

„Myslím, že ešte nie.. No určite to nebude až také zlé“ povedal s úsmevom.

„Dúfam, že nie.. Hoci si veľmi nezatancujem..“ povedala som smutne.

„A s kým tam ideš?“ opýtal sa zvedavo.

„No jáá...“ začala som neisto no našťastie ma v tejto zúfalej situácii zachránil môj mobil.

„Prepáč, musím to zdvihnúť..“ povedala som a zdvihla som mamke..

No kde si toľko? Pred obchodom ťa čakáme už asi 10 minút!

Ouu.. Prepáč mami, ja som úplne zabudla.. Hneď som tam..

Zrušila som hovor a ospravedlňujúco som pozrela na Miša..

„Prepáč, budem už musieť ísť.. Snáď niekedy inokedy“ povedala som, šťastná, že som sa z tejto situácie vyvliekla a nemusím mu odpovedať..

„Okey.. Mám ti pomôcť?“ opýtal sa milo.

„Nie nemusíš... Vďaka.. Tak ahoj a rada som ťa spoznala.“

„Ahoj.. Nápodobne“ žmurkol na mňa a ja som odcupkala preč, čo najrýchlejšie to šlo..