Forever 8

Chvíľu som ju teda sledoval a tancovala naozaj dobre. Bolo vidno, že tancuje celým svojim srdcom a dáva do toho úplne všetko a tak som sa len pousmial. No po chvíli sa šmykla a zrazu sedela na kamienkoch, ktoré tam boli a hlavu si skryla medzi svoje nohy. Neviem prečo, ale mal som potrebu k nej ísť a opýtať sa, či je v poriadku a tak ma moje nohy akosi automaticky zaviedli až na miesto kde sedela, no nevšimla si ma.

„Ahoj“ pozdravil som ju, no ona ma asi nepočula a tak som ju pobúchal po pleci a ona sa rýchlo strhla a zložila si slúchadlá z uší.

„Ahoj“ pozdravil som jej ešte raz, no pohľad na ňu ma trošku zabolel. Mala roztečenú špirálu, oči červené akoby plakala a všimol som si ako sa trasie.

„Bože si v poriadku?“ povedal som rýchlo a prehodil som cez ňu svoju bundu, hoci vonku nebolo najteplejšie..

„Čo tu robíš?“ opýtala sa trochu prekvapene a nahnevane zároveň.

„Potreboval som sa trošku prevetrať a tak som akosi zablúdil až sem.. A čo ty? Videl som ťa tancovať, si ozaj dobrá“ povedal som s miernym úsmevom, no ona sa ani len neusmiala, čo ma trošku zamrzelo..

„Ďakujem“ povedala trochu odmerane a na moju otázku ani neodpovedala..

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať..“

„To je v poriadku.. Aj tak už asi radšej pôjdem“ postavila sa zrazu a podala mi moju bundu späť. Pretrela si oči a zotrela si roztečenú špirálu.. Otočila sa teda a chcela ísť preč, no ja som ju teraz nemohol nechať len tak odísť.. Nemôže byť predsa náhoda, že sme sa opäť stretli..

„Počkaj“ povedal som a ona zastala na mieste.

„Si v pohode?“ opýtal som sa jej.

„Nemusíš sa hrať na záchrancu“ povedala mi.

„Nemôžem za to, že ťa stretávam asi len vtedy, keď sa niečo deje“ povedal som a ona sa otočila a pozrela na mňa.

„Nechaj to radšej tak.. Fakt ťa ani nepoznám, tak nevidím dôvod, prečo by som ti už zase mala rozprávať o svojich problémoch.. Uvidím ťa najskôr tak o dva mesiace, pravdepodobne vtedy, keď sa opäť niečo stane, takže...“

„Okej, ako chceš.. Len som chcel pomôcť“ povedal som a tá babská náladovosť ma už začínala fakt dožierať..

„Sophie, dúfal som, že tu budeš! Bál som sa o teba! Si v poriadku?“ pribehol tam zrazu nejaký chalan a objal Sophie.“

„Neboj, zatiaľ sa nesťahujem“ snažila sa zažartovať, no chalan sa nesmial a ja som nevedel o čo ide..

„Poďme Dave..“ povedala po chvíli a ja som sledoval ako sa otáča a odchádza..

„Sophie, počkaj!“ vykríkol som zrazu, ani neviem prečo.. Nechcel som, aby na mňa bola nahnevaná či niečo podobné.. Sophie sa teda otočila a chalan tiež a čakala čo poviem.

„Ty ho poznáš?“ opýtal sa jej chalan vedľa nej, keďže som bol ticho.

„Ani nie“ povedala a ja som nevedel čo povedať.

„Bude asi lepšie ak naozaj pôjdeme.. Čau Liam“ pozdravila mi, pozrela na mňa a otočila sa.

„Čau“ povedal som znechutene a ona sa mi pomaly strácala z dohľadu..

Kto to bol?? Žeby jej frajer?? A veď prečo by mi mala vešať na nos, čo jej je.. Nie je to moja starosť..

„Liam ty si taký idiot!“ povedal som si sám pre seba, nahnevane som sa postavil a odišiel z parku.

Sophie

„Ja teraz nejdem domov“ povedala som Davidovi, čím som prerušila ticho medzi nami, ktoré vládlo počas celej cesty.

„Nevymýšľaj.. Musíš sa dať dokopy, azda nechceš takáto chodiť po meste?“

„Tak si aspoň poďme niekam sadnúť. Na chvíľu..“

„Tak teda dobre“ súhlasil a tak sme si šli sadnúť do mesta, do podniku, kde mali perfektnú kávu a aj čokoládu.

Dave si teda dal kávu a ja čokoládu, na ukľudnenie..

„Povieš mi čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli.

„Musím?“ pozrela som naňho, hoci odpoveď som vedela.

„Sophie“ zatiahol..

„Pohádala som sa s ocom..“

„A povieš mi aj prečo?“

 „Pretože by ma najradšej doma držal ako vo väzení a je mu úplne jedno čo chcem ja.. Hlavne, že ma nestratí..“

„To myslíš vážne?“ opýtal sa neveriacky.

„Zdá sa ti, že si robím srandu?“ ukázala som na svoju tvár a on len pokrútil hlavou.

„Neviem čo sa s ním stalo“ povedal smutne.

„Ja už asi aj viem..“

„Vážne?“

„Chýba mu mama..“

„Sophie, nemyslím si, že“ začal, no ja som ho hneď prerušila.

„Nie Dave, počúvaj.. Odkedy je divný?? Od tej nehody.. Zo začiatku to ešte zvládal no posledný rok to s ním ide dole vodou.. Čo to maľovanie stien v spálni? Dnes mi vyhodil na oči, že som tvrdohlavá ako mama.. A potom, že mu chýba..“

„Lenže to nemôže trvať večne! Nemôže žiť stále akoby sa mala vrátiť.. On vie, že sa nevráti a nič mu ju nevráti.. Nechodí už ani medzi ľudí, dnes keď si odišla a chvíľu som sa s ním rozprával, bolo z neho cítiť alkohol.. Veď takto sa pochová sám!“

„Ja viem Dave, máš pravdu.. Ale mňa už nebaví tá jeho sústavná ignorácia a ozve sa len keď niečo chce..“
„Neboj, my niečo vymyslíme.. Musíme“ povedal odhodlane a pohladil ma po líci.

„Ešte že ťa mám braček“ pousmiala som sa trochu.

„A čo si robila v tom parku hmm??“

„Musela som sa ísť trošku odreagovať a vypnúť, lebo by mi asi praskla hlava.. Tak som sa tam trošku uvoľnila a snažila sa nemyslieť na nič, aj keď sa mi vrátili spomienky o mame..“

„Ach Sophie, nemôžeš stále myslieť na ten posledný deň.. Nemôžeš za to..“

„Dobre, dobre“ zadudrala som a on ma len ticho objal.

„A inak, kto bol ten chalan v parku?“ opýtal sa po chvíli zvedavo.

„No jasné, zvedavý ako vždy“ rozhodila som rukami.

„Ale noták, mne to môžeš povedať..“

„Dave, to je trošku na dlhšie a naozaj sa mi to tu teraz nechce rozoberať.. Ale v podstate ho ani poriadne nepoznám a dnes som ho videla druhý krát v živote, takže..“

„Ale vyzeral, že sa o teba zaujímal..“

„Hej, akosi sa vždy zjaví práve vtedy, keď mi je nanič a hrá sa na záchrancu..“

„Podľa mňa mu všetko nebolo až tak jedno, keď ťa nechcel nechať odísť..“

„Nie je to jedno?“ pozrela som naňho a pochopil, že to už nemá ďalej rozoberať a tak sme si vypili svoju kávu a čokoládu a pobrali sme sa pomaly späť domov..

Forever 7

Čauko kakauko! Dnes ma trošku kopla múza, takže som napísala 2 časti naraz, no tú druhú pridám až zajtra alebo pozajtra, uvidím, ako stihnem ;)... A inak.. Chcela by som vás poprosiť, či by ste sa mohli vyjadriť v komentároch, či sa vám príbeh páči a či by ste niečo zmenili alebo tak.. Lebo mám pocit, že to už číta minimum ľudí a návštevnosť taktiež trochu klesla, tak PROSÍM :-*

„Ahoj“ pozdravila som ocovi, keď som prišla domov. Trochu ma prekvapilo, že je doma tak skoro, no akosi som to neriešila.. V posledných týždňoch sa správal úplne divne a skoro vôbec sme sa nerozprávali.. Kecali sme o tom už aj s Davidom, no on ho taktiež nechápe..

„Ahoj... Sophie, môžeš na chvíľu?“ povedal a šiel do obývačky.. Dúfala som, že sa už konečne normálne porozprávame a tak som šla za ním a sadla som si vedľa neho na gauč.

„Tak ako bolo na tréningu?“ opýtal sa a aj som vypleštila oči, či sa mi len nesníva, že ho to zrazu zaujíma a že sa ma to pýta..

„Perfektne, bude úplne úžasné s nimi vystupovať“ povedala som po chvíli spamätania sa.

„To je fajn.. Len ohľadom toho vystupovania.. Budete vystupovať aj mimo Londýna?“

„Asi áno, prečo sa pýtaš?“

„A čo škola? Veď je to tvoj posledný ročník“ odpovedal protiotázkou.

„Neboj sa.. Všetko si vybavím... Veď toho nevymeškám až tak veľa a v podstate to je také precvičovania toho, čo som sa v škole naučila..“

„A nemôžeš s nimi tancovať až keď zmaturuješ?“ opýtal sa a ja som neverila, že sa ma to naozaj pýta.

„Nie nemohla... Oci, takáto príležitosť sa vyskytne väčšinou len raz za život! Nemôžem to teraz nechať tak.. A navyše ani nemám dôvod.. Budem predsa popri škole robiť to čo ma baví a ešte si aj zarobím, no nie?!“ snažila som sa mu to vysvetliť.

„Nie!“ povedal zrazu rázne a mňa až pichlo pri srdci.

„Čože?“

„Nie je to dobré.. Veď ani nebudeš doma.. Už teraz ťa takmer vôbec nevidím!“

„Oci ale ty dobre vieš, že ja nebudem sedieť len doma!..“

„To si len myslíš“ zamrmlal si popod nos, no ja som to počula.

„Chceš mi to snáď zakázať?!“ opýtala som sa nahnevane.

„To si ešte rozmyslím.“

„To snáď nemyslíš vážne!“ povedala som rozladene a postavila som sa na odchod.

„Kam ideš?“ opýtal sa zrazu.

„Hore.. Nemôžem to už počúvať“ otočila som sa k nemu.

„Sophie! Počkaj! Bývaš v mojom dome, tak si tu nebudeš robiť to čo chceš!“ vybuchol a ja som ho v tej chvíli naozaj nespoznávala.. Nevedela som, čo sa s ním stalo, kde je ten môj milý ocko s ktorým som kedysi blba a smiala sa snáď na všetkom..

„Otec, nemôžeš ma tu držať nasilu!“ zvýšila som hlas aj ja.

„Ale ja ťa nechcem stratiť!“ povedal zrazu zúfalo..

„Keď sa ku mne budeš takto správať, tak sa to aj stane..“

„Si tvrdohlavá ako tvoja mama, keď si raz niečo zaumienila, musela to tak aj spraviť!“ vyhŕkol a mňa v tú chvíľu striaslo. Takže o to mu ide?? Stratil mamu a nechce aj mňa, tak ma tu chce držať ako vo väzení??!

„Veď to je dobre.. Vieš, niektorí tu aj majú svoje sny, ktoré si chcú plniť.. A mne sa ten sen práve začína plniť a ja sa ho nevzdám len kvôli tomu, že tebe sa to nepáči.. Nespoznávam ťa.“

„Mama by ti povedala“ začal, no ja som ho prerušila.

„Nie, mama by ma podporila a bola by na mňa pyšná!“ povedala som sklamane so slzami v očiach. Rýchlo som teda zamierila k dverám, obula sa, vzala si mobil, slúchadlá a otvorila som vchodové dvere, v ktorých už stál prichádzajúci Dave.

„Čau“ pozdravil mi s úsmevom.

„Sophie, počkaj!“ pribehol otec do verandy.

„A na čo mám do frasa čakať?“ vyletela som na neho zúfalo.

„Nemyslel som to tak.. Keď ona mi tak chýba..“

„Otec, spamätaj sa už! Myslíš, že mne nechýba?? Že na ňu nemyslím každý jeden deň?! Nepomôže ti, keď sa budeš donekonečna takto trápiť a utápať sa v smútku.. Neviem čo sa s tebou stalo, ale už by si sa nad sebou mohol zamyslieť, lebo ako si povedal, stane sa to čo nechceš - stratíš aj mňa!“ povedala som rozhodne a zatvorila som za sebou dvere.

 V tej chvíli mi bolo úplne jedno, čo mi na to povie otec či Dave.. Chcela som byť teraz sama..

Vybrala som sa teda na moje miesto - do odľahlého parku, kde chodím vtedy, keď sa trošku potrebujem odreagovať a nechodí tam veľa ľudí..

Sadla som si tam teda na lavičku, schúlila som sa do klbka a rozplakala som sa.. Muselo som to všetko zo seba dostať, lebo by mi z toho asi praskla hlava.. Otec ma dnes svojim správaním úplne dostal a nevedela som, kde je ten môj ocko, lebo toto nemohol byť on! Akoby mu bolo úplne jedno čo jeho dcéra chce, o čom sníva..

A to, že vytiahol spomienky na mamu.. To ma len prinútilo myslieť na ten osudný deň, keď zomrela.. Šli sme domov od babky. Mama, Dave a ja.. Bola som ešte malá, no na ten deň asi nikdy nezabudnem.. Obzrela sa dozadu na nás, ja som jej povedala: „ahoj mami“ a ona sa krásne usmiala.. No keď sa otočila naspäť dopredu, auto z protismeru chcelo predbiehať, no nevšimlo si nás a tak do nás čelne narazilo.. Mama to bohužiaľ neprežila a my s Davidom sme boli pár dní v nemocnici, no nič vážne sa nám nestalo..

Vždy keď si na to spomeniem, chce sa mi kričať, plakať..

„Mama by ma v tanci podporila, ona sama kedysi tancovala“ hovorila som si.

V tej chvíli som si nasadila slúchadlá na uši, zapla som si pesničku a postavila som sa. Chvíľku som len stála a počúvala melódiu piesne, no potom som dala všetky svoje emócie do krokov. Začala som tancovať v strede parku a bolo fajn, že tam takmer nikto nechodí a mohla som tam byť sama a len tak tancovať..

Liam

„Dan, jasné, že mi nie je jedno ako sa cítiš.. Len ma trošku pochop.. Nemôžeme spolu byť 24 hodín denne, keď som stále niekde.. Buď riešime niečo ohľadom koncertov, skúšame, nahrávame alebo mám aj milión iných povinností“ vysvetľoval som jej.

„Ale ja už takto ďalej nevládzem Liam!“ povedala a ja som už nevedel, čo mám robiť a tak som ju len objal.

„Nemôžeme sa takto stále hádať“ povedal som, keďže to bola pravda. Posledný mesiac stále niečo riešime, hádame sa..

„Musím si to celé premyslieť..“

„Čo myslíš?“ opýtal som sa jej zmätene.

„Liam.. Zajtra mi zavolaj a potom sa uvidí.. Musím si to všetko urovnať v hlave..“

„OK“ povedal som a rozhodil som bezmocne rukami.

„Ahoj“ povedala a otočila sa na opätku a ja som videl už len jej chrbát..

„Ahoj“ povedal som ešte nahnevaný sám na seba a premýšľajúc, čo robím zle..

Harrymu som mal zavolať, aby prišiel po mňa, no v tej chvíli som chcel byť úplne sám a tak som sa vybral niekde ani neviem kde.. Proste som šiel a cítil som sa ako niekto, kto sa túla londýnskymi ulicami.. Nevedel som, čo robiť.. A tak som sa asi po hodine ocitol v časti Londýna, v ktorej som asi ešte nikdy nebol, hoci tu trávim dosť veľa času a uvidel som v diaľke nejaký park.. Zdalo sa, že tam nikto nie je a tak som si teda povedal, že tam pôjdem, aspoň si trochu sadnem a budem môcť na chvíľu vypnúť..

Vošiel som teda do parku, sadol som si na lavičku a len tak som sa rozhliadol. Vyzeralo to tak, že tu nechodí veľa ľudí, teda až... Tak počkať, zdá sa mi to, alebo tam niekto tancuje?

Postavil som sa teda a podišiel som bližšie, tak aby som sa pozrel z blízka, no keď som tam uvidel to dievča v bruchu som pocítil divný pocit. Sophie! Bliklo mi svetielko v hlave a ja som si spomenul na situáciu, keď sme sa spolu rozprávali a trochu som jej snáď aj pomohol..

Forever 6

Večer mi prišiel mail od tanečnej agentúry, v ktorom mi napísali kde, kedy mám prísť a čo si mám priniesť..

A tak som sa ráno zobudila a svižným krokom som sa dnes namiesto školy vybrala do tanečného štúdia. Von už bolo dosť chladno a tak som sa poriadne obliekla a do tašky som si zabalila veci na môj prvý tréning s profesionálmi. Ráno pred odchodom z domu som si stihla dať ľahké raňajky a po ceste som si ešte kúpila kávu. S úsmevom na tvári som teda vošla do budovy, ktorú som doposiaľ len obchádzala, no dnu som nikdy nebola.. Zhlboka som  sa teda nadýchla a vkročila do tanečnej sály.

Keď som vošla, v sále už bolo zo 10 ľudí, ktorí na mňa hneď hodili pohľadom a usmiali sa.

„Hi“ pozdravila som im a oni sa zasmiali. Nechápala som, no šla som k niekomu, koho som si pamätala z konkurzu. Všimla som si tam dve z porotkýň a tak som k jednej z nej zamierila.

„Hi... Som Sophie Johnson a som....“

„Ahoj, áno viem kto si, veľmi dobre si ťa pamätám z konkurzu. Som Mia Devlin, hlavná choreografka“ usmiala sa na mňa brunetka, ktorá mohla mať okolo 25 rokov.

„Takže, hmm.. Dan, môžeš na chvíľu?“ prihovorila sa dievčaťu s kučeravými vlasmi, ktorá sa k úsmevom otočila k nám.

„Áno Mia?“

„Toto je Sophie, naša nová tanečníčka.. Mohla by si jej to tu trošku ukázať a zaviesť ju do šatne, aby sa mohla prezliecť?“

„Jasné.. Ahoj Sophie, som Danielle, ale môžeš ma kľudne volať Dan.. Tak poď za mnou, trošku ti to tu poukazujem“ usmiala sa a už ma ťahala za ruku niekam von zo sály.. Vyzerala veľmi milo a taktiež som ju videla na konkurze, hoci nebola v porote. A musím povedať, že vyzerá ako bábika...

„Tak čo, už sa tešíš?“ opýtala sa ma otvárajúc mi nejaké dvere.

„Ani si nevieš predstaviť ako! Je to môj splnený sen, tancovať s vami“ povedala som s úsmevom.

„Tak vitaj medzi nami.. Myslím, že si budeme rozumieť“ povedala milo.

„V to dúfam..“

„Tak a tu je šatňa.. Tu sa môžeš prezliecť“ povedala a sadla si do jedného z kresiel, zatiaľ čo ja som si zložila veci a začala sa prezliekať.

„Inak, stále trénujete tu?“ opýtala som sa po chvíli.

„Väčšinou hej.. Buď tu alebo občas ešte v jednom tanečnom štúdiu, lenže teraz tam je stále niečo, takže sme tu.“

„Aha.. A kedy máte tréningy.. Vieš, chodím do školy, tak by som chcela vedieť, či to budem stíhať..“

„Ale neboj.. Viacerí z nás ešte študujú, takže tréningy máme takmer vždy poobede, len sem-tam, trénujeme tak ako dnes, doobeda. Tréningy máme zhruba dvojhodinové, ako kedy.. Podľa toho na akú akciu trénujeme“ vysvetlila mi.

„Tak to som si vydýchla“ zasmiala som sa.

„To zvládneš.. A navyše, videla som ťa na konkurze.. Bola si ozaj skvelá.“

„Ďakujem“ začervenala som sa.

„Červenať sa nemusíš“ zachichotala sa Dan.

„Nie som zvyknutá, že ma takto každý chváli.“

„Tak si zvykaj drahá, len nieže potom budeš namyslená“ žmurkla na mňa.

„Neboj, to dúfam nehrozí..“

„Tak čo pripravená?“ usmiala sa, keď som si obula svoje tanečné topánky a tak som len súhlasne prikývla a odišli sme spolu späť do sály.. Počas cesty tam sme však ešte rozoberali všetko možné a Dan mi prišla ako naozaj skvelá baba..

V sále som sa s niektorými pozoznamovala a bol tam aj Mike, s ktorým sme sa spoznali na konkurze, takže sme sa vytešovali, že spolu budeme tancovať..

Baby ma začali učiť choreografiu na najbližšie vystúpenie a môžem povedať, že sa to dá zvládnuť! Kroky si viem zapamätať rýchlo a potom sa to už len doladí do hudby a je to :)!

Po takmer dvoch hodinách tancovania som si konečne sadla a s úsmevom na tvári som si v šatni vyzula topánky.

„Tak ako sa ti páčil tvoj prvý tréning?“ opýtala sa ma Lena, jedna z tanečníčok.

„Super.. Som zvyknutá na takéto a aj dlhšie tréningy, takže pohodička..“

„To je fajn.. A od kedy už tancuješ?“ pridala sa do debaty Jeniffer.

„V podstate už od malička“ priznala som, hoci tak viac som sa mu začala venovať až po maminej smrti, ale to som tu teraz nechcela riešiť.

„Inak, rýchlo sa učíš, to je veľké plus!“ povedala Dan, ktorá práve vošla do šatne.

„To bude asi tým, že sa v škole pravidelne učíme nové a nové choreografie“ zasmiala som sa.

„Je super, že chodíš na školu, ktorá ťa baví..“

„A teraz mám aj prácu, ktorá je ako moje hobby, no čo viac si priať?“ povedala som pobavene a uvedomila som si, aké mám šťastie.

„Dobrého chlapa“ zasmiali sme na Eminej hláške.

„To je teda pravda, ťažko si je teraz nájsť toho pravého..“

„Inak Dan, ako sa má pán dokonalý?“ uškrnula sa Jeniffer a Dan sa akosi skrivil úsmev do grimasy.

„Asi dobre.. Je v Londýne, takže po mňa má dnes prísť... A vlastne, už by tu mal byť“ pozrela sa na hodinky. „Tak ja utekám, majte sa“ povedala a už jej nebolo.

„Dobre, dobre“ smiala som sa z ich hlášok.. „Ja už asi pôjdem.. Tak sa majte“ povedala som im asi po piatich minútach s úsmevom a vybrala som sa von z budovy. No keď som vyšla, trošku som sa pozastavila.

„Dan, ty si ešte tu?“ pozrela som na Danielle, ako stála opretá o budovu.

„Áno.. Práve mi poslal SMSku, že to nestíha.. Mám hodinu čas a rozmýšľam, čo podniknem..“

„Vlastne, ja sa ani tak neponáhľam.. Tak čo keby sme spolu skočili niekam na kávu?“ navrhla som jej s úsmevom.

„Hmm, veď prečo nie? Aspoň sa budeme môcť porozprávať a povieš mi aj niečo o sebe.“

„Dobre, takže kam?“

„Starbucks?“

„OK. Tak poďme“ súhlasila som a tak sme sa vybrali do neďalekého Starbucks-u.

Po celý čas čo sme boli spolu sme sa o niečom rozprávali a vždy sme našli nejakú tému, ktorú sme mohli rozoberať.. Reč nikdy nestála a to sa mi často nestáva, keďže som väčšinou tichšia a veľa toho nenahovorím medzi ľuďmi, ktorých ani poriadne nepoznám..

No Dan mi bola už od prvého momentu sympatická a teraz keď som ju začala spoznávať trochu bližšie a niečo mi o sebe aj porozprávala zistila som, že je to obyčajná baba ako ja..

Forever 5

Sooom späť! Konečne nová časť a konečne môžem písať.. Pripravte sa na častejšie pridávanie a na zaujímavé pokračovanie ;)..

Sophie

„Ahoojte“ zakričala som na celý dom, keď som vošla a vyzula si topánky.

„Sophie! Tak čo, ako bolo? Si tam? Čo si tancovala?“ zavalil ma otázkami Dave, ktorý pribehol z kuchyne, len čo ma začul.

„Dave!“ chytila som ho za ramená a uškrnula som sa pri pohľade na jeho vytešenú tvár.

„Neteš sa toľko, nevyšlo to..!“ povedala som trošku sklamane a úsmev na jeho tvári zamrzol.

„Sranduješ? Veď si skvelá, ako je to možné?“ pýtal sa ma prekvapene.

„A vieš koľko skvelých tanečníkov, ktorí tancovali možno ešte lepšia ako ja, tam dnes bolo? Presne 39“ povedala som a presunula som sa do kuchyne, kde niečo chutné rozvoniavalo. Dave sa po chvíli zjavil pri mne a zamiešal polievku v hrnci.

„Ale aj tak“ protestoval ďalej.

„Nič s tým už asi nespravím“ povedala som pokrčením pliec.

„A si v pohode?“ opýtal sa ma.

„Aj hej“ povedala som a myšlienkami som zablúdila späť k Liamovi ako mi pomohol a tak som sa pousmiala.

„Prečo sa tak usmievaš?“ uškŕňal sa Dave pri pohľade na mňa.

„Ale nič, len som si na niečo spomenula..“

„Určite“ zakašľal.

„A ty čo si dnes taký zvedavý?“

„A nemôžem?“

„Nie“ uškrnula som sa.

„Veď si moja malá sestrička, tak sa o teba musím starať“ namietal.

„Po prvé, už nie som až taká malá a po druhé.. Nemusíš vedieť všetko..“

„OK sestrička“ zasmial sa.

„Inak večera bude o chvíľku hotová“ oznámil mi.

„Dobre, idem hore, tak ma potom zavolaj“ povedala som s úsmevom a vybehla som do svojej izby.

Tašku som si hodila na zem a zrak mi padol na vežu, ktorá bola hneď oproti dverám. V duchu som sa teda usmiala, pustila si ju a začala som sa hýbať v rytme hudby.

Prešla som si teda choreografiu z kastingu a potom aj tú dnešnú spoločnú.. Po chvíli som úplne stratila pojem o okolí a čase a len som tancovala..

„Hey!“ zasmiala som sa pri pohľade na Davida, ktorého som zbadala stáť vo dverách s úsmevom na tvári a pozoroval ma ako tancujem.

Stíšila som teda hudbu a on vošiel dnu.

„Keď nejde Sophie k Davidovi, tak ide David k Sophie.. Večera je hotová“ zasmial sa a vyvalil sa na moju posteľ.

„Ouu.. Prepáč, kričal si? Ani som nepočula“ uškrnula som sa.

„Ani sa nečudujem.. Zato ja som tú tvoju hudbu počul až dole.“

„Rušilo ťa to azda pri varení braček?“

„Občasne sestrička“ zasmiali sme sa a ja som ho drgla do ramena.

„A pozeral si sa tu na mňa teraz dlho?“

„To je jedno, nepodstatná informácia.. Ale Sophie“ odmlačal sa. „ Si naozaj dobrá! Miluješ hudbu a tanec, tak to prosím ťa nikdy nevzdávaj, dobre?“

„Neboj sa.. Tanca sa nikdy nevzdám“ povedala som s úsmevom.

„Tak teda dobre.. A teraz, kto bude prvý dole v kuchyni“ zasmial sa a rýchlo sa postavil z postele.

„Už teraz si prehral“ povedala som pobavene a keďže som bola bližšie k dverám, tak som sa rozutekala dole. Sadla som si k stolu a tvárila sa, že tam už sedím neviem ako dlho a keď krátko po mne dobehol Dave a pozrel na mňa smiešnym pohľadom, vybuchla som smiechom.

Prešiel teda do kuchyne a len krútiac hlavou mi z nej priniesol polievku: „Dobrú chuť slečinka!“ povedal „vážne“ a s dobrou náladou sme sa pustili do jedenia.

O mesiac

Život pokračoval ďalej a všetko bolo ako pred tým. Škola, tanečné hodiny, rodina, okruh najbližších priateľov a veci s tým spojené.. Občas si ísť niekam von posedieť, hoci v poslednom čase sa mi už nechcelo ani to, lebo vonku bolo chladné novembrové počasie..

Všetko teda bolo po starom, až kým mi raz okolo obeda nezazvonil telefón. Sedeli sme s ostatnými v škole na obede a mne volalo nejaké neznáme číslo..

„Prosím“ zdvihla som.

„Dobrý deň. Hovorím so slečnou Sophie Johnson?“ pýtal sa ženský hlas a ja som netušila o čo ide.

„Áno, kto volá?“ opýtala som sa zvedavo.

„Pri telefóne Jane Austin. Som manažérkou tanečnej skupiny, kde ste sa zúčastnili kastingu.. Chcela by som sa vás opýtať, či by ste ešte mali záujem sa pripojiť k našim tanečníkom. Došlo totiž k väčšiemu problému a to, že si jedna zo šiestich vybraných tanečníčok zlomila nohu a nemôže tancovať. A keďže nám o týždeň začínajú vystúpenia, potrebovali by sme niekoho o kom vieme, že sa to všetko stihne naučiť a kto naozaj dobre tancuje“ povedala a mne sa srdce šialene rozbúchalo a v hrdle sa mi spravila hrča.

„A prečo práve ja?“ vysúkala som zo seba.

„Pretože vieme, že tancujete výborne a všetci sme sa zhodli na vašom mene..“

„Páni.. Tak teda ďakujem.“

„Tak teda súhlasíte?“

„Jasné, beriem to“ povedala som nadšene.

„OK! Pokyny a všetko potrebné vám pošlem mailom a tešíme sa na vás.“

„Ďakujem veľmi pekne, cením si túto príležitosť!

„My si ceníme váš talent.. Tak teda zatiaľ dovidenia.“

„Dovidenia“ povedala som a mobil som si pomaly zosunula od ucha.

„Stalo sa niečo Sophie?“ opýtal sa ma Peter, ktorý sedel vedľa mňa, no ja som bola ticho.

„Sophie?“ pozrela na mňa Lily ustráchane.

„Práve mi volala manažérka skupiny Rudeye Dance Agency. Chcú, aby som s nimi tancovala!“ dostala som zo seba a v tej chvíli mi to došlo! „Bože, veď ja s nimi budem tancovať!“ vykríkla som nadšene, začala som nadšene skákať a všetci sa na mňa pozreli.

„Neverím, to vážne?!“ pozreli na mňa s úsmevmi a ja som len prikývla.

„Sophie, to je úžasné!“ objal ma Peter a potom aj Lily.

„Ja viem! Ja sa asi zbláznim! Sen sa stane skutočnosťou!“ vravela som  plná emócií a v tej chvíli mi bolo jedno, že na mňa každý pozerá.. Začala som nadšene tancovať rovno pri stole a dávať nejaké crazy pohyby. Lily s Petrom sa na mne dobre bavili a ja som sa po chvíli rozbehla z jedálne, rovno ku profesorke Simpson, ktorá nás na ten konkurz poslala.

Vbehla som do triedy, keďže bola práve prestávka a zbadala som ju tam aj s jedným dievčaťom, ktorá tam práve trénovala.

„Pani profesorka... Práve mi volala manažérka skupiny, do ktorej ste ma poslali robiť ten konkurz pamätáte? Rudeye Dance Agency“ hovorila som trochu zadychčane, no zároveň s úsmevom od ucha k uchu.

„Jasné, že sa pamätám.. A?“

„Chcú ma tam! Jedna tanečníčka si zlomila nohu a ja tam mám ísť tancovať miesto nej! Nie je to úžasné?!“
„Páni Sophie, to je perfektné, gratulujem!“ hovorila mi nadšene a aj sme sa objali.

„Ďakujem.. Teda hlavne ďakujem vám, lebo bez vás, by som tam asi ani nešla!“ vravela som vďačne.

„Ale za to neďakuj.. Mňa to len potešilo a ani nevieš ako! Som na teba hrdá!“ povedala a ja som šťastím skákala po plafón.
„Tak ja utekám.. Majte saa“ povedala som a už ma nebolo.

Dave bol nadšený, keď som mu to povedala, no trošku ma zaskočila ockova reakcia. Aj sa so mnou aj tešil, no bolo na ňom vidno, že sa bojí toho, aby ma nestratil, keďže teraz budem cestovať asi častejšie..

No zvykla som si, že už spolu nemáme taký vzťah ako kedysi... A hoci ma to mrzí, dnes si ním určite náladu nepokazím!

Whatever

Ahojte.. už som sa tešila, že budem viac pridávať, no nejde mi môj notebook,  takže sa to dúfam čím skôr napraví... Zatiaľ vám aspoň pridám pár obrázkov z mobilu ;)

Forever 4

Ahojte.. PREPÁČTE, že som teraz nič nepridávala, ale prišla som domov a stále niečo mám, takže.. Ale už sa polepším, keďže budem mať na písanie viac času ;).. Len ma mrzí, že nám trochu klesla návštevnosť, no nevadí, snáď sa to čím skôr napraví :).. Nová časť je dlhšia a dúfam, že sa bude páčiť :)!

Po pár hodinách čakania na „údel poroty“ to konečne prišlo. Zo skupiniek 20tich ľudí, nás už bolo len 10 čiže dokopy 40 ľudí zo všetkých skupín a len 6 sa mohlo dostať do tejto skvelej tanečnej skupiny.. Všetci sme sa držali za ruky a každý tajne dúfal, že porota vyvolá práve jeho číslo.. Keď sme sa počas konkurzu navzájom sledovali zistila som, že konkurencia je naozaj obrovská a každý jeden z nás sa k nim má šancu pridať.. No oni chcú len tých úplne najlepších a ostávalo otázkou, či k tým „the best“ patrím aj ja.

„Takže, chceli by sme sa poďakovať všetkým, ktorí ste sem dnes priši a zároveň pogratulovať vám k tomu, že ste sa dostali do tejto 40-tky“ povedala predsedníčka poroty a všetci s nervóznym úsmevom na tvári zatlieskali.

„Každý jeden z vás, ktorí tu s nami teraz stojí v tejto miestnosti, je v svojom tanci niečím výnimočný a je aj naozaj dobrí.. Dostať sa až sem, je skvelým výsledkom vašich tvrdých tréningov a času, ktorí ste tancu obetovali. No bohužiaľ môžeme vybrať len 6 z vás, ktorí sa k nám pridajú a budú s nami tancovať, takže vám prajem veľa šťastia“ usmiala sa a muž stojaci vedľa nej teda začal čítať čísla.. A tak som pozorne počúvala či povie aj moje číslo 17.

„Takže prvé číslo je.... 30“ povedal po krátkom odmlčaní sa a dievča s ryšavými vlasmi začalo skákať nadšením. Len som sa pousmiala a dúfala, že ďalšie číslo ktoré povie bude 17.

„Gratulujeme.. Ďalšie číslo je 5“ pokračoval a chalan vedľa mňa, Mike, s ktorým som sa tu spoznala len povedal šťastne „YES!“

„Gratulujem Mike“ objala som ho šťastne a úprimne som sa tešila s ním.

Ďalšie čísla boli 18,39,10 a zostávalo už len jedno voľné miesto.. Napätie v miestnosti sa dalo krájať a každý chcel počuť to svoje číslo.. Verila som si, no bola som z toho už taká nervózna, že som nevedela, čo bude..

„A posledné postupové číslo je 40!“ povedal chlapík a atmosféra naokolo sa zmenila na menší chaos..

„Ďakujeme teda všetkým zúčastneným a gratulujeme 6-tim šťastlivcom.. Prajeme vám teda ešte pekný zvyšok dňa“ povedal chlapík a ľudia sa pomaly začali premiestňovať k východovým dverám.. Sledovala som sklamané výrazy dievčat a chalanov, ktorí boli naozaj dobrí, no pravdepodobne to nestačilo.. Niektorých to doslova dostalo, rozplakali sa a pri pohľade na 6-tich šťastlivcov, z ktorých som tu dvoch spoznala, sa mi chcelo tešiť s nimi.. No teraz som mala také zmiešané pocity a nevedela som či sa mám tešiť z toho, že som sa dostala z tých stoviek tanečníkov do 40-tky najlepších alebo či mám plakať, lebo som sa nedostala do 6-tky najlepších..

Okolo mňa stálo už len pár ľudí a tak som sa ešte raz pozrela na porotu, kde som zbadala predsedníčku poroty ako sa na muža zmätene pozerá a vzala mu papiere z rúk, akoby v nich niečo hľadala.. On sa na ňu nechápavo pozrel a potom mu niečo šepkala..

„Si v pohode?“ prišla za mnou Lily, ktorá sa tam taktiež nedostala a milo ma objala..

„Celkom hej.. Čo ty?“

„Som rada, že sme to aspoň skúsili“ usmiala sa.

„Veď ja tiež.. Tak už teda poďme“ povedala som a odišli sme spolu von.

„Prepáč, ale sľúbila som mamke, že s ňou pôjdem na nákup.. Úplne som na to zabudla“ povedala Lily, keď sme vyšli pred budovu a jej mamka tam čakala v aute.

„Ale ak chceš, zvezieme ťa“ ponúkla sa.

„Nie netreba... Pôjdem sama, aspoň sa trošku prevetrám“ povedala som, objali sme sa a Lily nasadla do auta pričom mi ešte zakývala..

Zašla som teda za roh ulice, kde chodilo menej áut a sadla som si na obrubník. Priznávam, bola som z toho trochu mimo. Musela som si na chvíľu len tak sadnúť a vstrebať svoj dnešný neúspech..

Veď je to len prvý konkurz a bola som v najlepšej 40-tke“ utešovala som samú seba, no aj tak mi z toho začínalo byť na nič..

Ani neviem prečo ale slza mi stiekla po líci, no rýchlo som si ju utrela a prudko som sa postavila, no akosi sa mi zatočila hlava a tak som sa oprela o tyč, ktorá tam bola ako jediný záchytný bod.

„Ouu, si v pohode?“ začula som zrazu za sebou chlapčenský hlas a tak som sa otočila k nemu, no nohy sa mi trochu podlomili a tak ma našťastie chalan stihol zachytiť.

„Poď, radšej si trochu sadni“ povedal ustráchane a ja som si teda sadla späť na obrubník..

„Som v pohode, len sa mi trošku zakrútila hlava“ povedala som a snažila som sa o úsmev, hoci mi z toho bolo nanič.

„Ahaa.. Určite?“ Vyzeráš aj trošku... smutne“ dokončil a sadol si vedľa mňa.

„Až tak to je vidieť?“ opýtala som sa prekvapene.

„Ja to vidím, neviem ako ostatní..“

„A prečo by som ti to mala povedať, keď ťa ani nepoznám?“ opýtala som sa ho a pozrela som mu do jeho čokoládových očí.

„To je teda pravda.. Prepáč, že som bol taký zvedavý.. Inak som Liam“ predstavil sa a podal mi ruku.

„Som Sophie“ potriasla som mu ňou pričom som sa musela pousmiať. Vyzeral naozaj milo..

„Takže teraz ma už tak trošku poznáš Sophie“ zasmial sa.

„Vážne Liam?“ uškrnula som sa.

„Jasné.. Ale nemusíš mi to povedať ak nechceš“ povedal a postavil sa.

Niečo vo mne mi však hovorilo, že aj keď ho nepoznám, tak mu to môžem povedať, veď nakoniec, nie je to až také dôležité...

„Bola som na jednom tanečnom konkurze.. No nevzali ma“ povedala som pozerajúc do zeme a on si po chvíli naspäť prisadol.

„A z toho si teraz smutná?“ opýtal sa zaujímajúc sa.

„Ani sama neviem.. Nie žeby som bola smutná, len mám z toho trochu zmiešané pocity.

Vieš, na jednej strane by som sa mohla tešiť, lebo som sa dostala zo stoviek tanečníkov do 40-tky najlepších, no na tej druhej vzali len šiestich a ja som medzi nimi nebola.. Človeka to naštve a má pocit, že preto asi nespravil dosť..“

„Ale veď istým spôsobom to úspech je.. 40-tka najlepších.. Musíš byť dobrá..“

„Ale asi nie dosť dobrá“ povedala som smutne.

„Ale noták.. Hlavu hore.. Nabudúce ti to určite vyjde“ usmial sa.

„Ďakujem..“

„Tak ja už by som mal ísť, čakajú ma.. Ale dobre som si s tebou pokecal“ povedal, postavil sa a podal mi ruku, aby som mohla vstať aj ja.

„Vďaka.. A ešte ďakujem za záchranu života“ zasmiala som sa a on tiež.

„Aj nabudúce.. No zapamätaj si, že nič nie je nemožné ak to veľmi chceš a hlavne nebuď po jednom sklamaní smutná.. Musíš veriť v svoje sny a splnia sa ti vtedy, keď to budeš najmenej čakať.. Ver mi, viem o čom hovorím.“

„Dobre, ďakujem za rady“ usmiala som sa.

„Už sa toľko neďakuj.. Tak sa maj Sophie.. Rád som ťa spoznal“ venoval mi ešte jeden úsmev a zašiel za roh.

„Maj sa Liam“ povedala som, hoci to už asi nepočul.

Mal pravdu.. Správam sa, akoby to bol posledný konkurz na svete.. Som dobrá tanečníčka a raz sa tam dostanem! Viem to..

Liam

Keď som odišiel od Sophie a zašiel som za roh, asi na 5 sekúnd som sa zastavil obzrel sa a usmial som sa. Neviem prečo, ale to dievča mi bolo veľmi sympatické.. Jedno plus bolo to, že ma nepozná, teda aspoň to tak vyzeralo a druhé, že bola veľmi milá.. A myslím, že som jej aj pomohol. Snov sa naozaj netreba vzdávať, to sa mi už potvrdilo pri speve v X-factore, kde to všetko začalo. Dobre, že ma Harry vysadil ďalej, inak by som ju asi ani nestretol a možno by sa jej aj niečo stalo, kebyže nejdem okolo..

Moje myšlienkové pochody sa po chvíli zastavili, keďže som zbadal Dan, obzerajúc sa na všetky svetové strany, ktorá ma už čakala.

„Ahoj“ usmiala sa na mňa, objala ma a dala mi pusu.

„Ahoj Dan“ taktiež som sa usmial, objal ju a pusu jej vrátil.

„Tak ako bolo?“ opýtal som sa jej, odchádzajúc od nejakej budovy.

„Super! Máme 6 nových tanečníkov..“

„To ste mali dnes ten konkurz?“ pýtal som sa loviac v pamäti, čo mi včera vravela po telefóne.

„Áno dnes.. Len ma mrzí, že nepostúpilo jedno dievča, ktoré bolo fakt skvelé.. Bola už v 40-tke najlepších, no akosi ju nevybrali..“

Kým som sa spamätal, stihol som len povedať „aha“ a hlavou mi behalo, či tým dievčaťom môže byť Sophie..

„Takže ona bola na ich konkurze?? Čo ak Dan hovorí práve o nej?... A prečo nad tým vôbec rozmýšľam?“ čudoval som sa sám sebe a držiac Dan za ruku, som sa prinútil už na to viac nemyslieť..