Story of my Life 10

Sebi po mesiaci

„Zlatko, poď si so mnou zatancovať“ hovorí mi opitá Diana a vešia sa na mňa, akoby sme ešte stále boli spolu.

„Diana, už spolu nie sme, tak to už pochop“ hovorím nahnevane a radšej vychádzam von, aby som si trochu prevetral hlavu.

S Dianou som sa asi pred týždňom rozišiel, lebo to bolo celé zle a v podstate ani nechápem, prečo som si s ňou opäť začal.. Minulého roku sme síce boli spolu, no odvtedy sa toho veľa zmenilo, vrátane mňa. Bola to len taká letná láska. No keď prišla tohto roku späť a hodila sa mi okolo krku a naliehala, že ma ešte stále ľúbi a podobne, akosi som jej neodolal a hneď sme spolu skončili v posteli.. Zase.. No teraz som si už povedal dosť, lebo ma začala vo všetkom obmedzovať a vôbec som ju už nemal rád.. V posteli síce bola dobrá, no to bolo pre mňa asi všetko, neznamenalo to pre mňa nič dôležité a ona to taktiež vedela, len si to nechcela priznať a nechcela stratiť svojho milenca.. No ja by som už radšej chcel normálny vzťah a nie len letné radovánky či ako to nazvať..

Rozhodol som sa, že dnešnú noc zabalím a pôjdem sa radšej niekam len tak prejsť a potom späť ku mne. Unavený ani opitý nie som, takže teplý letný vzduch mi môže len prospieť.. Prešiel som sa teda až k pláži, kde som pod nohami cítil príjemný piesok a šum mora naokolo. Nohy mi sem-tam obmyla slaná voda a ja som sa cítil tak voľne. Nado mnou nebo plné hviezd a naokolo mňa nikto. Božské ticho..

„Nie.. Ty to nechápeš.. Vieš, aké to bolo doma..“ začul som z diaľky niekoho prichádzať a rozprávať dosť nahlas. Pravdepodobne ten niekto telefonoval. Sledoval som osobu, no bola tma, takže som nemohol rozoznať, kto to je.. No podľa hlasu som rozoznal, že je to dievča.  Vyzeralo dosť nahnevane a prechádzalo sa z jednej strany na druhú až nakoniec povedala: „Nebudem sa s tebou už o tom rozprávať, je mi to jedno, čau!“ a pravdepodobne zrušila.

Nastalo ticho a sadla si na piesok. Sledoval som ju, no po chvíli som začul vzlyky a tak mi jej prišlo ľúto. Sedel som dosť blízko a po chvíľke váhania som sa postavil a pomaly som prešiel až k nej, no ona si ma zatiaľ nevšimla.

„Všetko v pohode?“ chytil som ju za rameno, strhla sa a pozrela na mňa.

„Prepáč, zľakla som sa.. Som okay“ povedala, pričom si poutierala slzy, no ja som sa ani nepohol. Bola to ona. Dievča, ktoré som už vyše mesiaca ani nevidel, no aj tak som na ňu ešte neprestal myslieť. Dievča, ktoré mi na začiatku prázdnin pomotalo hlavu. Myslel som, že niekam odišla alebo neviem.. Bolo nemožné nestretnúť ju tu, no možno to tak malo byť.. A teraz tu predo mnou sedí, plače a ja sa neviem ani pohnúť..

„Povedz niečo ty idiot“ hovoril som si v duchu.

Sadol som si teda vedľa nej a ona sa zadívala do diaľky, zatiaľ čo ja som sa díval na ňu.

„Tiež máš niekedy pocit, že ťa všetky tvoje problémy z minulosti dokážu dobehnúť, nech si akokoľvek ďaleko?“ opýtala sa ma, pričom na mňa ani nepozrela.

„Vlastne ani nie“ povedal som pričom som si v duchu zanadával, keďže týmto jej moc nepomôžem.

„Ale myslím si, že minulosť je minulosť a nemali by sme sa ňou až tak zaoberať, lebo nič z nej sa už nedá zmeniť či vrátiť.. Mali by sme žiť prítomnosťou a užívať si každý jeden moment z nej“ hovorím hľadiac na ňu a ona sa na mňa tento krát taktiež pozrela so slzami v očiach.

„A čo ak jej to určití ľudia nedovolia?“

„Musí byť silná a odpútať sa od ľudí, ktorí ju v niečom brzdia a ktorí jej nedovolia užívať si život.“

„Čo ak je to príliš ťažké?“

„Musí sa o to aspoň pokúsiť“ hovorím pozerajúc sa jeden druhému do očí, no ona to už asi nevydržala a tak sklopila zrak.

„Nevzdávaj to“ povedal som, no to už som asi nemal hovoriť, lebo ona sa postavila a rozutekala sa preč. Ja som tam zatiaľ sedel ako obarený, no po chvíli som sa spamätal a rozutekal som sa za ňou. Nebola ešte až tak ďaleko a tak som ju mal ešte v dohľade, no po chvíli sa stalo niečo nečakané. Pomaly spomaľovala, zastavila sa až nakoniec spadla, čo ma prinútilo utekať ešte rýchlejšie.

Keď som k nej pribehol, ležala na zemi a nereagovala.

„Christy, noták zobuď sa!“ snažil som sa ňou triasť a všetko, no nepomáhalo to. Zavolal som teda záchranku.

Pokiaľ prišla záchranka, sa však prebrala a ja som sa k nej snažil čo najviac prihovárať.

„Ako sa cítiš?“ pýtam sa jej, no ona trošku mimo sa ma opýtala čo sa stalo.

„Odpadla si“ hovorím, pričom práve prichádza záchranka a následne ju vyšetrujú. Vyzerá to našťastie len na dehydratáciu a tak jej v sanitke pichnú výživu a karhajú ju, že v tejto horúčave musí piť veľa vody. Ona len zahanbene prikyvuje, že už sa polepší a zahanbene sa na mňa pozrie.

V tej chvíli som bol rád, že som bol nablízku, inak by to kto vie ako dopadlo.

Christy

Bola som tak trošku zmätená, lebo až po chvíli som si uvedomila čo sa stalo.. Doktori mi však povedali, že som bola dehydratovaná a tak som im musela sľúbiť, že sa už polepším. Pozrela som von oknom a tam som zbadala chalana, ktorý sa mi prihovoril na pláži a ktorý pravdepodobne privolal záchranku. Cítila som sa trápne a tak som radšej odvrátila zrak.

Po pol hodine ma našťastie pustili s tým, že nemusím ísť do nemocnice, čo ma potešilo a pomaly som vyšla zo sanitky. Poďakovala som sa im, no oni mi povedali, že sa mám poďakovať niekomu inému, pričom ukázali na chalana, ktorý stál von. Súhlasne som prikývla a pomaly som teda prešla k nemu. Keď ma zbadal, akoby ožil a pomaly sa ku mne približoval.

„Ďakujem“ hovorím zahanbene a pozriem do zeme.

„To je v pohode, stáva sa.. Hlavne pi veľa vody, nech nabudúce neodpadávaš“ uškrnul sa a ja som sa musela usmiať.

„Budem“ hovorím a pozriem sa naňho. Až teraz, pri pohľade do jeho očí ma však napadne, že tohto chalana som už pred tým videla. Je to ten chalan z mojej prvej žúrky tu. Jasné, že som ho nespoznala skôr. Od vtedy som ho vlastne ani nevidela, už som naňho aj zabudla.

„Som Sebastian, ale radšej ma volaj Sebi“ predstavuje sa mi, čím ma vytrhne zo zamyslenia.

„Christy“ hovorím.

„Rád ťa konečne spoznávam“ hovorí mi pričom ja sa zatvárim prekvapene a on sa zatvári, akoby oľutoval, čo povedal. „Teda, konečne viem, koho som zachránil“ uškrnul sa, pričom si rukou vzad škrabal vlasy.

„Aj ja ťa rada spoznávam“ hovorím a on ma nečakane objíme. Zvyčajne nemám rada takéto objímanie sa, no toto mi pre tento krát až tak nevadilo.

„Mala by som už asi ísť“ hovorím po chvíli, no on ma hneď preruší.

„Odprevadím ťa!“

„Nie to predsa nemusíš, bývam hneď za rohom..“

„Ale áno, mal by som.. Hmm.. Budem  sa cítiť lepšie, teda budem vedieť, že si domov došla v pohode“ zasmeje sa a ja nakoniec súhlasím.

„Tak teda dobre, keď na tom tak veľmi trváš“ uškrnula som sa.

Asi po troch minútach ticha sme prišli ku mne a on sa začudoval, že to bolo tak rýchlo.

„Vravela som ti“ zachichotala som sa na jeho prekvapenom výraze tváre.

„Aha, tak to som teda nečakal.“

„Ja vlastne bývam taktiež dosť blízko.“

„Vážne? Zaujímavé, že som ťa tu ešte nikdy nestretla.“

„Tiež sa čudujem.. Teda raz áno, neviem či si pamätáš..“

„Áno.. Myslím, že vtedy si ma taktiež zachránil“ uškrnula som sa.

„Asi som vždy v správnom čase na správnom mieste“ pozrel na mňa a podišiel bližšie o jeden krok, čím sa ku mne tvárou priblížil. Cítila som jeho vôňu a teplo, ktoré z neho sálalo. Hľadel mi do očí a chystal sa ma pobozkať, keď zrazu... Zobudila som sa a ocitla sa v nemocnici!

Story of my Life 9

Ahojtee! Som rada, že sa vám môj príspevok o Anglicku tak veľmi páčil a že si ho prečítali aj tí, od ktorých by som to ani nečakala, takže ďakujem za všetky pozitívne odozvy :).. A teraz už pokračujeme v príbehu..

„Achh, vypnite ten budíík“ zareagovala som na ten najhorší zvuk sveta, ktorý mi spôsoboval bolesť hlavy. Nikto ho však samozrejme nevypol a tak som sa na tom teda musela podujať sama a nedobrovoľne rozlepiť oči a vstať z postele.

Ručičky hodiniek ukazovali niečo po ôsmej a to bol už najvyšší čas vstať a dať sa dokopy, keďže som dnes začínala o 8:30. Cítila som sa, akoby ma niekto včera večer zbil niečím po hlave, no to bolo asi tým mixom drinkov čo som mala. No vcelku to neľutujem, lebo to bol úžasný večer a dokonale som sa zabavila. Vlastne, ani si nepamätám, kedy som sa naposledy takto zabavila. Von som nezvykla chodiť, keď tak len na nejaký drink s Joshom.

Ooops, to mi pripomína, že som sa mu mala ozvať, no akosi som na to úplne zabudla a tak som sa rozhodla mu poslať neskôr aspoň SMS-ku.

Po chvíli som si uvedomila, že ešte stále mám na sebe oblečenie zo včerajšej noci a tak som si všetko povyzliekala a odišla si umyť zuby a do sprchy, ktorá ma osviežila a prebudila.

„Tak ako po včerajšku?“ pýtala sa ma Emma s úškrnom.

„V pohode, len ma trochu ráno bolela hlava“ zasmiala som sa.

„Tak to nie si sama“ nasadila si slnečné okuliare a ja som sa len pousmiala.

„Ale bola to skvelá noc“ zamyslela som sa a pred očami sa zjavil obraz chalana, ktorý ma zachránil pred pádom. Nemohla som ho dostať z hlavy.

„Si tu?“ pýta sa ma Charlotte, ktorú som si ani nevšimla prísť.

„Čože? Aha, áno, prepáč. Len som sa zamyslela.“

„Zamyslela?“ pozrela na mňa spoza okuliarov na čom sme sa všetci rozosmiali.

„Tento kukuč sa mi vôbec nepáči“ ukázala som na ňu prstom.

„Ten sa ti páčiť ani nemá.“

„Dobre, dobre.. Tak čo ideme teraz robiť?“ pýtam sa, snažiac sa zmeniť tému.

„Poď so mnou“ ťahal ma Mike a tak som šla za ním. Šli sme sa prejsť okolo bazénu a pýtať sa ľudí, či si nejdú zahrať futbal.

„Takže si si včerajšok užila, čo?“ pýta sa ma Mike s úsmevom.

„Áno, bolo to super. Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy takto von.“

„Tak to ti neverím, veď si tancovala, akoby si chodila na disco každý týždeň“ zasmial sa.

„Práveže vôbec.. No asi sa prejavila všetka energia, ktorá celé tie roky vo mne bola“ uškrnula som sa.

„Tak to je asi jediné vysvetlenie myslím.. Veď sme vás včera museli chrániť, toľko chalanov sa okolo vás točilo.“

„No myslím, že máme dobrých bodyguardov“ drgla som ho lakťom.

„To teda hej.. Hmm..“

„Čo je?“ pýtam sa ho, keď si ma skúmavo prezerá a akoby čakal čo poviem.

„Nič, nič, len som sa zamyslel“ napodobnil ma, na čom sme sa zasmiali.

„Tak poď, späť do práce“ zobrala som mu futbalovú loptu a prešla som k slnečníkom, kde bola väčšia skupinka Angličanov a tak som sa ich šla opýtať, či si nejdú zahrať a oni s radosťou súhlasili.

Neznámy

Ráno som šiel normálne do práce a tak som si po ceste do hotela, ktorý bol vzdialený od nášho ubytka len pár minút, nasadil slúchadlá a len tak som vypol. Snažil som sa nemyslieť na osobu, ktorá mi včera pomotala hlavu a tak som rozmýšľal o všetkom možnom len nie o nej. Verte mi, nie je to jednoduché, no ja sa naozaj snažím!

Práca prebehla v pohode, dnes sme mali niekoľko nových príchodov a tak som s nimi mal stretko na ktorom som im vysvetlil všetko, čo by ich mohlo zaujímať a potom som im to tu trošku poukazoval. Dnes som mal však kratší deň, čo bolo pre mňa dobré a tak som to využil a po práci som šiel rovno na pláž, kde sa vždy viem zrelaxovať. Nechcel som ísť na našu hotelovú pláž a tak som šiel k vedľajšiemu hotelu.. Našiel som si voľné lehátko, no ešte pred tým, než som si naň ľahol, šiel som si narýchlo zaplávať a trochu sa osviežiť. Voda síce ešte nebola až taká teplá, no aspoň ma trochu prebudila a ochladila moje rozpálené telo zo slnka.

Keď som vyšiel z mora namieril som si to k lehátku, kde som sa rozložil, no zrazu som tam nemal veci.

„WTF?“ pomyslel som si a začal som sa obzerať na všetky strany, no nikde som nič nevidel.

„Prekvapko!“ vyskočila z jedného lehátka neďaleko Charlotte a začala sa smiať z môjho tupého výrazu tváre. Vôbec som si ju tu predtým nevšimol.

„Čo tu robíš?“ opýtal som sa pobavene a ona len pokrčila plecami.

„Myslím, že to, čo ty. Opaľujem sa“ zasmiali sme sa a ja som je z ruky vytrhol moje veci.

„Tak čo Sebi, ako sa máš?“

„Dobre, čo ty?“ pýtam sa zo slušnosti a ľahám si vedľa nej.

„Super. Dnes mám len half day, takže teraz môžem oddychovať.“

„Veď ja tiež, milujem tieto dni. A prečo si sama?“

„Aaaalee, o chvíľu by mala prísť aj Emma, no nie som si istá, podľa mňa pôjde dospať včerajšok“ uškrnula sa.

„Včera to bolo super.“                                                                  Sebi

„Myslíš?“

„A ty nie?“

„Ale áno, bolo to fajn. Christy mala Welcome party ako sa patrí.“

„Kto je Christy?“ pýtam sa zvedavo.

„No predsa to dievča, ktoré k nám predvčerom prišlo, robí v našom hoteli animátorku.“

„Aha, tak tú ešte nepoznám.“

„Si si istý, lebo ja mám pocit, že ti včera spadla do náručia“ uchechtla sa.

„Počkaj, to bola tá Christy?“

„Áno, prečo?“

„Alee len tak.. Len som nevedel, ako sa volá.“

„Aha, tak už vieš“ pokrčí Charlotte plecami a svoju tvár vystaví slnku.

Ja sa taktiež vyvalím na lehátko, zavriem oči a pred očami sa mi opäť zjaví jej tvár. Takže sa volá Christy.. Dobré vedieť. Ale noták, čo si to nahováram, čo to so mnou je? Veď chodím s Dianou. Musím s tým prestať.. Aj tak má určite priateľa a o mňa ani nazakopne...

Christy

„Máš ty vôbec poňatia ako som sa o teba bál?! Sľúbila si mi, že sa mi ozveš hneď ako prídeš.“

„Hneď ako budem mať wifi“ opravila som Josha, ktorý mi dnes skoro celý deň vyvolával a tak som mu spätne po práci zavolala.

„Ahaa..“

„Prepáč, ja viem, mala som sa ozvať.. Ale keď na to ešte akosi nebol čas a popravde, dnes som ti chcela poslať správu, len si ma akosi predbehol.“

„Dúfam, že sa aspoň máš dobre“ povedal už normálnym hlasom.

„Áno, mám sa super, je tu krásne, práca je úplne v pohode, ľudia taktiež.. Včera sme boli na žúrke..“

„Som rád, že sa ti tam páči Christy“ povedal, čo mi vyčarilo úsmev na tvári.

„Aj ja som rada.. Presne to som potrebovala. Začať odznova na mieste, kde ma nikto nepozná a naozaj sa mi to darí. Zbožňujem to tu!“

„Si tam 3 dni aj s cestou, tak ešte nehovor, že to tam zbožňuješ.“
„Ale ja to hovorím, je tu krásne..“

„Dobre, dobre, keď myslíš..“

„Čo je to s tebou Josh?“ pýtam sa zvedavo, lebo mám pocit, že ho niečo trápi.

„Nič, som v pohode.. Len mi chýbaš.“

„Veď aj ty mne.. Sľubujem, že zajtra pôjdem do mesta a zistím kde je nejaká internetová kaviareň a môžem ti zavolať na Skype. Čo povieš? Mám voľno..“

„Tak teda dobre, ale nieže zase zabudneš“ zasmial sa.
„Nie neboj sa, určite už tento krát nezabudnem“ hovorím s úsmevom.

„Dobre, tak sa zajtra vidíme..“

„Dobre Josh, teším sa, byee.“
„Bye Christy.“

England

Hello everyone! A som späť! Plná dojmov, pojmov, zážitkov, spomienok a úsmevných momentov :). Bol to môj ďalší skvelý zápis do mojej cestovateľského denníčka!

1. 3.2014 – pre väčšinu z vás asi deň ako každý iný, no pre mňa deň, kedy som s očakávaním prišla na letisko, spravila check-in, zbavila sa veľkého kufru a prešla cez všetky kontroly. Nadšenie vo mne sa vystupňovalo ešte viac po nasadnutí do lietadla. Trochu som sa bála, že letím prvý krát sama, no v pohode som to zvládla. Let zbehol dosť rýchlo, 2 hoďky boli nič v porovnaní s ôsmimi dňami, ktoré som mala stráviť v Anglicku.

Vystúpila som, v bruchu som cítila vzrušenie, no ešte stále som neverila tomu, že som tam. Prešla som cez kontrolu, aby zistili či nie som nejaký nevítaný návštevník Anglicka, no keď prišli na to, že som v celku neškodná, vzala som si kufor a „utekala“ som do letiskovej haly, kde ma už mal čakať môj pohľadný Angličan. Hneď ako som ho zbadala, rýchlym krokom som k nemu došla a objala som ho po troch mesiacoch! Aaaach, to bol pocit, konečne! Po uvítacom rituáli sme sa presunuli autobusom a neskôr vlakom do časti East Croydon, kde sme mali zabookovaný hotel a ktorý sa nachádzal cca 20 min od centra Londýna.

Hotel bol naozaj pekný, izba bola v pohode, čakalo ma tam aj prekvapko, no to si už nechám pre seba, no vyzeralo to ako z filmu haha ;)

#Day 1

V prvý deň sme si toho dosť pochodili.. Začali sme Buckinghamským palácom, kde sme čakali dosť dlho na to, aby sme videli výmenu stráži a oni si len okolo nás prešli a tot bolo vsjo :D.. Ale bolo zaujímavé tam byť.. Tak blízko.. Ha, srandujem, veď ktovie, či tam vôbec teta kráľovná bola. Mimochodom, vedeli ste, že tento palác má vyše 700 izieb? Veď by som sa tam stratila.. No nič, pokračovali sme sa teda ďalej cez Hyde Park, Big Ben and Houses of Parliament, ktoré sa mi páčili asi najviac. Big Ben vyzerá obrovský, keď pod ním stojíte, no je naozaj krásny a určite sa ho oplatí vidieť.. Ďalej Trafalgar Square, kde mali Rusi nejaký svoj festival, takže si predstavte námestie plné spievajúcich a tancujúcich Rusov, to bolo dosť vtipné, sú naozaj všade lol..

No a samozrejme Oxford Street, ktorá je úžasná a je tam obchodov a obchodov, myslím,  že každý by si tam prišiel na svoje :). Ja som si prišla, to vám teda poviem!

#Day 2

V tento deň sme sa šiesti vybrali do Maddam Tussauds, kde bolo síce dosť veľa ľudí, no po takej pol hodinke sme sa dostali dnu a užívali sme si „rande s celebritami“. Veľa funny fotiek a momentov. Vždy som tam chcela ísť a tak sa mi to konečne aj podarilo. Fotka with Justin Timberlake alebo s One Direction boli samozrejmosťou :D.. Páčilo sa mi tam aj to, že to nebolo len o voskových figurínach, no ku koncu „prehliadky“ sme prešli „strašidelným domom“, ktorý napokon nebol až taký strašidelný, no snaha sa cení.. 4D cinema so super hrdinami bola taktiež zaujímavá, no úplne naj bola posledná „atrakcia. Sadnúť si do mini čierneho anglického taxíka a nechať sa viesť anglickou históriu, to sa mi teda páčilo. Oddychovka.

Nabitý energiou a s bolesťou brucha od smiechu, sme sa presunuli do miestneho pubu, kde sme si dali burger, ktorý bol naozaj veľmi chutný a neskôr dlho očakávané London Eye. Na London Eye sme ani nemuseli čakať, čo nám popravde vyhovovalo a tak sme sa rovno dostali do jednej z častí „oka“. A idemééé! Hore, hore, hore, pomaly.. Noo pravdu? Ako kolos, teda ak sa naň dívate z diaľky, vyzerá úžasne. No zvrchu je síce pekný výhľad na Big Ben a Houses of Parliament, no výhľad nie je nič strhujúce, myslím si.. Možno so mnou niekto nebude súhlasiť, veď je to vlastne len môj názor. No môj názor je taký, že keď si porovnám výhľad z Eiffelovky na nádherný Paríž a budovy podobné až vám to vyráža dych a výhľad z London Eye, kde je každá budova iná.. Nič strhujúce.. Ale inak hurááá bola som na London Eye haha!

No a zakončenie tohto skvelého dňa nemohlo byť lepšie. Divadlo Novello, Londýn, muzikál Mamma Mia? Strhujúce, úžasné, perfektné a ešte veľa veľa pozitív a superlatívov. Skvelé spevácke a herecké výkony, pospevovanie si s nimi, až sa vám chcelo postaviť zo sedadla a skričať niečo ako: wooooooooow, to bolo dokonalé! I loved it! Nádherné divadlo len dotvorilo atmosféru tohto čarovného predstavenia. Asi by ma nikdy pred tým nenapadlo, že keď pôjdem do Londýna, pôjdem tam aj do známeho divadla.. No bol to neskutočný zážitok a po skončení predstavenia som takmer nadšením skákala od radosti a nevedela som sa prestať usmievať.. Každému odporúčam, stojí to za to :).

#Day 3

Chillin in London. Tower Bridge, ktorý je nádherný a ešte lepšie vyzerá naživo než na fotkách. Posledné nákupy v Londýne na Oxford Street. Obed v NANDOS! To je jedno z najlepších jedál, aké som kedy jedla! Hrdo prehlasujem, že milujem Nandos a každý, kto pôjde najbližšie do Londýna či podobne, musí sa tam ísť aspoň raz najesť! Mňaaaam..

Poobede sme sa presunuli do Readingu, čo je cca 40 minút od Londýna, kde býva môj přítel Ben. Zvítanie sa s rodinkou, ďalšie prekvapenia, ktoré som vždy pred tým chcela dostať či zažiť a ono sa to konečne splnilo! Veľká kytica ružíí?? Jéééj, nádhera. Romantická večera pri sviečkach a navaril pre mňa človek, ktorý inak ani nevarí? :D Má veľké plus nielen za snahu, ale aj za chuť!

Počas ďalších dní som sa teda zoznámila s malebným mestom Reading, s Benovými priateľmi, rodinou, ktorú som poznala už aj pred tým, no predsa sme sa zblížili ešte viac.. Konečne som mohla naživo vidieť miesto, ktoré som doteraz videla len cez Skype a ono to bolo zrazu skutočné! Krásny dom, btw.

Bowling, spoločná večera v reštike s celou family, oslava narodenín, party, trošku športu v podobe bedmintonu a veľmi tesného súboja dvoch veľkých športovcov – Anglicko vs. Slovensko. Návšteva Windsoru a okolia, hranie minigolfu s výhľadom na hrad Windsor. Parádička, slnko svietilo, prechádzať sa popri Temži.

Takže ak by som mala zhodnotiť tento môj celý výlet v Londýne a okolí musím povedať, že som si užila každú jednu sekundu tam. Milujem Angličanov ako ľudí! Veľa ľudí si myslí, že Angličania sú konzervatívni, pochmúrni a nie až takí priateľskí, no ja musím nesúhlasiť. Všetkých, ktorých poznám, či ktorých som doteraz stretla boli veľmi priateľskí, spoločenskí, milí, starostliví, šialení.. Dokonca aj ľudia v obchodoch sú veľmi priateľskí a vždy ochotní pomôcť. A veeeľmi rada sa s nimi rozprávam!

Ďalšia vec, ktorú som počula sa týka metra. Vraj je špinavé, staré a neviem čo ešte.. Nie je pravda! Mne sa presúvanie metrom veľmi páčilo, vôbec to nebolo také komplikované, ako som si myslela a vyzeralo novo a celkom čisto, takže to ma dosť prekvapilo, lebo som neočakávala, že to bude také v pohode. Taktiež presuny vlakom či červeným dvoj poschodovým autobusom.

Čo sa týka počasia, musím poklopať, no pršalo nám možno dva krát a aj to len na chvíľu, inak bolo po celý čas pomerne teplo, dokonca svietilo slnko..

Móda – nechápem tých ľudí. Sú šialení! Von je pomerne chladno, mne je zima v kabáte a zrazu okolo mňa prejdú baby len v šortkách či minisukniach bez ničoho, úplne naholo.. Alebo hole bruchá nohy a podobne.. Veď mne potom bola ešte väčšia zima už len pri pohľade na nich :D.

No a Londýn celkovo? Splnil sa mi ďalší z mojich snov. Bola som v tejto metropole a videla som takmer všetko, čo som tam vidieť chcela. Či sa mi tam páčilo? Určite by som tam nechcela bývať.. Je pekné si to sem-tam pozrieť či ísť na nákupy na Oxford Street, no to je asi všetko. Nebolo to žiadne WoW, ale bolo to v pohode.

No a čo sa týka Readingu, ten sa mi veľmi páčil. Páčia sa mi tie ich tehlové domy, ulice, námestie a všetko okolo toho..Thumb up!

A čo pre mňa bolo najdôležitejšie na tomto mojom tripe? Jednoznačne ten vzácny čas, ktorý som mohla stráviť so svojou polovičkou, ktorý by som za nič nevymenila. Len škoda, že to tak rýchlo zbehlo a museli sme sa opäť na dlhšiu dobu rozlúčiť so slzami v očiach..

Oznam

Ahojte všetci! Chcela by som vám len oznámiť, že dnes odlietam do Anglicka a vrátim sa až 9-teho marca, takže počas budúceho týždňa nebudem nič pridávať... No po príchode späť vám určite napíšem všetko o Londýne a podobne (ako po každom mojom tripe) a ešte by som dodala, že sa mi tým splní ďalší sen :)! Takže keep dreaming! ;)

Story of my Life 8

Ahojteee, takže po trošku dlhšej dobe, sprevádzanej busy týždňom v Rakúsku, oslavami mojich narodenín a presunom do Bratislavy som sa teda opäť dokopala k napísaniu novej časti :D Páči sa mi a je tam použité aj z vlastnej skúsenosti takže dúfam, že sa bude páčiť ;).

Po prvom dni v práci sa mi zdalo, že som prišla do úplne nového sveta a sen, aby som mohla začať žiť od začiatku sa mi začínal plniť. Keď sme večer skončili so show, na ktorej som sa dnes podieľala len tak okrajovo a animátori ma oficiálne privítali, všetko sme poupratovali, poodkladali sme rekvizity, rozlúčili sme sa s hosťami a pobrali sme sa „domov“. Po ceste tam sme sa však dohodli, že dnes ideme von žúrovať, na čo som súhlasne prikývla a tak sme sa o hoďku mali stretnúť na jednom z bytov. Rozlúčili sme sa a každý odišiel k sebe.

Mala som hodinku, takže som si dala nie až takú rýchlu sprchu, spravila som si jemný make-up, keďže nejaký výrazný by sa mi v týchto teplotách asi roztopil a navyše nie som ten typ dievčaťa, ktorá chodí zmaľovaná s tromi kilami make-upu. Vyžehlila som si vlasy, na čo som väčšinou príliš lenivá, no dnes sa mi tento večer zdal špeciálny. Bol to môj nový začiatok..

Po dlhom preberaní vecí v mojej skrini som si vybrala kvietkované šaty s vybíjaním zlatým opaskom, čierne topánky na opätku a čiernu kabelku cez rameno, aby mi pri tancovaní nezavadzala.

Obliekla som sa, no niečo mi tu ešte chýbalo.. Po chvíľkovom rozmýšľaní a pozeraní sa do zrkadla som sa vybrala k svojej šperkovnici a dala som si náhrdelník.

„Perfektné“ povedala som svojmu odrazu v zrkadle a podľa hodiniek už bol najvyšší čas ísť. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo to zbehlo..

Zaklopala som na dvere Charlottinej izby z ktorej sa už ozývali veselé rozhovory, smiech a hudba.

Klopem teda ešte raz, asi ma nepočujú pomedzi hudbu.

Zrazu v dverách stojí vysmiaty Pete a víta ma.

„Čau Christy, vyzeráš skvele“ objíma ma a pozýva ma dnu.

„Ďakujem Pete“ hovorím, pričom cítim ako sa červenám.

Dnu bolo dosť veľa ľudí, z ktorých som poznala len členov nášho animačného tímu a Peta.

„Heeey všetci, počúvajte, toto je Christy a dnes to bude jej welcome party!“ zdvihol pivo do vzduchu a všetci sme si pripili. Bolo to dosť vtipné, ako ma predstavil pred všetkými a ako mi niekto rýchlo strčil fľašu piva do ruky. Cítila som sa dôležito, to som ešte asi nikdy pred tým nezažila.

Na byte sme sa dlho nezdržali, lebo keď Charlotte zistila, že som už prišla, zavelila, že môžeme ísť do mesta. Šli sme autobusom, keďže to bolo pár kilometrov ďalej.

V uliciach mesta bolo veľmi veľa ľudí, hlavne mladých a keď sme prišli aj na miesto, kde sme mali stráviť zvyšok noci, bolo to doslova šialené.

Keďže sme zamestnanci hotela, vstupné sme platiť nemuseli = obrovská výhoda :D.

Dostali sme dokonca aj pár drinkov zdarma a všetci v nálade sme sa teda vybrali na parket, kde sme to teda poriadne roztočili. Bolo nás zo 10 a tak sme si našli miesto a tancovali. DJ hral perfektne, presne podľa mojej chuti a tak sme sa zabávali a ja som nevedela prestať tancovať. Práve som sa po x rokoch dokonale uvoľnila a vytancovala som všetky tie roky, keď som na diskotéky nechodila. Ani neviem, kde sa vo mne vzalo toľko energie! Okolo nás, báb, sa zhromaždilo veľa chalanov, ktorých tí naši však s prehľadom odtláčali a dávali na nás doslova pozor,a by nás nikto neotravoval. Keď v tom sa k nám pridala akási skupinka asi troch chalanov, ktorí sa pravdepodobne poznali s našimi, lebo si podali ruky a tak zostali s nami. Nevnímala som im akúsi veľkú pozornosť, no vtom som sa dala do tancu s Petom a on so mnou robil rôzne otočky a tak, až som sa mu trošku vyšmykla z ruky a tak ma zachytil jeden z chalanov.

No v momente ako som sa naňho pozrela, som sa tak trošku zasekla.

„Si v pohode?“ opýtal sa ma s úsmevom a ja som len prikývla hlavou.

„Áno, ďakujem“ povedala som rýchlo a odbehla som späť k Petovi, ktorý sa mi ospravedlňoval, no ja som mu stále dookola opakovala, že sa nič nestalo. A tak som pokračovala v tancovaní akoby sa nič nestalo, až s jedným rozdielom. Môj pohľad vždy akosi „utekal“ a sledoval chalana, ktorý po mne taktiež pokukoval a usmieval sa po zvyšok večera.

„Baby, tak poďte aj vy hore“ volala nás Emma, hore na bar, kde ona už hodnú chvíľu tancovala.

„V žiadnom prípade“ smiala som sa, no niekto ma tam zrazu doslova zdvihol a ja som už taktiež stála hore. Ešte dobre, že som sa pred tým vyzula..

„Noták, akoby si bola tam dole“ žmurkla na mňa kamoška a ja som sa teda oddala hudbe a tancovala som na bare aj s ostanými. Sem-tam som zachytila nejaký ten mobil, ktorý nás natáčal, fotil alebo čo, no to som vôbec neriešila. Bavím sa a tento môj nový život mi nikto nepokazí.

Neznámy

Tá baba bola šialená, tancovala úžasne a svojimi pohybmi privádzala nie jedného chalana do šialenstva, to vám teda poviem. Bola úchvatná a keď začala tancovať na tom bare! Robíte si zo mňa snáď srandu?? Pete mi povedal, že práve prišla a robí v ich hoteli animátorku.. Tá má teda energie na rozdávanie, to sa jej teda musí uznať. Celý večer som z nej nemohol spustiť oči a potom, čo mi spadla do náručia a ja som sa jej pozrel do očí. Myslím, že sa zmôžem, len na jedno veľké woow! Každopádne, leto ešte len začína a tak viem, že ju už čoskoro opäť uvidím. Musím!

„Tak čo zlatko, ideš?“ pýta sa ma moja priateľka, no ja ju akosi nevnímam.

„Zlatko, si v poriadku?“ zamáva mi pred očami a ja len potrasiem hlavou, aby mi z pred očí zmizlo to dievča.

„Čože?“ pýtam sa teraz už počúvajúc ju.

„Kde sa nachádzaš?“ uškŕňa sa a dáva mi pusu.

„Som v pohode a som tu“ hovorím s úsmevom, ktorí skôr pripomína uškľab než úsmev.

„Inak, nevidel som ťa tu celý večer, kam si sa stratila?“ pýtam sa zvedavo, no popravde mi na tom až tak nezáleží.

„Stretla som kamošky z hotela a tak som zostala s nimi. Nehneváš sa?“

„Nie, to je v pohode“ hovorím.

„Tak teda poďme..“

„Dobre, poďme“ súhlasím, pričom ešte hľadám Peta a tú babu, no nikde ich už nevidím, takže predpokladám, že už asi odišli.. Škoda, chcel som sa ho ešte niečo opýtať.. Teda asi by som radšej nemal..

Story of my Life 7

Čauko kakauko. Takže nech sa páči, nová časť príbehu, ktorá mi tak trochu pripomína môj pobyt na Cypre :D. Dúfam, že sa bude páčiť ;)

Ďalšie ráno som sa teda vybrala do hotela a s miernou nervozitou v bruchu som sa zhlboka nadýchla a postavila som sa k pultu na recepcii.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ opýtal sa ma starší pán s okuliarmi, ktorý vyzeral celkom milo.

„Dobrý deň. Volám sa Christy Parkerová a mala by som tu pracovať ako animátorka. Je to tu môj prvý deň, takže ešte neviem čo a ako, no včera mi pán Sanchez povedal, aby som sa tu ráno ohlásila“ povedala som trošku neisto a pán sa na mňa spoza okuliarov pousmial.

„Aach, to ste vy. V tom prípade vitajte v našom hoteli slečna Parkerová. Volám sa David Perez, no kľudne ma volajte David. Rád vás spoznávam“ podal mi milo ruku a tak som mu ňou potriasla.

„Aj mňa veľmi teší David.“

„Takže na začiatok.. Dajte mi minútku a ja zavolám Charlotte, ktorá vás bude mať na starosti. Je vedúcou animačného tímu a ona vám to tu všetko poukazuje“ povedal a zdvihol slúchadlo telefónu, aby jej pravdepodobne zavolal.

„Dobre, ďakujem“ povedala som.

Po chvíli strávenej rozprávaním sa s Davidom, prišlo na recepciu nižšie ryšavé dievča, ktoré venovalo úsmev Davidovi.

„Ahoj Charlotte, takže toto je tvoja nová posila animátorského tímu Christy“ predstavil ma s úškrnom a ona sa zasmiala.

„Ahoj, som Charlotte“ predstavila sa mi a podali sme si ruky.

„Christy, teší ma“ hovorím s nesmelým úsmevom.

„Tak poď za mnou Christy, trošku ti to tu poukazujem a vysvetlím ti čo a ako“ povedala usmievajúc sa a ja som ju teda nasledovala.

„Robila si už niekedy predtým animátorku?“ pýta sa ma počas našej prehliadky hotela a ja sa zatvárim rozpačito.

„Vlastne ešte nie, aj keď minulého roku som mala ísť do Grécka, taktiež ako animátorka, no nakoniec to akosi nevyšlo.. Ale deti mám veľmi rada.“

„Tak teda dobre, veď uvidíme, ako ti to s nimi pôjde.. Odkiaľ si, btw?“

„Som z Anglicka, bývam blízko Manchestru. A čo ty?“ pýtam sa zvedavo, no stavím sa o čokoľvek, že je taktiež Angličanka.

„Londýn“ uškrnula sa a ja som sa práve tešila zo svojho správneho odhadu.

„Ako dlho už robíš animátorku?“ zaujímam sa.

„Teraz to je ešte len druhý rok, no veľmi ma to baví.“

„Bola si tu už aj minulého roku?“

„Áno, kamarátka ma na to nalákala a tak som po dlhšom presviedčaní súhlasila. No a tohto roku som neváhala ani minútu, lebo som vedela, že sa chcem vrátiť. Myslím, že v podstate každý, kto sa tu raz rozhodne pracovať, nechce sa mu odtiaľto odísť a určite sa sem ešte vráti. Väčšina zamestnancov je tu už niekoľko rokov, každý sa sem chce vrátiť aj nasledujúci rok.. A preto je tu aj ťažšie dostať sa sem, pretože len veľmi málo ľudí je tu len na jednu sezónu. Takže môžem povedať, že si mala šťastie a práve si sa stala členkou jednej veľkej rodiny.“

V tej chvíli som sa naozaj cítila ako súčasť niečoho nového, niečoho, čo mi malo do môjho života priniesť radosť, nových ľudí a taktiež nový začiatok niečoho skvelého.

Ako som tak počúvala Charlotte, Davida, Peta, ktorí mi doteraz o tomto mieste rozprávali, každý jeden z nich to tu miluje! A presne to som potrebovala aj ja. Milovať miesto, kde som a začať si užívať každý jeden deň.

Charlotte mi teda ukázala celý hotel, vysvetlila mi, ako budem pracovať, dala mi oblečenie, ktoré budem nosiť a poslala ma prezliecť sa a aby som prišla za nimi k veľkému bazénu, že ma zoznámi aj s ostatnými.

Šla som sa teda rýchlo prezliecť a ponáhľala som sa za nimi, lebo som sa už nevedela dočkať, kedy sa so všetkými zoznámim a začnem s nimi pracovať. V bruchu som cítila napätie a vzrušenie zároveň a to mi dodávalo energiu. Bola som rada, že som sa sem dostala a ako povedala Charlotte, bolo naozaj ťažké sa tu dostať, no ja som na seba hrdá, že si vybrali práve mňa.

Prešla som okolo obrovského bazéna k skupinke, ktorá mala rovnaké oblečenie ako ja a veselo sa o niečom rozprávali. Bolo ich tam asi 5 a z diaľky som si všimla aj Charlotte, ktorá na mňa už kývala. Podišla som teda k nim a všetky oči sa upriamili na mňa.

„Guys, toto je naša nová členka tímu, Christy. Je tu po prvý raz a je to jej prvý deň, takže k nej buďte milí“ uškrnula sa a jedného chalana štuchla do ramena na čo on len pokrútil hlavou.

A tak sa mi všetci predstavili, začali sa vypytovať odkiaľ som a podobné veci.. Všetci vyzerali naozaj ústretovo a priateľsky a tak som sa medzi nimi cítila veľmi dobre.

Hneď po tejto veľkej zoznamke sme sa presunuli k inému bazénu, kde sa mali konať rôzne aktivity, ako napríklad vodné pólo, šípky, stolný tenis a veľa ďalších.

„Christy, vieš ako tu vítame nových animátorov?“ pozrel na mňa Paul s prižmúrenými očami.

„Neviem prečo mám taký pocit, no asi to nebude nič dobré“ uškrnula som sa a v tej chvíli sa na mňa všetci vrhli a hodili ma do bazénu.

„Každý skončí v bazéne“ zakričali mi so smiechom a všetci si dali „Hi 5“.

„Ste blázni“ smiala som sa počas toho, ako sa ku mne nahrnuli decká, ktoré sa smiali a následne za mnou skočili aj ostatní.

„Asi som si na sebe predsa len mala dať tie plavky“ pomyslela som si a všetci naokolo sa začali špliechať vodou.

Celá mokrá, no s úsmevom na perách som sa asi po pol hodine v bazéne konečne dostala von, keď v tom ma opäť obkľúčili decká a prosíkali ma, aby som si s nimi zahrala šípky. Tak som teda súhlasila a začali sme sa predbiehať, kto hodí viac. Napokon to vyhral malý Blake, ktorému som za odmenu dala zmrzlinu z baru (o ktorej ma ešte skôr poučila Charlotte, že je dobrou odmenou).

Po veľmi zábavnom predpoludní sme si aj s ostatnými dali obed v hotelovej reštaurácii, kde sme si mohli z bufetov vybrať, čo len sme chceli a vrátili sme sa späť k deckám a dospelým. Táto práca sa mi začína páčiť!

Moje pisateľovanie

Ahojte všetci. Chcela by som sa tu teraz s vami tak trošku podeliť o svoje pocity a to, na čo teraz myslím. Tento blog som začala písať ešte v roku 2012. Čítala som niekoľko podobných príbehov a v tej chvíli ma to natoľko oslovilo, že som sa rozhodla si začať písať svoj vlastný. Najprv som len začala písať a hoci som nevedela o čom presne, mala som približnú predstavu a to všetko ostatné už šlo samo. Po napísaní asi prvých troch časti môjho prvého príbehu som sa rozhodla založiť si svoj vlastný blog. Hovorila som si, že si ho len vytvorím, no zatiaľ tam ešte nič nepridám. No hneď po vytvorení mi to nedalo a tak som tam hneď pridala prvú časť môjho príbehu Live your Dreams. Písanie ma začalo baviť čím ďalej tým viac, písala som nové časti jednu za druhou a návštevnosť sa pomaly zvyšovala. Začali to čítať moje kamarátky či pár neznámych ľudí a ja som sledovala počet zobrazení. Keď som mala 100 povedala som si, woow, už mám 100, to som nečakala. Začala som teda písať čoraz viac, počet zobrazení sa zvyšoval každým dňom a keď som dosiahla prvú 1000-ku, takmer som sa rozplakala od šťastia. Bol to pre mňa veľký úspech. Písanie ma začalo baviť natoľko, že som sa snažila pridávať nové časti príbehov tak často ako sa len dalo, poväčšine aj každý druhý deň. Písanie mi robilo radosť a bola som šťastná, že odozvy sú pozitívne a ľuďom sa to páči. Netrpezlivo si žiadali stále nové a nové časti a tak som im vždy vyhovela. Prvý, druhý, tretí a teraz už štvrtý príbeh v poradí. Páni, kto by tomu bol veril? Niekedy, keď si spätne prečítam niektorú z kapitol, či celý príbeh žasnem sama nad sebou.

„Naozaj som to písala ja? Nie je to až také zlé“ myslím si. Veľa ľudí si však neuvedomuje, koľko „driny“ za týmto písaním však je. Cez leto som odišla na Cyprus a tak som mala 5-mesačnú pauzu od písania. Neverili by ste, ako veľmi som sa na seba hnevala, ako veľmi som sa snažila niečo napísať, no jednoducho to nešlo, nebol čas, nechcelo sa mi, nemala som inšpiráciu. Veľmi ma to mrzí a taktiež ma veľmi mrzí, že som touto dlhou pauzou stratila veľmi veľa ľudí, ktorí moje príbehy čítali a možno si mysleli, že už som s písaním nadobro skončila, čo však rozhodne nie je pravda a tak na môj blog jednoducho zanevreli.. Moji verní „fanúšikovia-čitatelia“ ma však aj naďalej podporujú a čítajú moje, aj keď nie pravidelne pridávané, príbehy. Viem, že pre tých, čo to „len“ čítajú to je možno ťažké pochopiť.. No nemáte ani potuchy, koľko ma to stojí energie a vynaloženého času, kým napíšem jednu novú časť príbehu. Z vášho pohľadu je to jednoduché. Otvoríte si blog, či nejakú stránku a čítate. Sem-tam sa rozčúlite, lebo to nebolo dostatočne dlhé alebo že daná osoba nepridáva až tak často, vravíte si „veď už nech niečo pridá“. Vám to zaberie tak max. 10 minút. LENŽE! Keď ja píšem novú časť.. Mne väčšinou trvá minimálne 2 hodiny, kým napíšem novú časť, ktorú väčšinou píšem štýlom „čo ma napadne“ a čítam ju aspoň 10x dookola. Ja osobne si dávam záležať aj na obrázkoch, ktoré pridávam, snažím sa vyberať fotky, ktoré naozaj súvisia s príbehom, keď má hlavná postava blond vlasy, tak nechcem dať v ďalšej kapitole obrázok s brunetou a preto hľadám iný vhodný obrázok. Neverili by ste, ale pre mňa je niekedy možno ťažšie vybrať vhodný obrázok než napísať samotnú časť. Ďalšia vec, vy neviete, koľko toho mám v škole či mimo nej, aké je to niekedy ťažké sa vôbec prinútiť niečo napísať, aké je to nemať múzu a len tak sedieť pri počítači a pozerať sa na kurzor, ktorý čaká na to, že práve vy tam niečo napíšete a on sa bude môcť pohybovať stále ďalej a ďalej. Sedieť a civieť na monitor s tým, že vás nič nenapadá, aj keď by ste tak veľmi chceli niečo napísať a začínate z toho byť už zúfalá. Niekedy je to jednoducho ťažké. A preto by som vás chcela poprosiť o trpezlivosť a o to, aby ste sa nikdy nevzdávali. Tie, ktoré majú aj svoj vlastný blog asi vedia o čom hovorím..

V poslednom čase mi hlavou veľa krát prešla myšlienka, že už môj blog takmer nikto nečíta, komentáre sú na bode mrazu a odozvy už nie sú také časté ako na začiatku či pred rokom. No viete čo vám poviem? Nevadí.. Teda vadí, no nevzdávam sa. Aj keď mám momentálne trochu hluché obdobie a viem, že nepridávam tak často, ako by som chcela, vždy sa aspoň raz do týždňa donútim niečo napísať. Je jedno či je to nová časť či nový článok. Vždy aspoň niečo. Písanie ma baví a nechcem sa ho vzdať. Nemám naňho už síce až toľko času, no milujem ten pocit, keď sa mi zdvihne čo i len počas jedného dňa sledovanosť na vyššie čísla. Milujem ten pocit, keď mi niekto povie či napíše, aký dobrý článok či časť to bola a že sa im to páčilo. To, že sme niečo dokázali  a máme z toho dobrý pocit. To, že za tie 2 roky sme spolu dokázali, že moja stránka má už takmer  80 000 návštev, čo je pre mňa úžasný pocit a nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že to bude takéto číslo, že sa pomaly škriabe k číslu 100 0000!

A tak by som sa vám vlastne chcela poďakovať. Všetkým, ktorí môj blog pravidelne sledujú, tým, ktorí si dajú tú 10 sekundovú námahu a napíšu mi či povedia, svoj názor a vyjadria sa verejne. Ďakujem stránkam, ktoré zdieľajú môj blog, len tak ďalej ;). Keď máte nejaké blogy či stránky aj vy a môj štýl písania sa vám páči, kľudne do toho. Ak viete o nejakých vylepšeniach, o niečom čo sa vám na mojom blogu nepáči, vyjadrite sa! Aj mňa veľmi zaujíma, čo si myslíte, či sa vám to páči alebo nie, jednoducho váš názor je pre mňa taktiež dôležitý.  Takže sa vám naozaj ospravedlňujem, ak nepridávam pravidelne..
No aj napriek všetkému, veľmi dôležitý je aj ten môj pohľad. Úprimne, myslím si, že píšem celkom dobre. Snažím sa písať úprimne a od srdca. Každopádne, písanie mi prináša radosť a to je hlavný dôvod, prečo s tým nechcem a ani neprestanem. Či už pridám jednu alebo päť častí do týždňa, určite vás tu len tak bez obrázkov či písmenok nenechám :).

Takže Vám všetkým, ktorí si čo i len raz otvorili môj blog patrí veľké ďakujem! Bez Vás by som to nedokázala!

Vaša pisateľka Erika ;).