Moje pisateľovanie

Ahojte všetci. Chcela by som sa tu teraz s vami tak trošku podeliť o svoje pocity a to, na čo teraz myslím. Tento blog som začala písať ešte v roku 2012. Čítala som niekoľko podobných príbehov a v tej chvíli ma to natoľko oslovilo, že som sa rozhodla si začať písať svoj vlastný. Najprv som len začala písať a hoci som nevedela o čom presne, mala som približnú predstavu a to všetko ostatné už šlo samo. Po napísaní asi prvých troch časti môjho prvého príbehu som sa rozhodla založiť si svoj vlastný blog. Hovorila som si, že si ho len vytvorím, no zatiaľ tam ešte nič nepridám. No hneď po vytvorení mi to nedalo a tak som tam hneď pridala prvú časť môjho príbehu Live your Dreams. Písanie ma začalo baviť čím ďalej tým viac, písala som nové časti jednu za druhou a návštevnosť sa pomaly zvyšovala. Začali to čítať moje kamarátky či pár neznámych ľudí a ja som sledovala počet zobrazení. Keď som mala 100 povedala som si, woow, už mám 100, to som nečakala. Začala som teda písať čoraz viac, počet zobrazení sa zvyšoval každým dňom a keď som dosiahla prvú 1000-ku, takmer som sa rozplakala od šťastia. Bol to pre mňa veľký úspech. Písanie ma začalo baviť natoľko, že som sa snažila pridávať nové časti príbehov tak často ako sa len dalo, poväčšine aj každý druhý deň. Písanie mi robilo radosť a bola som šťastná, že odozvy sú pozitívne a ľuďom sa to páči. Netrpezlivo si žiadali stále nové a nové časti a tak som im vždy vyhovela. Prvý, druhý, tretí a teraz už štvrtý príbeh v poradí. Páni, kto by tomu bol veril? Niekedy, keď si spätne prečítam niektorú z kapitol, či celý príbeh žasnem sama nad sebou.

„Naozaj som to písala ja? Nie je to až také zlé“ myslím si. Veľa ľudí si však neuvedomuje, koľko „driny“ za týmto písaním však je. Cez leto som odišla na Cyprus a tak som mala 5-mesačnú pauzu od písania. Neverili by ste, ako veľmi som sa na seba hnevala, ako veľmi som sa snažila niečo napísať, no jednoducho to nešlo, nebol čas, nechcelo sa mi, nemala som inšpiráciu. Veľmi ma to mrzí a taktiež ma veľmi mrzí, že som touto dlhou pauzou stratila veľmi veľa ľudí, ktorí moje príbehy čítali a možno si mysleli, že už som s písaním nadobro skončila, čo však rozhodne nie je pravda a tak na môj blog jednoducho zanevreli.. Moji verní „fanúšikovia-čitatelia“ ma však aj naďalej podporujú a čítajú moje, aj keď nie pravidelne pridávané, príbehy. Viem, že pre tých, čo to „len“ čítajú to je možno ťažké pochopiť.. No nemáte ani potuchy, koľko ma to stojí energie a vynaloženého času, kým napíšem jednu novú časť príbehu. Z vášho pohľadu je to jednoduché. Otvoríte si blog, či nejakú stránku a čítate. Sem-tam sa rozčúlite, lebo to nebolo dostatočne dlhé alebo že daná osoba nepridáva až tak často, vravíte si „veď už nech niečo pridá“. Vám to zaberie tak max. 10 minút. LENŽE! Keď ja píšem novú časť.. Mne väčšinou trvá minimálne 2 hodiny, kým napíšem novú časť, ktorú väčšinou píšem štýlom „čo ma napadne“ a čítam ju aspoň 10x dookola. Ja osobne si dávam záležať aj na obrázkoch, ktoré pridávam, snažím sa vyberať fotky, ktoré naozaj súvisia s príbehom, keď má hlavná postava blond vlasy, tak nechcem dať v ďalšej kapitole obrázok s brunetou a preto hľadám iný vhodný obrázok. Neverili by ste, ale pre mňa je niekedy možno ťažšie vybrať vhodný obrázok než napísať samotnú časť. Ďalšia vec, vy neviete, koľko toho mám v škole či mimo nej, aké je to niekedy ťažké sa vôbec prinútiť niečo napísať, aké je to nemať múzu a len tak sedieť pri počítači a pozerať sa na kurzor, ktorý čaká na to, že práve vy tam niečo napíšete a on sa bude môcť pohybovať stále ďalej a ďalej. Sedieť a civieť na monitor s tým, že vás nič nenapadá, aj keď by ste tak veľmi chceli niečo napísať a začínate z toho byť už zúfalá. Niekedy je to jednoducho ťažké. A preto by som vás chcela poprosiť o trpezlivosť a o to, aby ste sa nikdy nevzdávali. Tie, ktoré majú aj svoj vlastný blog asi vedia o čom hovorím..

V poslednom čase mi hlavou veľa krát prešla myšlienka, že už môj blog takmer nikto nečíta, komentáre sú na bode mrazu a odozvy už nie sú také časté ako na začiatku či pred rokom. No viete čo vám poviem? Nevadí.. Teda vadí, no nevzdávam sa. Aj keď mám momentálne trochu hluché obdobie a viem, že nepridávam tak často, ako by som chcela, vždy sa aspoň raz do týždňa donútim niečo napísať. Je jedno či je to nová časť či nový článok. Vždy aspoň niečo. Písanie ma baví a nechcem sa ho vzdať. Nemám naňho už síce až toľko času, no milujem ten pocit, keď sa mi zdvihne čo i len počas jedného dňa sledovanosť na vyššie čísla. Milujem ten pocit, keď mi niekto povie či napíše, aký dobrý článok či časť to bola a že sa im to páčilo. To, že sme niečo dokázali  a máme z toho dobrý pocit. To, že za tie 2 roky sme spolu dokázali, že moja stránka má už takmer  80 000 návštev, čo je pre mňa úžasný pocit a nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že to bude takéto číslo, že sa pomaly škriabe k číslu 100 0000!

A tak by som sa vám vlastne chcela poďakovať. Všetkým, ktorí môj blog pravidelne sledujú, tým, ktorí si dajú tú 10 sekundovú námahu a napíšu mi či povedia, svoj názor a vyjadria sa verejne. Ďakujem stránkam, ktoré zdieľajú môj blog, len tak ďalej ;). Keď máte nejaké blogy či stránky aj vy a môj štýl písania sa vám páči, kľudne do toho. Ak viete o nejakých vylepšeniach, o niečom čo sa vám na mojom blogu nepáči, vyjadrite sa! Aj mňa veľmi zaujíma, čo si myslíte, či sa vám to páči alebo nie, jednoducho váš názor je pre mňa taktiež dôležitý.  Takže sa vám naozaj ospravedlňujem, ak nepridávam pravidelne..
No aj napriek všetkému, veľmi dôležitý je aj ten môj pohľad. Úprimne, myslím si, že píšem celkom dobre. Snažím sa písať úprimne a od srdca. Každopádne, písanie mi prináša radosť a to je hlavný dôvod, prečo s tým nechcem a ani neprestanem. Či už pridám jednu alebo päť častí do týždňa, určite vás tu len tak bez obrázkov či písmenok nenechám :).

Takže Vám všetkým, ktorí si čo i len raz otvorili môj blog patrí veľké ďakujem! Bez Vás by som to nedokázala!

Vaša pisateľka Erika ;).