Story of my Life 6

Ahojte :). Takže píšem vám momentálne z Rakúska, kde som zas a znova na praxi, v tom istom hoteli ako minulého roku, dobre, že? :D. Mám len na vás jednu malú otázočku.. Číta to vôbec ešte niekto? :P

Cestou autom som sa obzerala na všetky svetové strany a sledovala som tú nádheru všade naokolo. Horúce slnko, ktoré hladilo lúčmi moju tvár, krásne vysoké palmy, ktoré som doteraz videla zatiaľ len na obrázkoch. Cesta, ktorá sa nachádzala v blízkosti mora, takže sa mi naskytol krásny výhľad na azúrovo modré more a ľudí opaľujúcich sa na pláži. Cestovný ruch vo veľkom prúde, všade veľa ľudí, mladších či starších s deťmi či len tak s kamarátmi.

„Začína sa mi to tu páčiť“ povedala som si potichu, no Pete to asi zachytil a tak pohotovo odpovedal: „A to je ešte len začiatok“ zachechtal sa a ja som sa len usmiala.

Na oči som si nasadila slnečné okuliare a svoju tvár som vystavila slabému vánku, keď som si hlavu vystrčila z okna.

Auto nás doviezlo až priamo pred hotel a keď som z neho vystúpila, bradu som si pridržiavala rukou, len aby som ústa nemala otvorené dokorán a nevyzerala akoby som ešte nikdy nikde nebola. A hoci pravdou bolo, že som naozaj takmer nikdy nikde nebola, aj keby som bola, myslím, že by sa nevyrovnalo to pohľadu, aký mám teraz. V tomto obrovskom, krásnom, luxusnom hoteli budem pracovať? No to ma podržte. Práve som asi odpadla. Teda nie tak naozaj, len sa tak cítim. Teda necítim, ale z tej dokonalosti mi spadla sánka.. Veď viete, čo myslím :D. Jednoducho odpadaja.

Vzala som si teda kufor a vošli sme dnu, kde sme sa dostali do obrovskej haly s recepciou. V tej chvíli ma napadali len slová ako obrovské, luxusné a som tu.

Pán Sanchez šiel k mladej a usmievavej recepčnej a o niečom sa tam s ňou chvíľu rozprával.

Po španielsky viem len nejaké tie základy, no popravde, chcela by som sa naučiť viac teda tak, aby som sa s niekým mohla aj porozprávať a aby som mu rozumela.

Po chvíli k nám prišiel pán Sanchez späť a dal mi kľúče. Vysvetlil mi, že zamestnanci bývajú cca 5 minút od hotela a tak mi to tam mal ísť Pete ukázať.

Po tom, čo mi povedal, že mám prísť zajtra o 9tej do hotela mi ešte podal ruku a ja s Petom sme sa vybrali cestou, ktorá viedla k tej našej ubytovni.

„Bola si už niekedy v Španielsku?“ pýta sa ma po ceste a ja som mu vďačná, že prerušil to ticho, ktoré medzi nami bolo. Nebolo nepríjemné, no predsa.

„Nie.. Vlastne keď tak rozmýšľam, ešte som v podstate nikde mimo Anglicka nebola.“

„To vážne?“ vypleštil na mňa oči ako keby som mu práve povedala, že Zem je guľatá a on ešte stále žil v tom, že je Zem doska.

„Hmm, bohužiaľ áno.“

„Tak to si si vybrala veľmi dobrú prvú destináciu“ zasmiali sme sa.

„Tiež si myslím, že to na začiatok nie je najhoršie“ zavtipkovala som.

„A z ktorého mesta v Anglicku si?“

„Bývam blízko Manchestru.. A čo ty?“ pýtam sa zvedavo a zisťujem odkiaľ tento milý mladý chalan je.

„Som z Brazílie“ povie hrdo a ja sa len usmejem.

„To je super.. A ako si sa sem dostal? Pravdepodobne si tu pracoval už aj niekedy predtým, mám pravdu?“

„Áno, toto je už môj tretí rok tu. Milujem to tu!“

„Páni už tretí rok?“ hovorím prekvapene.

„Áno, prvý krát som sa sem dostal cez kamaráta, ktorý tu taktiež pracuje a veľmi sa mi tu zapáčilo. Preto som sem prišiel znovu. Veď čo mi tu chýba?“ roztiahol ruky a jeho čelo smerovalo k nebu.

„Máš pravdu. Ešte som síce len prišla, ale hneď na prvý pohľad som sa do tohto miesta zamilovala.“
„A vieš čo je najlepšie na tejto láske?“

„Prekvap ma.“

„To, že ťa nikdy nesklame a vždy tu bude pre teba“ povedal vážne, no po chvíli vybuchol smiechom a ja s ním.

„Si blázon, no máš asi pravdu.“

„Tak poď, už sme tu“ ukazuje na budovy pred nami a ja ho poslušne nasledujem.

„Aké máš číslo izby?“ pýta sa a ja pozerám na kľúč, ktorý som dostala.

„7.“

„To je super, tak budeš v podstate moja susedka, ja som na päťke.“

„Takže toto je tvoje nové bydlisko na najbližšieho pol roka“ hovorí mi a ja pomaly otváram dvere izby.

„Izby sú tu v pohode, myslím, že nikto sa nesťažuje a každému vyhovujú, tak snáď sa bude páčiť“ hovorí mi s úsmevom a ja sa dostávam dovnútra.

„Myslím, že je to v pohode“ prechádzam si kuchynkou, obývačkou a spálňou.

„Tak to som rád“ vydýchol si a ja som ho priateľsky buchla päsťou do ramena.

„Heeey! Ešte si len prišla a už ma tu chceš biť?“ uškŕňa sa a ja prevrátim očami.

„No tak sa ti hlboko ospravedlňujem“ pozerám naňho psími očami a on sa smeje ešte viac.

„Toto ti nepomôže“ ukazuje na výraz mojej tváre.

„Dobre, dobre.. Mám niekoľko otázok“ začala som, no on ma hneď prerušil.

„Oukej, zajtra sa môžeš pýtať čo chceš, ale teraz musím utekať späť do hotela. Ako ti Sanchez povedal, o 9tej v hoteli, stačí ak sa prihlásiš na recepcii a oni ťa už pošlú k tvojim budúcim kolegom.“
„Dobre. A čo sa týka jedla? Čo oblečenie?“

„Jedlo budeš mať v hoteli, máš výhodu, keďže si animátorka, môžeš jesť v reštaurácii, spolu s hosťami. A oblečenie? Pokiaľ viem, mali by ti ho dať.“

„Dobre vedieť. A čo dnes? Čo tu môžem robiť? Kam by som mala ísť?“ zavalila som ho otázkami.

„Dnes máš ešte voľno a tak ho môžeš využiť na vybaľovanie a udomácnenie sa, môžeš ísť na pláž, k moru či zbehnúť do mesta. Je to len 10 minút autobusom.“

„Tak teda ďakujem, ešteže si ma mohol ísť odprevadiť.“

„To je v poriadku.“

„Tak príjemné vybaľovanie sa a zajtra sa vidíme“ hovorí mi s úsmevom a zakýva mi ešte na odchod.

„Tak teda ahoj a ešte raz ďakujem.“

Pete odišiel a ja som si začala vybaľovať veci a trošku som si to tam upravila podľa seba. Trvalo to dosť dlho až som vyhladla a tak som sa rozhodla ísť trochu do mesta. Obliekla som sa (príjemný pocit obliecť si letné veci a predstava, že budem nosiť už len šortky a tričko ma nesmierne tešila) a niekoľko minút som čakala na autobusovej zastávke a potom som sa už len viezla. Konečne som sa cítila tak slobodne a vedela som, že tu ma nikto nebude kontrolovať a taktiež som si uvedomila, že práve teraz začínam úplne od začiatku!