Never say Never35

Ahojte :).. Ako sa máte? Nepridávam teraz často, viem, no snažím sa písať čo najčastejšie.. Občas mi to síce nevychádza, no čo už.. Chcem vám tu dať ešte link na pesničku Little Things z nového albumu Take me Home, ktorá je podľa mňa úplne dokonalá a ten klip.. ááách! Určite stojí za pozretie, aj keď väčšina ste ho už asi aj tak videli.. No povinne ešte minimálne raz! ;D
http://www.youtube.com/watch?v=xGPeNN9S0Fg

Na ďalší deň sme sa so starými rodičmi a ockom dohodli, že ma trochu prevedú po meste a ukážu mi niektoré známe miesta Dublinu. Nechcelo sa mi totiž sedieť doma a len tak oddychovať.. Na to budem mať ešte dosť času..Viem, že tu sme ešte len tretí deň, no mne sa tu tak páči, že by som najradšej prešla všetko naraz..

Boli sme sa teda pozrieť v katedrále sv. Patrika, v múzeu Kilmainham Gaol, prešli sme okolo Bank of Ireland či  Leinster House..

„Tak ako sa ti tu zatiaľ páči?“ opýtal sa ma dedko.

„Toto mesto ma jednoducho fascinuje! Nemôžem si pomôcť ale aj keď som tu len pár dni, mám pocit, že to tu už poznám“ zasmiala som sa.

„To bude možno tým, že keď si bola malá, rozprával som ti o tomto meste rozprávky“ uškrnul sa ocko.

„To vážne? Tak to si už nepamätám!“ zamyslela som sa.

„Srandujem..“ povedal zrazu pobavene ocko.

„Ale noták!“ štuchla som ho lakťom.

„Ale pár krát som ti o Dubline naozaj rozprával“ povedal na svoju obranu.

„Dobre, dobre.. Nebudem sa s tebou hádať“ zdvihla som ruky do vzduchu a starí rodičia sa na nás dobre zabávali.

„Hej vy dvaja, čo tak dať si niečo pod zub?“ navrhla babka a my sme hneď súhlasili.. Bol čas neskorého obedu, takže nám už riadne škvŕkalo v bruchu.

„Tak ide sa!“ zavelili obaja naraz a s dobrou náladou sme sa šli najesť do blízkej reštaurácie..

Po naplnení našich prázdnych žalúdkov, sme sa vybrali z reštaurácii a šli sme sa prejsť po okolí.. Asi po takých 5-tich minútach som na jednej z budov zbadala nápis: The Production Suite a ani neviem prečo, no zastavila som..

„Tak ideš?“ otočil sa ocko a skúmavo na mňa pozrel s otázkou v očiach: „Prečo stojíš?“

„Hej, ja len.. Počkaj chvíľku..“ povedala som a vytiahla som si z kabelky peňaženku.

„Deje sa niečo?“ prišiel ku mne a pozrel na vizitku, ktorú som si práve vybrala.

„Myslím, že to je štúdio, kde ma pozval ten hľadač talentov Richard Cole, ktorého som stretla v tom karaoke bare, pamätáš? Hovorila som ti o ňom..“ povedala som pri pohľade na vizitku.

„Myslím, že viem.. Takže je to toto štúdio?“ ukázal na budovu pred nami.

„Na tejto vizitke je meno tohto štúdia, takže to tak vyzerá..“

„O čom sa to tu vy dvaja bavíte?“ opýtala sa zvedavo babka a aj s dedkom sa k nám nenápadne priblížili.

„Jess dostala ponuku od hľadača talentov, aby sa im prišla ukázať do štúdia.. Lepšie povedané, práve sem“ ukázal na budovu za sebou.

„To vážne?? A prečo ste nám to nepovedali? Veď to je jedno z najlepších nahrávacích štúdií v Dubline!“

„Vážne?? Neviem, nezdalo sa mi to až také podstatné a v podstate sa ešte ani nič dôležité nestalo, takže..“ začala som, no dedko ma hneď prerušil.

„Máš vizitku? Tak tam hneď zavolaj!“ kázal mi.

„Myslíš?“ opýtala som sa prekvapene.

„Jasné.. Veď nemáš čo stratiť!“

„Tak teda dobre..“ povedala som a naťukala som číslo do mobilu.

Telefón som si priložila k uchu a nervózne som si zahryzla do pery. Jedno zvonenie, druhé..

„Richard Cole, ako vám môžem pomôcť?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Dobrý deň.. Volám sa Jessica Jackson a stretli sme sa pred pár mesiacmi v Bratislave, v jednom karaoke bare.. Neviem, či si ma ešte pamätáte..“ začala som neisto, no on mi hneď skočil do reči.

„Oooh, jasné, už viem o koho ide! Myslím, že ste spomínali, že cez leto prídete do Dublinu, mám pravdu?“

„Áno, presne tak.. Len som sa vás chcela opýtať, kedy by som mohla prísť, pretože už som v Írsku..“

„Naozaj? Tak to je skvelé! Budem rád, ak prídete čo najskôr.“

„Popravde, práve stojím pred vašim nahrávacím štúdiom“ usmiala som sa pri pohľade na budovu štúdia.

„Vážne? Prekvapujete ma“ zasmial sa. „Tak ak sa neponáhľate a máte čas, kľudne sa zastavte aj teraz.. Na informáciách sedí človek, ktorý vás za mnou zavedie, stačí, ak mu ukážete moju vizitku..“

„Tak teda dobre, prídem.. A ďakujem.“

„Tak sa na vás teším, zatiaľ sa majte.“

„Dovidenia“ povedala som a zrušili sme hovor. S úsmevom som sa otočila k svojej rodinke, ktorí netrpezlivo čakali čo im poviem..

„Takže?“ opýtala sa nedočkavo babka.

„Takže povedal mi, že tam môžem prísť aj teraz..“

„To je super.. A načo tam vlastne ideš?“ opýtal sa zmätene dedko.

„To ešte ani sama neviem“ zasmiala som sa.

„Môžem tam ísť s tebou?“ hodil na mňa psie očká ocko a ja som pobavene súhlasila.

„Ale nie že mi urobíš hanbu“ uškrnula som sa.

„Ha, ha, ha.. Akoby som v podobnom biznise nerobil..“ povedal urazene.

„Tak teda dobre.. My už aj tak pôjdeme domov, lebo ste nás dnes tou svojou exkurziou po meste zničili.. Tak nám potom všetko porozprávaš dobre zlatko?“ povedala babka.

„Neboj, určite sa všetko dozvieš..“

„So, good luck!“ objali ma obaja povzbudzujúco a každý sme sa pobrali svojim smerom.

S ockom sme teda spolu vošli dnu do budovy a obzerala som si miestnosť do ktorej sme vošli.. Na stenách boli zavesené rôzne albumy známych interpretov či skupín, ktoré tu pravdepodobne nahrávali a pár plagátov aj s ich podpismi. Keď sme prešli predsieňou, našli sme aj informácie, kde som ukázala jeho vizitku, ako mi kázal a mladší muž nás viedol budovou ďalej.

„Richard, prepáč, že ruším ale prišla ti návšteva“ povedal mladík, keď sme vošli do obrovskej, luxusne zariadenej miestnosti. Predpokladám, že to je jeho kancelária a myslím, že si nežije zle..

„To je v poriadku Dave, už som ju očakával“ povedal s úsmevom, postavil sa zo svojho kresla a podišiel k nám.

„Rád vás opäť vidím Jessica!“ povedal a potriasli sme si rukou.

„Aj ja vás Richard.. A kľudne mi tykajte, cítim sa potom staro“ dodala som s úsmevom.

„Dobre, tak v tom prípade aj ty mne.“

„Dobre.. Inak, toto je môj otec John.“

„Teší ma, Richard Cole“ povedal.

„Taktiež ma teší, John Jackson“ potriasli si priateľsky rukami.

„Takže, som veľmi rád, že si mi zavolala a zároveň máš aj šťastie, že si ma zastihla, lebo zajtra odlietam pracovne do New Yorku“ začal.

„Chcela som sa informovať o tom, čo si mi vravel na Slovensku. Myslím, že si mi spomínal, že si hľadač talentov..“

„Áno, dobre sa pamätáš.. Chodím po svete a zháňam nových potencionálnych spevákov, speváčky či kapely. Teba som počul spievať síce len raz, no nepochybujem o tom, že máš talent a skvelý hlas..“

„Páni, ďakujem“ povedala som prekvapene. Doteraz som si totiž spievala viac-menej len pre seba a zrazu ma chváli známy producent a hľadač talentov?!

„Takže dnes si tu pre to, aby si nám ukázala čo v tebe je.. Bol by som veľmi rád, keby si mi niečo zaspievala, keď už si tu, aby som vedel, či by sa s tebou dalo ďalej pracovať.. Čo povieš?“

„Skúsiť to môžem“ pokrčila som plecami a pozrela s úsmevom na ocka, ktorý na mňa žmurkol.

„Skvelé! Tak teda poď.. Zavediem ťa do našej skúšobne, kde je aj hlasová pedagogička, ktorá by ti mohla v nejakých veciach poradiť a som naozaj zvedavý aj na jej názor..“

„Tak teda dobre!“ súhlasila som a Richard nás viedol po chodbe až k dverám s nápisom: Skúšobňa.