Story of my Life 4

Ráno ma prebudilo zvonenie budíka, ktoré pravdepodobne patrilo Joshovi. Pretrela som si svoje rozospaté oči a rozhliadla som sa po miestnosti. Konečne som videla jasnejšie, kde sa to vlastne nachádzam. Keď tak vlastne premýšľam, nevyzerá to tu až tak zle..

„Christy, si hore?“ všimla som si Josha, keď sa ku mne približoval a pravdepodobne ma chcel zobudiť.

„Dobré ráno Josh“ hovorím mu a pomaly si sadám na gauč.

„Dobré“ daruje mi úsmev a podáva mi šálku s horúcou tekutinou.

„Je to len káva, neotrávi ťa“ hovorí mi po chvíli s úškrnom, keď si všimne ako pohľadom skúmam obsah hrnčeka.

„Ďakujem za upozornenie“ úškrn mu vrátim a pomaly si odpijem.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ prisadne si.

„Skús.“

„Čo chceš teraz robiť?“ pýta sa ma, no nad odpoveďou som v podstate ešte ani ja sama nerozmýšľala.

„Hmm.. Teraz pôjdem do školy.“

„To je fajn a potom?“ vyzvedá.

„Dobrá otázka“ zamýšľam sa.

„A odpoveď?“

„Netuším“ hovorím s pokrčením pliec a opäť si odpijem z kávy. Je celkom dobrá.

„Mám pre teba ponuku“ usmieva sa a ja čakám čo mi povie.

„Tak to som teda zvedavá.“
„Ak by si veľmi chcela a nemala by si kde zostať.. Mohla by si bývať tu.. Teda dovtedy, kým zmaturuješ a kým neodídeš. Viem, že domov ísť nechceš. Budeš mať bližšie školu a bolo by to pre teba lepšie.“

„A čo ty?“ pýtam sa prekvapene.

„Ja tu aj tak nechodím až tak často a ak by som už prišiel, je tu dosť miesta..“

„Ako ti to vôbec napadlo Josh?“

„Hmm.. Prepáč, jaaa.. Len som chcel pomôcť“ stiahol sa rýchlo.

„Nie, nie.. Je to veľmi lákavá ponuka, len.. Neviem či ju môžem prijať Josh.“

„Pozri Christy, ja som ti to ponúkol, takže by mi to nevadilo..“

„Ďakujem Josh, si skvelý kamarát,“ objímam ho „no nemôžem to prijať.“

„To už je len na tebe. Ale ak by si si to rozmyslela, kľudne príď, ponuka je vždy platná“ usmeje sa na mňa a ja sa neudržím a taktiež sa usmievam.

„Ďakujem, porozmýšľam o tom ešte. Ale teraz sa už asi idem prezliecť, snáď mi tie moje veci počas noci vyschli“ hovorím a pomalým krokom si idem vziať svoje veci a obliecť sa.

Do školy sme šli spolu a tak sme sa ešte trošku porozprávali.. O škole, o ňom, že sa po škole chystá na nejakú hudobnú školu pretože hudba je to, čím sa chce živiť.

Bola som mu veľmi vďačná za všetko, čo pre mňa včera urobil a tak som sa mu chcela poďakovať. Nevedela som ako, no nejako by som sa mu mala odvďačiť.

A tak ma zrazu niečo napadlo.

„Tiež mám svoje tajné miesto“ hovorím mu zrazu z ničoho.

„Čože?“ pozrie na mňa nechápavo.

„Ty si ma vzal na svoje tajné miesto, ja ťa vezmem na to svoje“ hovorím.

„Ale to nemusíš.“
„Ja viem.. Lenže ja chcem.“

„Tak teda dobre.“
„Dobre, tak sa stretneme o deviatej večer na námestí“ hovorím veselo a odchádzam do svojej triedy.

„Budem tam“ zakričí ešte za mnou a keď sa otočím, ešte stále sa na mňa usmieva.

„Tento deň začal celkom dobre“ myslím si a otváram dvere triedy.

Deň v škole sa pomaly vlečie a ja už čakám len na to, kedy zazvoní a ja budem môcť ísť preč.

Hlavu mam položenú na lavici a len tak sledujem čo sa deje naokolo v našej triedy. Vyzerá to akoby som tu nebola. Našu nešťastnú profesorku nikto nepočúva. Ako vždy. Z každej strany hluk, rozhovory medzi spolužiačkami a mám pocit, akoby sa všetci zbláznili. Už len pridať nejakú vtipnú hudbu, vypnúť zvuk týchto ukričancov a mohlo by to byť celkom vtipné.

Zrazu zazvoní. Hlavu zdvihnem z lavice, zbalím si veci do tašky a pomaly odchádzam. Cítim sa ako v spomalenom zábere. Každý naokolo sa ponáhľa, dobre sa neušliapu, kričia po seba a ja. Jednoducho si pomaly kráčam medzi týmto chaosom.

Rýchla zastávka na obede, v šatni a už opäť do práce.

Dnes máme dosť plno a tak sa nenudím a robím všetky druhy práce, ako vždy. Objednávam, pomáham im v kuchyni ak nestíhajú, čo nestíhajú, lebo kuchárka Scarlett je na maródke, a začína mi byť zle z tých pachov všetkých mias a hamburgerov či hranoliek.

Po skončení šichty sa rýchlo prezliekam a utekám na námestie, kde sa mám stretnúť s Joshom. Keď tam prídem, on tam už poslušne čaká, len ja meškám 5 minút.

„Nevadí, ešte som v norme, pomyslím si.“

„Prišla si“ uškrnul sa a vyzeral dosť prekvapene, akoby si už myslel, že ani neprídem.

„A ty tiež“ konštatujem.

„Tak teda poďme“ hovorím horlivo a už teraz sa teším, že sa opäť vrátim na svoje obľúbené miesto, takmer po pol roku. Ako rýchlo to všetko beží..
„A kam to vlastne ideme?“ pýta sa ma zvedavo, no ja sa len usmejem.

„To je prekvapenie.“

„A sme tu“ rozprestriem ruky a užívam si ten vetrík, ktorý ma hneď ofúkne.

„Páni“ hovorí Josh a rozhliada sa naokolo.

„Nádherný výhľad, však? pýtam sa ho a taktiež sa obzerám na všetky strany. Stojíme na streche jednej z budov a pred nami sa rozprestiera nočný Manchester.

„Ako vieš o tomto mieste?“ pýta sa ma a obaja si sadáme.

„Keď som bola ešte malá, vzal ma sem otec. Povedal mi, že keď sem príde, zabúda na všetky problémy a keď je tu, nemusí sa nikam ponáhľať a žiť v tom uponáhľanom svete tam dole. A tak som tu bola ešte pár krát s ním, no potom.. Potom som tu chodila už len sama. No aj keď som tu chodila vždy, keď som toho „tam dole“ už mala dosť, nebola som tu už asi pol roka. Chýbalo mi to“ priznávam.

„Tak to ti verím, je tu nádherne. Ďakujem“ pozrie na mňa a ja sa len usmejem.

„Nemáš za čo. Veď ty si mi ukázal svoje tajné miesto a tak som sa rozhodla ukázať ti aj ja to svoje“ hovorím s úsmevom a potom sa vyvalím na chrbát a sledujem hviezdy. V tej chvíli vnímam len to, ako dobre sa teraz po veľmi dlhej dobe cítim.