Ahojte :). Takže po dlhšom odmlčaní som sa konečne dokopala k napísaniu nového príbehu, teda k jeho úvodu. Takže dúfam, že sa bude páčiť a sľubujem, že sa už polepším a budem pridávať častejšie :D Enjoy ;)
Takmer každý má vo svojom živote
určité ciele, ktoré chce dosiahnuť, miesta, kam chce ísť. Niekto možno v živote
dosiahne všetko čo si kedy prial, bol na miestach o ktorých iní možno len
snívajú. A naopak niekto len pláva
životom a snaží sa prísť na to, čo v tomto rýchlom a uponáhľanom
svete robí a nevie prísť na to, čo by so sebou mal robiť.. Ten druhý
prípad by som mohla prirovnať hmm.. ku mne! O mesiac maturujem a ani zďaleka
netuším, čo chcem robiť ďalej, kam chcem ísť. Rada by som s tým dokonca aj
niečo robila, len neviem čo.. Možno by som teda aj vedela, len sa akosi neviem
rozhýbať. Každý naokolo na mňa pozerá ako na blázna, dievča, ktoré nevie čo
chce.. Žiaden Oxford či Cambridge, nechýba mi k šťastiu byť obklopená
samými namyslenými ľuďmi.. Navyše je to veľmi drahé.. Keď tak rozmýšľam, nechcem
byť ani lekárka, ani právnička. Vlastne som len malá osôbka, ktorá nevie čo
chce a tak si momentálne chodí privyrábať do rýchleho občerstvenia ako
čašníčka, aby mala aspoň nejaké peniaze. Nehovorím, že mi tam je najhoršie, ale
nechcem tam zostať navždy. Táto práca je dobrá popri škole, no nie po škole,
aby som tam bola od rána do večera a zarábala minimum. Rozmýšľam o tom,
že sa po strednej zbalím a odídem niekam ďaleko, kde ma nikto nepozná a kde
môžem opäť začať s čistým štítom. Tu ma už aj tak nič nedrží. Naši sa
rozviedli ešte keď som bola malá. Ocko mi zomrel pred pár rokmi a s mamou
sa nevídam až tak často, keďže je málokedy doma. Prečo? Ani sama neviem a viete
čo? Asi je lepšie, keď to vedieť nebudem.
Kamarátky? Ani veľmi nie. Jedine ak
pár známych zo školy a kamarát Josh s ktorým sa sem-tam stretnem a porozprávame
sa o škole a tak..
Bývam v malom dvojizbovom
domčeku blízko Mancherstru s mamou, teda vlastne sama, keďže ona doma ani
nie je. Mám ešte jednu staršiu sestru, no tá sa presťahovala do Londýna a nevídame
sa až tak často, takže mám „úžasnú“ rodinku ako ste si asi všimli!
Možno aj preto sa niekedy správam
tak, ako sa správam, lebo ma nikto nenaučil správať sa tak, ako by som sa mala.
Nikto mi nepovedal, čo by som v živote mohla robiť, na čo by som sa
hodila. Nikto mi nepovedal, čo je alebo nie je správne.. Jediné čo viem je, že
už by som so svojim životom mala konečne začať niečo robiť, lebo inak to so
mnou nedopadne dobre..
Pri uchu počujem zvoniť svoj budík,
rukou ho hľadám na nočnom stolíku a po chvíli konečne vypínam to
neznesiteľné zvonenie. Nenávidím to ranné vstávanie! Otočím sa na druhý bok a ešte
na chvíľu zaborím svoju hlavu do mäkkého vankúša pričom zvažujem, či dnes ísť
alebo neísť do školy..
„Keby sa mi chcelo tak, ako sa mi
nechce“ zamrmlem si popod nos a po chvíli zvažovania vstanem nedobrovoľne
z postele.
Rozospato kráčam do kúpeľni, umývam
si zuby a tvár si oplachujem studenou vodou, nech sa aspoň trochu preberiem.
Po chvíli sa vrátim do svojej izby,
oblečiem si prvé, čo mi príde pod ruky, trochu sa ešte upravím a utekám na
zastávku, ktorá je asi 5 minút od nášho domu. Nestíham ako vždy, no po ceste si
ešte zapálim a rýchlym krokom sa presúvam. Raňajky nikdy nestíham, takže
som to zvykla riešiť talianskym štýlom - cigaretka a káva, ktorú si ešte
po ceste kúpim.
Autobus som stihla len tak tak, no
keď som už nastúpila, tajne som aspoň dúfala, že budem mať nejaké to voľné
miesto na sedenie, no keďže je pondelok ráno, tak je všetko plné a tak musím
najbližších 20 minút stáť..
„No super“ pomyslím si a opriem sa
o tyčku, ktorá je predo mnou. V autobuse vidím pár známych tvári, no
všetkým len pozdravím ľahkým kývnutím ruky a neriešim ich. Momentálne sa
mi s nikým nechce nejako vykecávať a popravde, nie som až taký
komunikatívny typ osoby.
„Christy“ kričí niekto z diaľky, no ja
to akosi nevnímam.
„Heey!“ chytí ma zrazu niekto zozadu za
plece a predo mnou sa zjaví usmiata tvár.
„Emma!“ hovorím prekvapená, že ju
vidím.
„Ahoj.. Pozerám, že ešte asi stále
spíš“ uškŕňa sa na mňa a ja gúľam očami.
„Ako každý pondelok.. A inak prepáč
nevšimla som si ťa..“
„Zase si v tom svojom svete?“
pýta sa ma zvedavo.
„Ako to myslíš?“ pozriem na ňu
nechápavo.
„Ale to je jedno, kašli na to..“
„Hm.. Čo máme prvú hodinu?“ pýtam sa
nezaujato.
„Myslím, že telesnú.“
„No zbohom“ zalomím rukami a začínam rozmýšľať nad tým, prečo som dnes ráno vlastne prišla..
„No zbohom“ zalomím rukami a začínam rozmýšľať nad tým, prečo som dnes ráno vlastne prišla..
A tak sa lenivým krokom
presúvame do telocvični, kde sa má začať môj ďalší „úžasný“ deň v škole.
Po zdajúc sa nekonečnom dni som sa
presunula do ďalšieho začarovaného kruhu menom „moja milovaná práca bez ktorej
by som nemala ani libru“ a tak som sa prezliekla a vymenila som pani
Stone za pokladňou. Dnes sme tu nemali až tak plno, čo ma aj potešilo, lebo mi
ruky pri ťukaní do kasy nezhoreli, no na druhej strane som sa po pár hodinách
začala nudiť a tak som si vytiahla svoj zápisník a začala som si doň
niečo čmárať. A keďže som sa do toho už spomínaného čmárania trošku viac
zažrala, nevšimla som si, že predo mnou niekto stojí a chce si niečo
objednať.
„Prepáč, mohol by som si niečo
objednať?“ pýta sa ma nejaký chalan a ja sa strhnem.
„Áno, jasné... Prepáč“ pozriem naňho
ospravedlňujúco a zápisník rýchlo skryjem pod pult.
„Takže dal by som si...“
„Nech sa páči. Bude to 5 libier“
hovorím mu a on mi podáva peniaze.
„To je dobré. A mimochodom,
pekne kreslíš“ povedal s úsmevom a pomaly odkráčal k východovým dverám.
Ja som za ním ešte chvíľu zízala,
lebo doteraz moje kresby nikto nevidel a tak ma trochu prekvapilo, keď mi
ich úplne cudzí človek pochválil.. „Nestihla som mu ani poďakovať“ pomyslela
som si a zápisník som znovu vybrala.
Christy
Už len keď som videla ten názov tak som sa veľmi potešila...teším sa na ďalšiu časť :-)
ReplyDeleteAle tento krát to už nebude s One Direction :P.. Ale som rada, že sa prvá časť páči ;)
DeleteStraašne sa tešííím :3 a som zvedavá s kým sa zapletie :D
ReplyDeleteuvidíííš ;)
Delete