Story of my Life 2

Ahoojte. Keďže som vám počas Vianoc nič nenapísala, tak vám ešte dodatočne želám pekné sviatky v kruhu ľudí, ktorých máte najradšej ;).

„Christy, mohla by si si v tej svojej izbe už konečne poupratovať? Vyzerá to tu ako po 2. svetovej vojne.“
„Ale čo, niekto prišiel domov“ pomyslela som si, no nemala som chuť ani odpovedať a tak som sa vyvalila na posteľ,  dala si slúchadlá a zapla nahlas svoju obľúbenú hudbu. V tej chvíli som sa dostala do úplne iného sveta a kútiky úst mi ťahalo do úsmevu. Nevnímala som nič na okolo a predstavovala som si ten najúžasnejší život, aký len môžem mať. A aj keď nezvyknem myslieť pozitívne, v týchto predstavách je všetko pozitívne, proste to tak musí byť.. Škoda, že sa sny nemôžu stať skutočnosťou..

„Christy, nepočula si?!“ strhne mi mama slúchadlá z uší a ja jej venujem škaredý pohľad.

„Nie nepočula som, mala som štuple v ušiach“ odvrknem drzo.

„Neštvi ma slečinka..“

„Som tvoja dcéra, nie len tak nejaká slečinka, pre tvoju informáciu.“

„Pre tvoju informáciu, nemusíš mi to pripomínať, ja som ťa totiž porodila zlatíčko, na to sa nezabúda!“
„Aká si zrazu milá“ hovorím ironicky a všetko vo mne začína vrieť. Mama sa doma ukáže raz za čas a keď už aj príde, tak mi začne rozkazovať a začneme sa len hádať.. Neznášam to! V podstate aj tá predavačka v obchode na rohu našej ulice, kde dosť často chodím na nákupy, pani Jonesová, vie o mne viac, než moja vlastná matka! Smutné..

„Prečo musíš byť vždy takáto drzá?“

„A ty prečo musíš byť vždy všade len nie doma?“

„Aby sme mali aspoň nejaké peniaze.“
„Vážne? Aby sme mali MY nejaké peniaze?! A kde sú potom všetky tie tvoje zarobené peniaze, hmm?? Pretože jediný, kto sa tu o túto domácnosť ako tak stará, som ja mama!“ hovorím nahnevane a po chvíli to prišlo. Niečo, čo všetko zmenilo. Nečakaná facka! Taká, pri ktorej ma až pichlo pri srdci. Jej ruku som ešte stále cítila na líci a potom prišla aj bolesť. Facka, po ktorej som si uvedomila, že tu už nechcem zostať ani o deň viac, dokončím školu, zbalím si všetky veci a vypadnem odtiaľto!

„Nečuduj sa potom, keď zo dňa na deň odídem“ povedala som ticho, no zároveň dostatočne hlasno na to, aby to zrozumiteľne počula, postavila som sa, vzala si mikinu zo stoličky a odišla som. Chvíľu za mnou ešte kričala, no ja som jej hlas už nevnímala. Po tej facke sa pre mňa jej hlas stal cudzím. Stala sa pre mňa osobou, ktorú som prestávala poznať.

Prešla som rýchlo cez cestu, zakývala som na šoféra, ktorý práve zatváral dvere autobusu, aby ma počkal a tak som rýchlo vbehla dnu a sadla som si na najbližšie sedadlo pri dverách, celá zadýchaná so slzami v očiach.

V tej chvíli som netušila kam vlastne idem, čo chcem teraz robiť.. Vedela som len, že musím niekam vypadnúť.

Cestou som teda sedela a sledovala ulice, ktorými sme prechádzali. Sledovala som ľudí, ktorí sa stretli a viedli medzi sebou veselé rozhovory.. Vonku po chvíli začalo pršať a tak som videla len padajúce kvapky dažďu, pomaly šmýkajúc sa po okne, jedna za druhou.

V tej chvíli som sa cítila ako úplný cudzinec v tomto meste. Mala som pocit, že sa tu zrazu všetko zmenilo. Ľudia, okolie a aj všetko ostatné. Nevedela som, ako tu dokážem zostať ešte ďalší mesiac a tváriť sa, že je všetko v poriadku..

„Asi to nezvládnem“ hovorím si a hlavu si zaborím do dlaní. Cítim sa tak osamelo a pritom je naokolo toľko ľudí.

Po príchode do Manchestru, som vystúpila v centre mesta. Dážď ešte stále neutíchol a tak som tam len tak stála s nasadenou kapucňou na hlave a sledovala som ľudí naokolo. Po chvíli som to už nezvládla a s rukami roztiahnutými som svoju tvár vystavila dažďu.

Bolo mi jedno, čo si o mne teraz ľudia myslia, ja som sa momentálne cítila na dne a takto som sa mohla snažiť aspoň trošku o to, aby som sa sústredila viac na dážď stekajúci mi po tvári, než na všetko ostatné. Teraz som kľudne mohla plakať, aspoň to nie je vidieť.

Po chvíli na mňa však prestali padať dažďové kvapky a nad sebou som rozmazane zbadala niečo tmavo modré, čo mi bránilo v pohľade na oblohu.

                                                                                                             Josh

„Si v poriadku?“ pýta sa ma zrazu známy hlas a ja si oči pretieram, aby som lepšie videla na osobu, ktorá mi zrazu dala dáždnik nad hlavu.

„Josh.. Jaaa... Čo tu robíš?“ hovorím prekvapená až tak, že habkám.

„Práve som šiel na autobus, keď som zrazu zbadal ľudí, ako sa za niekým stále otáčajú a tak som sa chcel taktiež pozrieť, no zistil som, že si to ty.. A čo tu robíš ty?“ pýta sa ma prekvapene.

„Jaaa... Ani sama neviem“ hovorím a v tej chvíli sa rozvzlykám a on ma len ticho objíme.

„Poď Christy, si celá premočená, musíme ťa trošku osušiť“ hovorí ustarostene a popri tom, ako ma drží okolo pliec ma niekam vedie..

Nenamietam, pretože v tej chvíli mi to je v podstate jedno.. Bolo mi úplne jedno, čo teraz bude nasledovať.. Začala som totiž strácať zmysel svojho života.. A v tej chvíli si človek uvedomuje, že čokoľvek sa stane, bude mu to jedno.. No tá bolesť z toho, že som dnes stratila ďalšieho rodiča pretrvávala a bolo to to jediné, čo som teraz cítila. Tou fackou u mňa skončila na celej čiare.. Ocko by ma nikdy neudrel. S ním som mala perfektný vzťah a jemu som mohla povedať čokoľvek.. No po jeho smrti sa všetko zmenilo. A aj mama..

Josh ma zaviedol do nejakej budovy, ktorá síce zvonku vyzerala ako nejaký starý ošarpaný dom, no zvnútra bol aj zariadený.. Nie nejako špeciálne, len také základné časti nábytku ako posteľ, skriňa, gauč.. A bicie. Počkať, bicie?

Posadil ma teda na gauč a po chvíli mi doniesol uterák.

„Napravo druhé dvere, tam nájdeš provizórnu kúpeľňu.. Choď sa trošku osušiť“ hovorí mi a ja len ticho vstávam a idem tam, kde mi povedal..

Neisto som otočila kľučkou a vošla som do miestnosti, kde bol záchod a sprchovací kút, no vyzeralo to tam tak, akoby sa tam niečo prerábalo..

Zavrela som teda za sebou dvere a zhodila som zo seba všetko oblečenie a osušila som sa. Bol tam aj nejaký menší radiátor a tak som si tam zavesila veci. Na stene visela nejaká stará veľká rozťahaná mikina a tak som si ju obliekla naholo, keďže všetko bolo mokré a pozrela som sa do zrkadla..

„Kto vlastne som? Čo mám robiť so svojím životom?“ pýtam sa svojho odrazu v zrkadle pričom si utieram svoje slzy do rukáva a nemôžem prestať vzlykať.