Forever 15

Ahojtee! Prepáčte, že až dnes, ale posledný týždeň som bola dosť busy.. Tak snáď sa polepším a časť sa bude páčiť ;)..

O týždeň

Po pár dňoch, od vtedy čo sme boli s otcom v nemocnici, som odišla na vystúpenie s našou tanečnou skupinou a dnes, po týždni, sa už vraciame späť domov.. Sedím v autobuse, pozerám von oknom a rozmýšľam.. Vystúpenia dopadli skvele, všetci nás chválili a všetci sme si to užili.. Aj keď moja myseľ vždy zablúdila k otcovi, ktorý by už teraz mal byť doma.. Pred dnešným stretnutím s ním mám totiž dosť zmiešané pocity a tak trochu aj dúfam, že by sme sa konečne mohli normálne porozprávať.. Bude to ťažké, ale s Davidom už vymýšľame všetko možné aj nemožné, aby sme ho vrátili do normálu.. Jednoducho, musí sa spamätať!

„Ahoj“ zodvihla som Liamovi, ktorého telefonát ma aj celkom potešil.

„Ahoj Sophie.. Už si doma?“ opýtal sa zvedavo a pri pohľade na osobu sediacu vedľa mňa, uškŕňajúc sa jedna radosť alias Danielle, som sa radšej opäť obrátila k oknu a pozrela sa na mokré cesty Londýna.

„Takmer.. Potrebuješ niečo?“

„Ja len tak.. Hmm.. Mohli by sme sa stretnúť?“ opýtal sa a na svojej ruke som pocítila niečie kučery. Pozrela som sa teda na svoju „spolusediacu“, ktorá bola prilepená na môj telefón a snažila sa započuť, čo hovorí Liam.

„Môžeš s tým prestaň?!“ pozrela som na ňu a na jej nevinnom výraze som sa musela zasmiať.

„Jaa??“ začula som z druhej strany mobilu Liama a to som sa už začala chichotať.

„Ale nie.. To bolo Danielle“ venovala som jej jeden škaredý pohľad a ona mi len vyplazila jazyk.

„Už som sa zľakol“ hovoril pobavene.

„Nie, nie, neľakaj sa... A čo si sa ma to pýtal?“

„Či by sme sa dnes ešte mohli stretnúť“ zasmial sa na mne.

„Jaaj.. Tak môžeme, aj keď sa mi ešte treba dosť učiť, keďže som týždeň nebola v škole.. Ale dnes by som sa už asi aj tak nedonútila, takže si to nechám na zajtra“ zhodnotila som to vtipne.

„Páči sa mi tvoja teória.“

„Veď aj mne.. Ale keď pri tebe dnes zaspím, tak sa ti vopred ospravedlňujem“ smiala som sa.

„To som až taký nudný??“

„Nie.. To som až taká unavená“ opravila som ho.

„Tak to si choď potom radšej ľahnúť, nechcem to riskovať..“

„Teraz sa ma už nezbavíš Payne“ povedala som úsmevne.

„To ani nebolo mojím plánom.“

„Určite..“

„Takže kedy môžeš?“

„Kým prídem domov, vybalím veci, trošku si oddýchnem“ rátala som si to v hlave.. „Tak o 2 hodiny?“ navrhla som.

„Dobre, prídem po teba..“

„Okej.“

„Tak zatiaľ.. A pozdrav kučeravú otravu vedľa teba“ zasmiali sme sa a ja som sa pozrela na Dan, ktorá zo mňa nespustila zrak počas celého telefonátu.

„Jasné, stavím sa, že aj ona teba.. Tak pá“ ukončili sme hovor a mne bolo z neho smiešno ešte teraz. Milujem, ako sa s Dan stále doberajú.. Je to milé..

„Tak čo hovoril? Idete dnes von? Ohovárali ste ma?“ zasypala ma otázkami Dan a ja som sa snažila tváriť neutrálne, hoci som sa musela naozaj veľmi premáhať.

„Vraj mám pozdraviť tú kučeravú otravu vedľa mňa“ povedala som.

„To som mohla čakať, drzáň jeden malý“ povedala a ja som sa už neudržala a vybuchla som smiechom. Dan na mňa chvíľu pozerala so zdvihnutím obočím, no potom sa začala smiať aj ona.. Za ten týždeň sme sa s Dan veľmi zblížili a naozaj mám šťastie, že sme sa spoznali.. Rozprávame sa už asi naozaj o všetkom a viem, že sa na ňu môžem kedykoľvek spoľahnúť, čo je úplne super, lebo takýchto ľudí pri sebe bohužiaľ nemám veľa.

„Taaakže??“ opýtala sa ma po chvíli.

„Takže čo?“ pozrela som na ňu nechápavo.

„No niečo som sa ťa pýtala“ uškrnula sa.

„Ahaa.. A čo si sa vlastne pýtala?“

„Ty dnes asi počuješ len to, čo chceš, však?“ pozrela na mňa vyčítavo.

„No soorry bejbe, rýchlo zabúdam“ zagúľala som očami.

„Takže?“

„Takže si mi ešte stále nepovedala čo si sa vlastne pýtala“ zasmiala som sa.

„OMG! Pýtala som sa ťa, čo ti vravel Liam, či dnes idete von a ešte by som sa ťa opýtala aj viac, lenže druhú časť otázok náhodou zase zabudneš a potom ti to už nemienim opakovať znova!“ povedala prirýchlo na to, aby som tomu všetkému pochopila hneď, tak som si to trošku nechala uležať v hlave a potom som sa ozvala, keďže už na mňa zazerala ako na mimozemšťana.

„Túto vetu si si pripravovala dlho?“ dostala som zo seba po chvíli a ona sa tresla rukou po čele.

„Ja sa z teba asi raz zbláznim“ zalomila rukami.

„Nemôžem za to, že občas hovoríš tak rýchlo, až to nestíham počuť celé do konca“ uškrnula som sa.

„Snažíš sa vyhnúť odpovedi?“ prižmúrila oči a ukázala na mňa ukazovákom.

„Nie, len analyzujem tvoju rýchlosť rozprávania.“

„Otázka-odpoveď, otázka-odpoveď, také nepoznáš??“

„To je nejaká hra?“

„Niekedy ťa nechápem,“ oprela sa o sedadlo a pokračovala: „dočkám sa tej odpovede ešte dnes?!“

„Dobre, dobre.. Čo si nervózna?!“

„Nie som nervózna!“ namietala.

„Keby si nebola nervózna, tak sa na tom sedadle nemrvíš akoby si mala mrle v zadku“ uškrnula som sa.

„Teraz začínam byť naozaj nervózna“ upozornila ma.

„Dobre, radšej odpovedám.. Takže nič dôležité sme nerozoberali, len sme sa dohodli, že po mňa o dve hoďky príde.. Spokojná?“ opýtala som sa a Dan na mňa nemo hľadela.

„A to si mi túto jednoduchú, krátku a dokopy o ničom odpoveď nemohla dať už pred 5-timi minútami?!“ pokrútila hlavou a ja som len pokrčila plecami.

„Buď rada, že som ti vôbec odpovedala“ povedala som uškŕňajúc sa na ňu a Dan si len povzdychla: „Prosím, chcem byť už doma a nie tu v tomto blázinci“ a tvár si prikryla klobúkom.