Forever 14

Prepáčte, že až dnes, ale skôr sa nedalo.. :).. Btw, ĎAKUJEM za 60 000 návštev! :-*

Asi po 15-tich minútach vyšla z izby doktorka v bielom plášti a my sme sa hneď postavili a pribehli k nej.

„Dobrý deň, vy ste rodina pána Johnsona?“

„Áno, sme jeho deti.. Môžete nám povedať čo je s otcom? Bude v poriadku?“ opýtal sa na rovinu Dave a ja som ticho čakala, čo povie.

„Váš otec pravdepodobne vzal viac tabletiek ako mal a to spôsobilo, že sa predávkoval.. Spravili sme mu teda výplach žalúdka a rôzne iné vyšetrenia, v ktorých ešte budeme pokračovať, no ak nenastanú žiadne komplikácie, mal by byť v poriadku“ povedala s miernym úsmevom a mne v tej chvíli odľahlo.

„Ďakujeme“ povedala som doktorke, ktorá po chvíli odišla a objala som Davida.

„Vravela som ti, že to bude v poriadku“ povedala som mu a on si taktiež vydýchol.

„Myslíš, že to spravil úmyselne?“ pozrel na mňa pohľadom ranenej srnky.

„Nerada to hovorím, ale myslím, že áno.. Vieš, že nikdy nebral nejaké špeciálne tabletky a aj keď, tak vždy si ich presne nadávkoval..

„Prečo to spravil?!“

„To sa už budeme musieť opýtať jeho“ povedala som a Dave sa priblížil k dverám ktoré šiel otvoriť..

„Počkám vás tu“ povedal mi ešte Liam a ja som mu súhlasne prikývla a vošli sme k otcovi do izby.

Vidieť ho ležať na nemocničnej posteli, pripojeného na infúziu a s polootvorenými očami, akoby ich nevládal otvoriť celé, ma naozaj zabolelo. Ako sa mohol takto zmeniť? Ten veselý muž, ktorý by dal za svoju rodinu aj ruku do ohňa?! Nedokážem to pochopiť..

„Ahojte“ pozdravil nás zachrípnutým a tichým hlasom.

„Čau“ povedali sme naraz a on sa pousmial.

„Prečo si to spravil otec?“ dostala som hneď zo seba a Dave ma ticho chytil za ruku.

„Prepáčte mi.. Ja, ja“ habkal a úsmev sa mu stratil z tváre.

„Čo si si myslel? Chceš nás tu nechať samých?“ pozrel naňho Dave a slza sa mu zaleskla v oku.

„Keď ja už takto ďalej nevládzem.. Všade okolo seba ju vidím, cítim a nedokážem bez nej žiť.. Skúšal som to, ale ono to nejde.. Vy ma neznášate, nedokážem sa už s vami ani normálne porozprávať a som hrozný otec!“ povedal rýchlo a slza sa mu skotúľala po tvári. S Davidom sme sa v tej chvíli na seba nemo pozreli a úplne sme sa zasekli.. Vedeli sme, že ide hlavne o mamu, ale ešte nikdy nám to nepovedal tak otvorene ako teraz.. Nikdy si nevylial svoje city tak, ako teraz..

„Lenže to, že by sa dnes predávkoval by nám nepomohlo!“ povedala som trošku nahnevane.

„Mne možno áno“ povedal a ja som naňho neveriacky vypleštila oči.

„Takže o to ti išlo? Aby si zomrel a nemusel sa ďalej trápiť?“ pozrela som naňho s otázkou v očiach, no on len odvrátil zrak a nič nepovedal a tak som pokračovala.

„A myslel si pri tom vôbec na nás? O jedného rodiča sme už prišli otec! Je ti jedno, že my by sme tu zostali sami? Čo keby si konečne začal myslieť aj na nás a nie len zožieraš samého seba?! Otec, nepomôže ti to! Nezmeníš to! Čo bolo, bolo! Viem, že to bolí, nemysli si, že len teba, ale musíš sa s tým zmieriť! Ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla! Tak sa prosím ťa nakopni a začni zase žiť tak ako pred tým!“ odmlčala som sa na pár sekúnd a potom som ešte dodala: „ Kde je ten náš večne usmievavý ocko, ktorý svoje deti nadovšetko ľúbi a nedá na ne dopustiť, hm?“ dodala som s veľkou hrčou v hrdle, pričom som mu celý čas hľadela do očí a ani na sekundu som neuhla pohľadom. V tej chvíli som zo seba dostala všetko, čo ma tak trápilo a všetko, čo som si o ňom myslela.. Zlomene na mňa hľadel a Dave taktiež sledoval, čo otec teraz povie, no akosi bol ticho a nevedel, čo má povedať.

„Nedopusť, aby sme ťa opäť stratili oci, prosím“ povedala som so slzami v očiach a po chvíli som vyšla von z izby. Sadla som si na jednu zo stoličiek, ktoré tam na chodbe boli a neprítomne som sa zahľadela do diaľky. Hlavou mi prúdilo veľa myšlienok naraz a ja som sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na bolesť, ktorú mi otec pripomenul. Na mamu!

Po pár minútach som však postrehla, že si vedľa mňa niekto sadol a podľa vône som zistila, že je to Liam.

„Kávu?“ opýtal sa ma, no ja som len pokrútila hlavou a tak ju položil na stolík vedľa nás.

„Si v poriadku?“ opýtal sa pozorujúc ma a ja som znovu pokrútila hlavou a pozrela som naňho.

„Nechápem to“ povedala som ticho a slzy sa mi opäť nahrnuli do očí. Liam nič nepovedal, len ma tuho objal a ja som sa k nemu ešte viac pritúlila. V tej chvíli som sa rozplakala ako malá a bolo mi jedno, kto sa na mňa teraz pozerá. Musela som to zo seba dostať von, lebo by som skončila asi ako otec, keby som to v sebe dusila tak, ako on..

Prešiel nejaký čas a ja som sa vymanila z Liamovho náručia, celá roztečená a trošku som mu rukou utrela koženku, keďže som mu ju trošku zmočila slzami.

„To je v poriadku“ povedal s mini úsmevom a ja som sa zahľadela do zeme.

„Inak Sophie, kde je vaša mama? Ona sem nepríde?“ opýtal sa a ja som sa mu smutne pozrela do očí.

„Onaa... Zomrela, keď som mala 6..“

„Ouu, prepáč.. Ja nevedel som.. Som idiot, prepáč“ ospravedlňoval sa.

„Nemal si to ako vedieť..“

„Aj tak mi to prepáč, nechcel som ti to pripomínať..“

„Aj tak na to stále myslím“ povedala som.

„Nemôžeš na to toľko myslieť.. Zbytočne si to pripomínaš, že sa niečo stalo..“

„Lenže za tú nehodu môžem ja“ povedala som ticho.

„Sophie, určite za to nemôžeš ty“ povedal nástojčivo, no ja som len pokrútila hlavou.

„Ver mi, že áno“ pozrela som mu do očí.

„Sophiee“ začal, no ja som ho rýchlo prerušila.

„Šli sme vtedy domov od babky“ začala som a pred očami sa mi premietla tá situácia.. Knedlík v hrdle sa mi ešte zväčšil, no s priškrteným hlasom som pokračovala: „V aute sme bola mama, Dave a ja.. Šoférovala a na chvíľu sa obzrela dozadu na nás a ja som jej povedala: „ahoj mami“.. Krásne sa usmiala.. Na ten úsmev nikdy nezabudnem“ usmiala som sa cez slzy. „No keď sa otočila späť, auto z protismeru chcelo predbiehať a nevšimlo si nás.. Čelne do nás narazilo.. Mama to neprežila a my s Davidom sme boli pár dní v nemocnici, no nič vážne sa nám nestalo.. Bola som malá, no vždy, keď si na to spomeniem, mám ten moment pred očami“ dokončila som a potiahla som nosom v snahe nerozplakať sa ešte viac..

„Je mi to tak ľúto Sophie.. No naozaj za to nemôžeš!“ zdôraznil poslednú vetu.

„Môžem! Keby som sa k nej vtedy neprihovorila“ zlomil sa mi hlas a Liam ma opäť objal.

„Ver mi, že nemôžeš.. Kebyže nechcela, tak sa neobzrie.. A to, že jej vybehlo auto z protismeru, za to ona nemohla! Aj keby sa nebola obzrela, nezabránila by zrážke“ povedal jemne, pričom ma hladil po vlasoch..

„Liam?“ pozrela som po chvíli naňho a pohľady sa nám stretli.

„Áno Sophie?“

„Ďakujem, že tu si teraz so mnou a prepáč, že ma zase vidíš takúto..“

„Nemáš vôbec začo.. A neospravedlňuj sa za to, že si smutná.. Máš na to právo a aj ja ťa už konečne chápem.. A cením si, že si mi to všetko povedala..