Forever 13

Aspoň niečo :)

Sophie

Liamovi som povedala, nech vyberie on miesto, kam chce ísť a tak som čakala čo vymyslí.. No pravdepodobne s tým počítal, lebo ma zaviedol do menšej kaviarničky, kde nám aj rezervoval stôl. Bolo to malé, útulné a milé.. Celý čas sme sa rozprávali o všetkom možnom a Liam mi prišiel ako fajn chalan. Rozprávali sme sa o všetkom možnom a veľa sme sa jeden o druhom dozvedeli. Miestami ma až zamrzelo, že som sa k nemu naposledy správala tak odporne..

„Tak čo, neľutuješ, že sme dnes boli spolu?“ opýtal sa ma, keď sme vychádzali z kaviarne a vonku sa už stmievalo.

„Nie.. Som rada, že som sa nakoniec rozhodla prísť.. Bolo to fajn a miesto si vybral naozaj dobré“ hovorila som s úsmevom a spokojná s dnešným dňom.

„To som rád, že sa ti dnešné poobedie so mnou páčilo.. Dúfam, že si ho ešte niekedy zopakujeme“ povedal pričom na mňa žmurkol. V tej chvíli som nevedela čo povedať, lebo na jednej strane som si ešte pred týmto stretnutím vravela, že sa s Liamom stretnem len raz, no na druhej mi s ním bolo naozaj dobre a rada by som ho ešte niekedy videla..

„Prečo nie?!“ povedala som nakoniec a jeho kútiky pier sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu.

„To naozaj?“ opýtal sa prekvapene, akoby neveril, že som súhlasila.

„Vlastne, radšej nie“ uškrnula som sa po chvíli „rozmýšľania“ a jeho úsmev zamrzol.

„Ale veď si pred chvíľou vravela..“ začal, no ja som ho hneď prerušila.

„Robím si z teba srandu, určite si to ešte niekedy zopakujeme“ povedala som s úsmevom a on si vydýchol.

„Už som sa zľakol“ uškrnul sa.

„A inak.. Chcela by som sa ti ešte ospravedlniť..“

„A za čo?“ zastal a pozrel na mňa prekvapene.

„Za to naše posledné stretnutie.. Viem, že si mi chcel len pomôcť.. V ten deň som sa pohádala s otcom a vôbec som nemala náladu.. Na nikoho a na nič.. Je to komplikované..“

„To je v poriadku, chápem to.. Niekedy proste potrebujeme byť sami a nebyť rušení nikým a ničím.. Tiež mám občas také stavy.. Ale mám štyroch skvelých priateľov, ktorí ma v tom nikdy nenechajú samého“ povedal s úsmevom a ja som si spomenula na štyroch chalanov v Nando´s.

„To je pravda.. Mojou najväčšou oporou je môj brat David.. Vždy mi pomôže a stojí pri mne.. Máme spolu veľmi dobrý vzťah.. A vlastne, vtedy v parku to bol práve on, ktorý tam po mňa prišiel..“

„To bol tvoj brat? Ahaa“ povedal a buchol sa po hlave.

„A čo si si myslel?“ opýtala som sa smejúc sa na jeho výraze.

„Aale nič“ zatiahol.

„Ale noták.. Takže?“

„Nič ti nepoviem“ zasmial sa a prekrížil si ruky na prsiach.

„Tak fajn, ako chceš“ uškrnula som sa, odula hornú peru a pokračovala som v ceste.

„Alee nehnevaj sa Sophie“ dobehol ma a objal ma zozadu.

„Bože, chceš aby som zinfarktovala?“ opýtala som, keďže som sa zľakla, keď ma zrazu zozadu chytil.

„Prepáč“ povedal zahanbene.

„V pohode dilino“ uškrnula som sa.

„Héééj“ štuchol ma do ramena.

„No čoo?“ zdvihla som ruky na obranu.

„Bože, čo sa to so mnou deje?“ dal si rečnícku otázku, pričom sa pozrel do neba.

„Čo by sa s tebou dialo?“ opýtala som sa ho s úsmevom.

„Neviem.. Som pri tebe akýsi nesvoj“ pozrel na mňa, ja som sklopila zrak a po chvíli som sa mu zase zahľadela do tých jeho čokoládových očí..

„A to je dobre či zle?“ opýtala som sa a on sa len usmial.

„Tak to by som aj ja rád vedel“ povedal a naše tváre sa priblížili.

„Hmm.. Prepáč ale asi by sme nemali“ odtiahla som sa a prerušila to, k čomu malo dôjsť..

„Ty mne prepáč.. Nechcel som to pokaziť“ prerušil ma hneď.

„Nie, to ja.. povedala som Liamovi, keď nás zrazu prerušil môj vyzváňajúci mobil.

„To je v poriadku, kľudne to zdvihni“ povedal trošku zahanbene.

„Áno Dave?“ zodvihla som prekvapene.

„Mohla by si prosím ťa čím skôr prísť domov?“

„Jasné.. Stalo sa niečo?“ opýtala som sa vystrašene.

„Oco odpadol.. Teda prišiel som domov a našiel som ho ležať na gauči v bezvedomí.. Rýchlo som teda zavolal záchranku a už sú na ceste“ pokračoval a ja som úplne zamrzla.

„Dobre, prídem čo najskôr“ povedala som a zložila som.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Liam, no ja ho ani nevnímala.

„Sophie, poď sem“ začula som akoby mi to niekto vravel z diaľky a potom som pocítila objatie. Chvíľu som bola mimo no potom som sa spamätala a vymanila som sa z jeho objatia.

„Liam, prepáč.. Musím ísť domov.. Otec odpadol a ja neviem čo mu je.. Záchranka je už na ceste“ vravela som mu v rýchlosti.

„To je v pohode.. Odveziem ťa? Auto mám od parkované neďaleko“ pozrel na mňa s otázkou a ja som len súhlasne prikývla.

„Tak teda poďme“ povedal a ťahal ma niekam.. Asi na parkovisko k jeho autu.. Neviem, akosi som to nevnímala.. V tej chvíli som si spomenula na mamu.. Na ten večer, keď sme šli v aute.. A na to, ako sme boli v nemocnici.. Otec je aký je, ale nechcem, aby sme stratili ešte aj jeho.. „Čo to táram“ okríkla som sa.. „Určite to nebude nič vážne“ presviedčala som samú seba.

Sedeli sme v aute a vládlo medzi nami ticho.. Von oknom som sledovala večerné ulice Londýna a snažila som sa myslieť pozitívne, aj keď to nie je moja najsilnejšia stránka.. Nočné lampy už svietili a cestou sa mi míňali jedna za druhou.. Neprítomne som teda hľadela von až kým mi opäť nezazvonil mobil.

„Prosím?“ zodvihla som.

„Sophie, práve idem s otcom v sanitke, sme na ceste do nemocnice.. Snažili sa ho priviesť k vedomiu, no aj keď sa im to podarilo, je úplne mimo.. A ešte niečo.. Našli pri ňom nejaké tabletky..“

„Dobre, tak prídeme do nemocnice..“

„Mám ťa rád sestrička“ povedal a ja som v jeho hlase po dlhom čase počula zúfalstvo a strach.

„Aj ja teba braček.. Neboj, bude to v poriadku.. Som na ceste“ povedala som a zrušili sme hovor.

„Áno rozumiem, do nemocnice“ povedal automaticky Liam a odbočil na najbližšej križovatke doľava.

„Ďakujem“ povedala som vďačne a so strachom v očiach som ďalej sledovala cestu.

Keď sme konečne dorazili do nemocnice, na informáciách sme sa pýtali na otca, tak nám sestrička ukázala kam máme ísť.. Liam šiel so mnou, lebo sa bál, že to nezvládnem sama a ja som aj bola rada, že dnu nemusím ísť sama, lebo po pravde, neznášam nemocnice.

Prišli sme teda k miestnosti, pred ktorou netrpezlivo prešľapoval David a tak som len rýchlo pribehla k nemu a tuho som ho objala.

„Bojím sa. Nechcem stratiť aj jeho“ povedal a mne pri tejto vete až vyhŕkli slzy.

„Pozri sa na mňa“ chytila som ho za hlavu a donútila ho pozrieť sa mi do očí.

„Nikoho už nestratíme! To sa nestane!“ povedala som a opäť sme sa objali.