Forever 16

Hey guys! Dnes pridávam trochu dlhšiu časť, tak dúfam, že sa bude páčiť.. :) Btw, chcela by som veľmi poprosiť všetky tie z vás, ktoré máte svoje stránky s príbehmi alebo nejaké stránky na FB, že keď môžete, tak aby ste zdieľali moju stránku, Ď! Aaa komentáre by potešili ;)

„Byee“ zakričala som na celý autobus, keď som vystupovala a všetci mi kývali a lúčili sa so mnou. Náš dom sme mali po ceste, tak som poprosila šoféra, aby mi zastavil hneď pred ním.

Vystúpila som teda a pobrala sa po chodníčku, ktorý viedol od brány až k našim vchodovým dverám. Z kabelky som si vytiahla kľúč od domu, otočila som ním v kľučke a otvorila som dvere. Ešte som ani poriadne nevošla dnu a už ku mne odniekiaľ pribehol Dave.

„Vitaj doma sestrička“ objal ma s úškrnom a ja som naňho prekvapene pozrela.

„Ahoj Dave“ vyzula som sa a kufor som si položila do verandy.

„Tak čo, ako bolo?“ pýtal sa ma s úsmevom na tvári.

„Výborne!“

„Vážne? Nevyzeráš nejako nadšene“ povedal pobavene.

„Zato ty, máš akúsi podozrivo dobrú náladu“ povedala som so zdvihnutým obočím a on ma za ruku zatiahol do kuchyne..

„Dave, si v poriadku?“ chytila som sa jeho čela či náhodou nemá teplotu.

„Ale Sophie, prestaň prosím ťa, som úplne v poriadku..“
„Okrem hlavy“ podotkla som s úškrnom a on len pokrútil hlavou.

„Ide o otca“ začal a ja som si radšej sadla na barovú stoličku, ktorá bola v kuchyni.

„Čo je s ním?“ opýtala som sa čakajúc, čo povie.

„Nechápem to“ začal, no ja som ho hneď prerušila.

„Ja to nechápem už dlhšiu dobu Dave..“

„Počkaj, nevieš, čo chcem povedať..“

„Dobre, prepáč. Takže čo?“

„Pred pár dňami prišiel domov z nemocnice, to vieš, no a od vtedy, sa správa akosi inak..“

„Ako inak?“ nechápala som.

„Včera napríklad varil a bol aj na nákup!“

„Neverím!“ pozrela som naňho pochybovačne.

„Vážne! Pri telke už nesedí tak často ako pred tým a začína chodiť von a dokonca si hľadá novú prácu.

„A si si istý, že hovoríš o NAŠOM otcovi?“ vravela som celá prekvapená s otvorenými ústami.

„Sophiee“ zatiahol a ruky si založil na prsiach.

„No čo? Len sa mi nechce veriť, že je zrazu taký aktívny..“

„Myslím, že po tom vašom rozhovore v nemocnici, keď si mu povedala to, čo si o tom všetkom a o ňom myslíš, si konečne trochu vstúpil do svedomia a začína žiť od znova..“

„Žeby ho až tak ovplyvnili moje slová?“ pýtala som sa samej seba a naozaj som tomu nemohla uveriť..

„Dave, len to prosím ťa nezakríkni..“

„Dúfam, že nie..“

„A ozaj. Kde vlastne je?“

„Asi niekde hore..“

„Fajn“ zamrmlala som si a odišla som späť na chodbu. Vzala som si kufor a vyšla som hore schodmi do svojej izby, kde som si zapla hudbu a začala som sa vybaľovať..

Po chvíli som však začula klopanie a tak som stíšila hudbu a dnu vošiel otec. Vyzeral akosi inak! Nebol už taký strhaný a zamračený ako zvyčajne, ale vyzeral byť ... v pohode..

„Ahoj, už si doma?“

„Ahoj.. Hej, pred chvíľou som prišla.

„Aha.. Máš chvíľu? Rád by  som sa s tebou trochu porozprával“ povedal a mne padla sánka.. Naozaj povedal, že sa so mnou chce rozprávať?!

„Hmm.. Jasné“ povedala som po chvíli a sadol si na moju stoličku.

„Ako bolo?“ opýtal sa.

„Super“ povedala som prekvapene, že sa ma na to pýta.

„To je fajn.. Vieš Sophie, odkedy si mi v nemocnici vykričala všetko čo ťa pravdepodobne trápilo, veľa som rozmýšľal.. Nevedel som, že to s Davidom beriete až tak ťažko, myslel som si, že som v tom sám..  No potom ma mrzelo, keď som sa to všetko dozvedel a aj Dave mi povedal niektoré veci, o ktorých som ani nevedel a mala si pravdu, vtedy som myslel len na seba.. Odvtedy som sa už 2x stretol s mojim dávnym kamarátom, ktorý je psychológ a myslím, že mi to aj trochu pomohlo.. Povedal som si, že chcem naozaj začať od znova a že by som mal napraviť všetko, čo som za tie roky zbabral.. Daj mi prosím ťa šancu.. Chcem sa už z toho bludného kruhu dostať, no budem vás potrebovať. Oboch! Viem, že nie som najlepší otec.. Ale naozaj sa chcem polepšiť a byť tým, kým som bol dávno pred tým.. Môžeš mi odpustiť?“ dokončil svoj dlhý monológ a ja som si utrela slzu, ktorá sa mi vydrala von z oka..

„Vieš o tom, že to bol asi tvoj najdlhší monológ za posledných veľa rokov?“ zasmiala som sa cez slzy a on sa taktiež pousmial, čo mi vyčarilo ešte väčší úsmev na tvári.. Už len to, že sa usmial, sa mi teraz zdalo ako zázrak.

„Je to možné“ povedal zahanbene.

„Pozri, ak sa chceš naozaj tak veľmi zmeniť a dostať sa z toho, my s Davidom ti pomôžeme.. Len sa bojím, že sa to po čase opäť obráti k horšiemu.. Dúfam síce, že nie, ale stať sa to môže, preto sa nechcem tešiť predčasne. No už len to, že sa tu teraz spolu takto rozprávame a ty si sa aj usmial,“ odmlčala som sa „je pre mňa ako nejaký zázrak a ešte stále tomu nemôžem uveriť..“

„Ja viem.. A taktiež viem, že všetko čo som ti kedy povedal si budeš vždy pamätať, no aj napriek tomu sa vám chcem ospravedlniť a budem sa snažiť to všetko napraviť a mať s vami taký dobrý vzťah, aký sme mali kedysi. Mám vás oboch veľmi rád a nechcem vás stratiť..“
„Veď aj my teba oci.. Hlavne sa nevzdávaj a bude to fajn“ povedala som dojato a on sa postavil.

„Som rád, že sme sa konečne normálne porozprávali, naozaj Sophie.. No nič, teraz ťa už asi nebudem vyrušovať, kľudne sa vybaľ.. A mimochodom, keby si bola hladná.. V rúre sú ešte lasagne“ povedal s miernym úsmevom.

„Dobre, ďakujem“ taktiež som sa usmiala a zavrel za sebou dvere mojej izby.

Sedela som na posteli, hľadela na dvere a podvedome som sa usmievala, no zároveň som bola v šoku. Dave mal naozaj pravdu.. Je ako vymenený.. Pred tým, než som prišla domov som sa bála, aké bude moje prvé stretnutie s ním, no na moje prekvapenie dopadlo stokrát lepšie, než som predpokladala..

„Tento rozhovor, si budem pamätať ešte asi veľmi dlho“ pomyslela som si a s dobrou náladou som pokračovala v balení.. Veci som si potom nahádzala do práčky, najedla som sa a neskôr som šla do sprchy a dať sa dokopy ešte pred tým, než po mňa príde Liam.

Na tvár som si naniesla jemný make-up, riasy si prifarbila špirálou a na ústa som si dala jemný lesk.

V skrini som asi 10 minút kombinovala, čo si oblečiem, no nakoniec som si zvolila jednoduché obtiahnuté zelené nohavice a krémový sveter. Do hnedej kabelky som si nahádzala tie najpotrebnejšie veci, bez ktorých sa nikdy nikde nezaobídem a potom som už len zbehla dole schodmi a obula si hnedé topánky na hrubšom podpätku.

„Kam zas ideš, veď si ešte len teraz prišla!“ krútil neveriacky hlavou Dave.

„A čo mám sedieť doma?“ opýtala som sa ho popri šnurovaní šnúrok na druhej topánke.

„Čo máš rande, že sa tak ponáhľaš?“ pozrel na mňa s úškrnom, no ja som mu s ešte väčším úškrnom odpovedala: „Nie je to rande“ a on na mňa zízal akoby som mu povedala, že jeho obľúbený futbalový tím prehral.
„Ty máš frajera a ja o tom ani neviem?!“ pýtal sa ďalej a ja som si zatiaľ zazipsovala bundu.

„To preto, že ho nemám“ smiala som sa z jeho výrazu a zrazu som začula trúbenie.

„Prepáč, budem musieť ísť.. Bye“ zakývala som mu a zavrela dvere pred nosom.

„Vonku som hneď zbadala Liama sediaceho za volantom a tak som s úsmevom prebehla po chodníku, ignorujúc Davida stojaceho za oknom.

„Ahoj“ pozdravila som mu, keď som si sadla na miesto spolujazdca a zavrela za sebou dvere.

„Ahoj! Rád ťa vidím“ povedal s úsmevom.

„Tak, kam ideme?“ opýtala som sa ho krátko po tom, čo naštartoval a pohli sme sa smerom k mestu.

„Vzhľadom na to, že je vonku pekné počasie a slnko konečne svieti.. Čo tak London Eye? Dnes budeme mať pekný výhľad“ navrhol a ja som len zagúľala očami.

„Hmm.. No čo ja viem?!“ povedala som váhavo, pričom sa mi tam vôbec nechcelo ísť..“

„A čo sa ti nepáči na London Eye?“ opýtal sa s úškrnom.

„Je to len ďalšia turistická atrakcia Londýna“ povedala som kyslo.

„Bola si na ňom už niekedy?? Niet divu, že je to jedna z najlepších turistických atrakcií tu, lebo keď si až niekde hore, cítiš sa ako v inom svete a problémy pre teba prestanú existovať“ vravel nadšene..

„Úprimne, bola som tam, keď som bola ešte menšia a vôbec mi nechýba, že som tam odvtedy nezavítala.“

„To ako keby si tam ani nebola.. Dobre, takže ideme tam a ja zmením tvoj názor raz dva“ povedal s úsmevom a ja som vedela, že odporovať mu, by bolo zbytočné..

„Vidím, že nemám na výber“ uškrnula som sa.

„To teda nemáš“ zasmial sa, zvýšil volume na rádiu a začal si pospevovať nejakú pesničku, ktorú som nikdy pred tým nepočula, no tie jeho vtipné grimasy som jednoducho nemohla prehliadať a celou cestou tam, som sa z neho smiala.

Forever 15

Ahojtee! Prepáčte, že až dnes, ale posledný týždeň som bola dosť busy.. Tak snáď sa polepším a časť sa bude páčiť ;)..

O týždeň

Po pár dňoch, od vtedy čo sme boli s otcom v nemocnici, som odišla na vystúpenie s našou tanečnou skupinou a dnes, po týždni, sa už vraciame späť domov.. Sedím v autobuse, pozerám von oknom a rozmýšľam.. Vystúpenia dopadli skvele, všetci nás chválili a všetci sme si to užili.. Aj keď moja myseľ vždy zablúdila k otcovi, ktorý by už teraz mal byť doma.. Pred dnešným stretnutím s ním mám totiž dosť zmiešané pocity a tak trochu aj dúfam, že by sme sa konečne mohli normálne porozprávať.. Bude to ťažké, ale s Davidom už vymýšľame všetko možné aj nemožné, aby sme ho vrátili do normálu.. Jednoducho, musí sa spamätať!

„Ahoj“ zodvihla som Liamovi, ktorého telefonát ma aj celkom potešil.

„Ahoj Sophie.. Už si doma?“ opýtal sa zvedavo a pri pohľade na osobu sediacu vedľa mňa, uškŕňajúc sa jedna radosť alias Danielle, som sa radšej opäť obrátila k oknu a pozrela sa na mokré cesty Londýna.

„Takmer.. Potrebuješ niečo?“

„Ja len tak.. Hmm.. Mohli by sme sa stretnúť?“ opýtal sa a na svojej ruke som pocítila niečie kučery. Pozrela som sa teda na svoju „spolusediacu“, ktorá bola prilepená na môj telefón a snažila sa započuť, čo hovorí Liam.

„Môžeš s tým prestaň?!“ pozrela som na ňu a na jej nevinnom výraze som sa musela zasmiať.

„Jaa??“ začula som z druhej strany mobilu Liama a to som sa už začala chichotať.

„Ale nie.. To bolo Danielle“ venovala som jej jeden škaredý pohľad a ona mi len vyplazila jazyk.

„Už som sa zľakol“ hovoril pobavene.

„Nie, nie, neľakaj sa... A čo si sa ma to pýtal?“

„Či by sme sa dnes ešte mohli stretnúť“ zasmial sa na mne.

„Jaaj.. Tak môžeme, aj keď sa mi ešte treba dosť učiť, keďže som týždeň nebola v škole.. Ale dnes by som sa už asi aj tak nedonútila, takže si to nechám na zajtra“ zhodnotila som to vtipne.

„Páči sa mi tvoja teória.“

„Veď aj mne.. Ale keď pri tebe dnes zaspím, tak sa ti vopred ospravedlňujem“ smiala som sa.

„To som až taký nudný??“

„Nie.. To som až taká unavená“ opravila som ho.

„Tak to si choď potom radšej ľahnúť, nechcem to riskovať..“

„Teraz sa ma už nezbavíš Payne“ povedala som úsmevne.

„To ani nebolo mojím plánom.“

„Určite..“

„Takže kedy môžeš?“

„Kým prídem domov, vybalím veci, trošku si oddýchnem“ rátala som si to v hlave.. „Tak o 2 hodiny?“ navrhla som.

„Dobre, prídem po teba..“

„Okej.“

„Tak zatiaľ.. A pozdrav kučeravú otravu vedľa teba“ zasmiali sme sa a ja som sa pozrela na Dan, ktorá zo mňa nespustila zrak počas celého telefonátu.

„Jasné, stavím sa, že aj ona teba.. Tak pá“ ukončili sme hovor a mne bolo z neho smiešno ešte teraz. Milujem, ako sa s Dan stále doberajú.. Je to milé..

„Tak čo hovoril? Idete dnes von? Ohovárali ste ma?“ zasypala ma otázkami Dan a ja som sa snažila tváriť neutrálne, hoci som sa musela naozaj veľmi premáhať.

„Vraj mám pozdraviť tú kučeravú otravu vedľa mňa“ povedala som.

„To som mohla čakať, drzáň jeden malý“ povedala a ja som sa už neudržala a vybuchla som smiechom. Dan na mňa chvíľu pozerala so zdvihnutím obočím, no potom sa začala smiať aj ona.. Za ten týždeň sme sa s Dan veľmi zblížili a naozaj mám šťastie, že sme sa spoznali.. Rozprávame sa už asi naozaj o všetkom a viem, že sa na ňu môžem kedykoľvek spoľahnúť, čo je úplne super, lebo takýchto ľudí pri sebe bohužiaľ nemám veľa.

„Taaakže??“ opýtala sa ma po chvíli.

„Takže čo?“ pozrela som na ňu nechápavo.

„No niečo som sa ťa pýtala“ uškrnula sa.

„Ahaa.. A čo si sa vlastne pýtala?“

„Ty dnes asi počuješ len to, čo chceš, však?“ pozrela na mňa vyčítavo.

„No soorry bejbe, rýchlo zabúdam“ zagúľala som očami.

„Takže?“

„Takže si mi ešte stále nepovedala čo si sa vlastne pýtala“ zasmiala som sa.

„OMG! Pýtala som sa ťa, čo ti vravel Liam, či dnes idete von a ešte by som sa ťa opýtala aj viac, lenže druhú časť otázok náhodou zase zabudneš a potom ti to už nemienim opakovať znova!“ povedala prirýchlo na to, aby som tomu všetkému pochopila hneď, tak som si to trošku nechala uležať v hlave a potom som sa ozvala, keďže už na mňa zazerala ako na mimozemšťana.

„Túto vetu si si pripravovala dlho?“ dostala som zo seba po chvíli a ona sa tresla rukou po čele.

„Ja sa z teba asi raz zbláznim“ zalomila rukami.

„Nemôžem za to, že občas hovoríš tak rýchlo, až to nestíham počuť celé do konca“ uškrnula som sa.

„Snažíš sa vyhnúť odpovedi?“ prižmúrila oči a ukázala na mňa ukazovákom.

„Nie, len analyzujem tvoju rýchlosť rozprávania.“

„Otázka-odpoveď, otázka-odpoveď, také nepoznáš??“

„To je nejaká hra?“

„Niekedy ťa nechápem,“ oprela sa o sedadlo a pokračovala: „dočkám sa tej odpovede ešte dnes?!“

„Dobre, dobre.. Čo si nervózna?!“

„Nie som nervózna!“ namietala.

„Keby si nebola nervózna, tak sa na tom sedadle nemrvíš akoby si mala mrle v zadku“ uškrnula som sa.

„Teraz začínam byť naozaj nervózna“ upozornila ma.

„Dobre, radšej odpovedám.. Takže nič dôležité sme nerozoberali, len sme sa dohodli, že po mňa o dve hoďky príde.. Spokojná?“ opýtala som sa a Dan na mňa nemo hľadela.

„A to si mi túto jednoduchú, krátku a dokopy o ničom odpoveď nemohla dať už pred 5-timi minútami?!“ pokrútila hlavou a ja som len pokrčila plecami.

„Buď rada, že som ti vôbec odpovedala“ povedala som uškŕňajúc sa na ňu a Dan si len povzdychla: „Prosím, chcem byť už doma a nie tu v tomto blázinci“ a tvár si prikryla klobúkom.

Forever 14

Prepáčte, že až dnes, ale skôr sa nedalo.. :).. Btw, ĎAKUJEM za 60 000 návštev! :-*

Asi po 15-tich minútach vyšla z izby doktorka v bielom plášti a my sme sa hneď postavili a pribehli k nej.

„Dobrý deň, vy ste rodina pána Johnsona?“

„Áno, sme jeho deti.. Môžete nám povedať čo je s otcom? Bude v poriadku?“ opýtal sa na rovinu Dave a ja som ticho čakala, čo povie.

„Váš otec pravdepodobne vzal viac tabletiek ako mal a to spôsobilo, že sa predávkoval.. Spravili sme mu teda výplach žalúdka a rôzne iné vyšetrenia, v ktorých ešte budeme pokračovať, no ak nenastanú žiadne komplikácie, mal by byť v poriadku“ povedala s miernym úsmevom a mne v tej chvíli odľahlo.

„Ďakujeme“ povedala som doktorke, ktorá po chvíli odišla a objala som Davida.

„Vravela som ti, že to bude v poriadku“ povedala som mu a on si taktiež vydýchol.

„Myslíš, že to spravil úmyselne?“ pozrel na mňa pohľadom ranenej srnky.

„Nerada to hovorím, ale myslím, že áno.. Vieš, že nikdy nebral nejaké špeciálne tabletky a aj keď, tak vždy si ich presne nadávkoval..

„Prečo to spravil?!“

„To sa už budeme musieť opýtať jeho“ povedala som a Dave sa priblížil k dverám ktoré šiel otvoriť..

„Počkám vás tu“ povedal mi ešte Liam a ja som mu súhlasne prikývla a vošli sme k otcovi do izby.

Vidieť ho ležať na nemocničnej posteli, pripojeného na infúziu a s polootvorenými očami, akoby ich nevládal otvoriť celé, ma naozaj zabolelo. Ako sa mohol takto zmeniť? Ten veselý muž, ktorý by dal za svoju rodinu aj ruku do ohňa?! Nedokážem to pochopiť..

„Ahojte“ pozdravil nás zachrípnutým a tichým hlasom.

„Čau“ povedali sme naraz a on sa pousmial.

„Prečo si to spravil otec?“ dostala som hneď zo seba a Dave ma ticho chytil za ruku.

„Prepáčte mi.. Ja, ja“ habkal a úsmev sa mu stratil z tváre.

„Čo si si myslel? Chceš nás tu nechať samých?“ pozrel naňho Dave a slza sa mu zaleskla v oku.

„Keď ja už takto ďalej nevládzem.. Všade okolo seba ju vidím, cítim a nedokážem bez nej žiť.. Skúšal som to, ale ono to nejde.. Vy ma neznášate, nedokážem sa už s vami ani normálne porozprávať a som hrozný otec!“ povedal rýchlo a slza sa mu skotúľala po tvári. S Davidom sme sa v tej chvíli na seba nemo pozreli a úplne sme sa zasekli.. Vedeli sme, že ide hlavne o mamu, ale ešte nikdy nám to nepovedal tak otvorene ako teraz.. Nikdy si nevylial svoje city tak, ako teraz..

„Lenže to, že by sa dnes predávkoval by nám nepomohlo!“ povedala som trošku nahnevane.

„Mne možno áno“ povedal a ja som naňho neveriacky vypleštila oči.

„Takže o to ti išlo? Aby si zomrel a nemusel sa ďalej trápiť?“ pozrela som naňho s otázkou v očiach, no on len odvrátil zrak a nič nepovedal a tak som pokračovala.

„A myslel si pri tom vôbec na nás? O jedného rodiča sme už prišli otec! Je ti jedno, že my by sme tu zostali sami? Čo keby si konečne začal myslieť aj na nás a nie len zožieraš samého seba?! Otec, nepomôže ti to! Nezmeníš to! Čo bolo, bolo! Viem, že to bolí, nemysli si, že len teba, ale musíš sa s tým zmieriť! Ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla! Tak sa prosím ťa nakopni a začni zase žiť tak ako pred tým!“ odmlčala som sa na pár sekúnd a potom som ešte dodala: „ Kde je ten náš večne usmievavý ocko, ktorý svoje deti nadovšetko ľúbi a nedá na ne dopustiť, hm?“ dodala som s veľkou hrčou v hrdle, pričom som mu celý čas hľadela do očí a ani na sekundu som neuhla pohľadom. V tej chvíli som zo seba dostala všetko, čo ma tak trápilo a všetko, čo som si o ňom myslela.. Zlomene na mňa hľadel a Dave taktiež sledoval, čo otec teraz povie, no akosi bol ticho a nevedel, čo má povedať.

„Nedopusť, aby sme ťa opäť stratili oci, prosím“ povedala som so slzami v očiach a po chvíli som vyšla von z izby. Sadla som si na jednu zo stoličiek, ktoré tam na chodbe boli a neprítomne som sa zahľadela do diaľky. Hlavou mi prúdilo veľa myšlienok naraz a ja som sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na bolesť, ktorú mi otec pripomenul. Na mamu!

Po pár minútach som však postrehla, že si vedľa mňa niekto sadol a podľa vône som zistila, že je to Liam.

„Kávu?“ opýtal sa ma, no ja som len pokrútila hlavou a tak ju položil na stolík vedľa nás.

„Si v poriadku?“ opýtal sa pozorujúc ma a ja som znovu pokrútila hlavou a pozrela som naňho.

„Nechápem to“ povedala som ticho a slzy sa mi opäť nahrnuli do očí. Liam nič nepovedal, len ma tuho objal a ja som sa k nemu ešte viac pritúlila. V tej chvíli som sa rozplakala ako malá a bolo mi jedno, kto sa na mňa teraz pozerá. Musela som to zo seba dostať von, lebo by som skončila asi ako otec, keby som to v sebe dusila tak, ako on..

Prešiel nejaký čas a ja som sa vymanila z Liamovho náručia, celá roztečená a trošku som mu rukou utrela koženku, keďže som mu ju trošku zmočila slzami.

„To je v poriadku“ povedal s mini úsmevom a ja som sa zahľadela do zeme.

„Inak Sophie, kde je vaša mama? Ona sem nepríde?“ opýtal sa a ja som sa mu smutne pozrela do očí.

„Onaa... Zomrela, keď som mala 6..“

„Ouu, prepáč.. Ja nevedel som.. Som idiot, prepáč“ ospravedlňoval sa.

„Nemal si to ako vedieť..“

„Aj tak mi to prepáč, nechcel som ti to pripomínať..“

„Aj tak na to stále myslím“ povedala som.

„Nemôžeš na to toľko myslieť.. Zbytočne si to pripomínaš, že sa niečo stalo..“

„Lenže za tú nehodu môžem ja“ povedala som ticho.

„Sophie, určite za to nemôžeš ty“ povedal nástojčivo, no ja som len pokrútila hlavou.

„Ver mi, že áno“ pozrela som mu do očí.

„Sophiee“ začal, no ja som ho rýchlo prerušila.

„Šli sme vtedy domov od babky“ začala som a pred očami sa mi premietla tá situácia.. Knedlík v hrdle sa mi ešte zväčšil, no s priškrteným hlasom som pokračovala: „V aute sme bola mama, Dave a ja.. Šoférovala a na chvíľu sa obzrela dozadu na nás a ja som jej povedala: „ahoj mami“.. Krásne sa usmiala.. Na ten úsmev nikdy nezabudnem“ usmiala som sa cez slzy. „No keď sa otočila späť, auto z protismeru chcelo predbiehať a nevšimlo si nás.. Čelne do nás narazilo.. Mama to neprežila a my s Davidom sme boli pár dní v nemocnici, no nič vážne sa nám nestalo.. Bola som malá, no vždy, keď si na to spomeniem, mám ten moment pred očami“ dokončila som a potiahla som nosom v snahe nerozplakať sa ešte viac..

„Je mi to tak ľúto Sophie.. No naozaj za to nemôžeš!“ zdôraznil poslednú vetu.

„Môžem! Keby som sa k nej vtedy neprihovorila“ zlomil sa mi hlas a Liam ma opäť objal.

„Ver mi, že nemôžeš.. Kebyže nechcela, tak sa neobzrie.. A to, že jej vybehlo auto z protismeru, za to ona nemohla! Aj keby sa nebola obzrela, nezabránila by zrážke“ povedal jemne, pričom ma hladil po vlasoch..

„Liam?“ pozrela som po chvíli naňho a pohľady sa nám stretli.

„Áno Sophie?“

„Ďakujem, že tu si teraz so mnou a prepáč, že ma zase vidíš takúto..“

„Nemáš vôbec začo.. A neospravedlňuj sa za to, že si smutná.. Máš na to právo a aj ja ťa už konečne chápem.. A cením si, že si mi to všetko povedala..

Forever 13

Aspoň niečo :)

Sophie

Liamovi som povedala, nech vyberie on miesto, kam chce ísť a tak som čakala čo vymyslí.. No pravdepodobne s tým počítal, lebo ma zaviedol do menšej kaviarničky, kde nám aj rezervoval stôl. Bolo to malé, útulné a milé.. Celý čas sme sa rozprávali o všetkom možnom a Liam mi prišiel ako fajn chalan. Rozprávali sme sa o všetkom možnom a veľa sme sa jeden o druhom dozvedeli. Miestami ma až zamrzelo, že som sa k nemu naposledy správala tak odporne..

„Tak čo, neľutuješ, že sme dnes boli spolu?“ opýtal sa ma, keď sme vychádzali z kaviarne a vonku sa už stmievalo.

„Nie.. Som rada, že som sa nakoniec rozhodla prísť.. Bolo to fajn a miesto si vybral naozaj dobré“ hovorila som s úsmevom a spokojná s dnešným dňom.

„To som rád, že sa ti dnešné poobedie so mnou páčilo.. Dúfam, že si ho ešte niekedy zopakujeme“ povedal pričom na mňa žmurkol. V tej chvíli som nevedela čo povedať, lebo na jednej strane som si ešte pred týmto stretnutím vravela, že sa s Liamom stretnem len raz, no na druhej mi s ním bolo naozaj dobre a rada by som ho ešte niekedy videla..

„Prečo nie?!“ povedala som nakoniec a jeho kútiky pier sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu.

„To naozaj?“ opýtal sa prekvapene, akoby neveril, že som súhlasila.

„Vlastne, radšej nie“ uškrnula som sa po chvíli „rozmýšľania“ a jeho úsmev zamrzol.

„Ale veď si pred chvíľou vravela..“ začal, no ja som ho hneď prerušila.

„Robím si z teba srandu, určite si to ešte niekedy zopakujeme“ povedala som s úsmevom a on si vydýchol.

„Už som sa zľakol“ uškrnul sa.

„A inak.. Chcela by som sa ti ešte ospravedlniť..“

„A za čo?“ zastal a pozrel na mňa prekvapene.

„Za to naše posledné stretnutie.. Viem, že si mi chcel len pomôcť.. V ten deň som sa pohádala s otcom a vôbec som nemala náladu.. Na nikoho a na nič.. Je to komplikované..“

„To je v poriadku, chápem to.. Niekedy proste potrebujeme byť sami a nebyť rušení nikým a ničím.. Tiež mám občas také stavy.. Ale mám štyroch skvelých priateľov, ktorí ma v tom nikdy nenechajú samého“ povedal s úsmevom a ja som si spomenula na štyroch chalanov v Nando´s.

„To je pravda.. Mojou najväčšou oporou je môj brat David.. Vždy mi pomôže a stojí pri mne.. Máme spolu veľmi dobrý vzťah.. A vlastne, vtedy v parku to bol práve on, ktorý tam po mňa prišiel..“

„To bol tvoj brat? Ahaa“ povedal a buchol sa po hlave.

„A čo si si myslel?“ opýtala som sa smejúc sa na jeho výraze.

„Aale nič“ zatiahol.

„Ale noták.. Takže?“

„Nič ti nepoviem“ zasmial sa a prekrížil si ruky na prsiach.

„Tak fajn, ako chceš“ uškrnula som sa, odula hornú peru a pokračovala som v ceste.

„Alee nehnevaj sa Sophie“ dobehol ma a objal ma zozadu.

„Bože, chceš aby som zinfarktovala?“ opýtala som, keďže som sa zľakla, keď ma zrazu zozadu chytil.

„Prepáč“ povedal zahanbene.

„V pohode dilino“ uškrnula som sa.

„Héééj“ štuchol ma do ramena.

„No čoo?“ zdvihla som ruky na obranu.

„Bože, čo sa to so mnou deje?“ dal si rečnícku otázku, pričom sa pozrel do neba.

„Čo by sa s tebou dialo?“ opýtala som sa ho s úsmevom.

„Neviem.. Som pri tebe akýsi nesvoj“ pozrel na mňa, ja som sklopila zrak a po chvíli som sa mu zase zahľadela do tých jeho čokoládových očí..

„A to je dobre či zle?“ opýtala som sa a on sa len usmial.

„Tak to by som aj ja rád vedel“ povedal a naše tváre sa priblížili.

„Hmm.. Prepáč ale asi by sme nemali“ odtiahla som sa a prerušila to, k čomu malo dôjsť..

„Ty mne prepáč.. Nechcel som to pokaziť“ prerušil ma hneď.

„Nie, to ja.. povedala som Liamovi, keď nás zrazu prerušil môj vyzváňajúci mobil.

„To je v poriadku, kľudne to zdvihni“ povedal trošku zahanbene.

„Áno Dave?“ zodvihla som prekvapene.

„Mohla by si prosím ťa čím skôr prísť domov?“

„Jasné.. Stalo sa niečo?“ opýtala som sa vystrašene.

„Oco odpadol.. Teda prišiel som domov a našiel som ho ležať na gauči v bezvedomí.. Rýchlo som teda zavolal záchranku a už sú na ceste“ pokračoval a ja som úplne zamrzla.

„Dobre, prídem čo najskôr“ povedala som a zložila som.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Liam, no ja ho ani nevnímala.

„Sophie, poď sem“ začula som akoby mi to niekto vravel z diaľky a potom som pocítila objatie. Chvíľu som bola mimo no potom som sa spamätala a vymanila som sa z jeho objatia.

„Liam, prepáč.. Musím ísť domov.. Otec odpadol a ja neviem čo mu je.. Záchranka je už na ceste“ vravela som mu v rýchlosti.

„To je v pohode.. Odveziem ťa? Auto mám od parkované neďaleko“ pozrel na mňa s otázkou a ja som len súhlasne prikývla.

„Tak teda poďme“ povedal a ťahal ma niekam.. Asi na parkovisko k jeho autu.. Neviem, akosi som to nevnímala.. V tej chvíli som si spomenula na mamu.. Na ten večer, keď sme šli v aute.. A na to, ako sme boli v nemocnici.. Otec je aký je, ale nechcem, aby sme stratili ešte aj jeho.. „Čo to táram“ okríkla som sa.. „Určite to nebude nič vážne“ presviedčala som samú seba.

Sedeli sme v aute a vládlo medzi nami ticho.. Von oknom som sledovala večerné ulice Londýna a snažila som sa myslieť pozitívne, aj keď to nie je moja najsilnejšia stránka.. Nočné lampy už svietili a cestou sa mi míňali jedna za druhou.. Neprítomne som teda hľadela von až kým mi opäť nezazvonil mobil.

„Prosím?“ zodvihla som.

„Sophie, práve idem s otcom v sanitke, sme na ceste do nemocnice.. Snažili sa ho priviesť k vedomiu, no aj keď sa im to podarilo, je úplne mimo.. A ešte niečo.. Našli pri ňom nejaké tabletky..“

„Dobre, tak prídeme do nemocnice..“

„Mám ťa rád sestrička“ povedal a ja som v jeho hlase po dlhom čase počula zúfalstvo a strach.

„Aj ja teba braček.. Neboj, bude to v poriadku.. Som na ceste“ povedala som a zrušili sme hovor.

„Áno rozumiem, do nemocnice“ povedal automaticky Liam a odbočil na najbližšej križovatke doľava.

„Ďakujem“ povedala som vďačne a so strachom v očiach som ďalej sledovala cestu.

Keď sme konečne dorazili do nemocnice, na informáciách sme sa pýtali na otca, tak nám sestrička ukázala kam máme ísť.. Liam šiel so mnou, lebo sa bál, že to nezvládnem sama a ja som aj bola rada, že dnu nemusím ísť sama, lebo po pravde, neznášam nemocnice.

Prišli sme teda k miestnosti, pred ktorou netrpezlivo prešľapoval David a tak som len rýchlo pribehla k nemu a tuho som ho objala.

„Bojím sa. Nechcem stratiť aj jeho“ povedal a mne pri tejto vete až vyhŕkli slzy.

„Pozri sa na mňa“ chytila som ho za hlavu a donútila ho pozrieť sa mi do očí.

„Nikoho už nestratíme! To sa nestane!“ povedala som a opäť sme sa objali.

Menší oznam

Takže ako ste sa už asi dovtípili, twitcam dnes nebude, keďže by ho asi aj tak nikto nepozeral... ALE, do 16.5.2013 ešte jeden určite urobím lebo potom odchádzam, takže pekný zvyšok večera :)