41 - Spokojná Kate

Ahojte :)! Jeden mini oznam... Do úvodu som pridala fotky Kate a Emily, aby ste mali aspoň akú-takú predstavu, že ako približne vyzerajú... Takže si ich môžete pozrieť, snáď sa vám budú páčiť, hoci som ich dala až teraz.. Enjoy new chapter ;)

KATE

„Tak veľmi ma to mrzí Harry... Dúfam, že mi ešte niekedy dokážeš odpustiť tie posledné dni, keď som sa k tebe správala hrozne a odháňala som ťa od seba. Sľubujem, že sa to už nebude opakovať a nezabúdaj, že ťa mám stále veľmi rada..“ hovorila som mu ospravedlňujúco, no on ma po chvíli prerušil pusou, ktorú mi vtisol na líce a potom ma objal.. Tak toto som naozaj nečakala! Podlomili sa mi kolená a v tej chvíli som bola rada, že ma objal, inak by som asi spadla. V bruchu som pocítila zvláštny pocit, no nevšímala som si to..

„To je v poriadku.. Tiež ťa mám veľmi rád..Mimochodom, vyzeráš úžasne!“ povedal a určite som sa začervenala, lebo sa na mne pousmial.

„Ďakujem.. Ale aj tak najväčšie ĎAKUJEM patrí hlavne babám, ktoré mi dnes konečne otvorili oči a donútili ma spamätať sa“ povedala som mu, pozerajúc na baby, ktorých hlavy vykúkali z našich dverí a obaja sme sa zasmiali.. Jasné, že chcú všetko vedieť a vidieť :P.

Harry mi pomohol s taškami do bytu a zostal u nás na kávu.. Celý čas sme sa rozprávali, smiali sa a nenápadne som sledovala Harryho. Ako rozpráva, ako sa usmieva a ako sa pohybuje.. Fascinuje ma to! A som rada, že sa na mňa nehnevá.. Nechcela by som stratiť aj jeho, lebo Harry je úžasný človek s ktorým si rozumiem a s ktorým sa cítim perfektne..

„Ozaj Kate, prídeš zajtra na náš koncert?“ opýtal sa ma, čím prerušil tok mojich myšlienok.

„Mám na výber?“ uškrnula som sa a on sa na mne zasmial.

„Hmm.. Ani nie“ povedal po dlhšom premýšľaní.

„Tak na čo sa ma potom pýtaš?“ povedala som šibalsky.

„Ja ťa zbožňujem“ povedal a zrazu  prišiel ku mne, kde ma objal. Ostala som trošku zmätene sedieť, no aj ja som ho potom objala, keďže som to pochopila a povedala som, že aj ja jeho.

„Harry, zadusíš ma!“ povedala som po chvíli, hoci mi jeho objatie vôbec nevadilo, ale tak spravím si z neho srandu :D.. Buchla som ho do ramena a čakala som na reakciu.

„Prepáč“ povedal zahanbene a hneď ma pustil.

„Robím  si srandu“ zasmiala som sa na jeho ospravedlňujúcom výraze.

„Hééj?!“ štuchol ma a obaja sme sa rozosmiali. Niekedy sa správame ako malí, no mám rada tie naše úlety. Je rovnako strelený ako ja.

Po pár minútach povedal, že už musí ísť a tak som sa mu ešte raz za všetko poďakovala a on sa poďakoval babám, ktoré mu na to povedali, že ho majú radi a žmurkli naňho. Ušlo mi niečo??

Keď Harry odišiel, mala som silný pocit, že ešte stále stojí za dverami a tak som sa pozrela cez „kukátko“.. No jasné, veď sme mysľou prepojený a môj tušák sa potvrdil :D! Ešte stále tam bol a skákal po chodbe ako šialený. Vyzeral tak šťastne a cute. Je to môj šašo! Mala som chuť otvoriť dvere, no nechcem, aby sa cítil trápne a tak som zostala za dverami a smiala som sa na jeho super pohyboch.

Em so Suz po chvíli pribehli zvedavo ku mne a chceli sa tiež pozrieť, no tento pohľad bol len pre mňa :).

„Nebojte, nič zaujímavé“ vravela som im a odtláčala som ich od dverí.

„Ale noták Kate.. Aj my chceme vidieť..“ dobýjali sa k dverám.

„Nie! Nič pre vás“ zasmiala som sa.

„Tak prečo si sa tak smiala?“ opýtala sa Suz.

„It is my secret!“ povedala som s úsmevom a pozrela som sa ešte raz do kukátka. Harry tam už nebol a tak som spokojne odišla od dverí. Baby tam samozrejme hneď pribehli, no po chvíli sa sklamane vrátili do obývačky za mnou.

„Tak čo zaujímavé ste videli?“ zasmiala som sa na ich výrazoch.

„Si hrozná!“ skonštatovala Suzie.

„Ďakujem.. Budem to brať ako kompliment“ uškrnula som sa a brala som to už ako uzavretú vec..

No baby to ešte asi neuzavreli, keďže do mňa začali hádzať všetky vankúše, ktoré mali po ruke.

Po chvíli sa však strhla veľká vankúšová vojna a pierka/náplň vankúšov lietali po celom byte! Bolo to šialené, no zároveň také spontánne.

„Toto nie je fér! Ste dve a ja som sama“ hovorila som cez smiech ukrivdene.

„Život je pes“ zasmiala sa Em a hodila do mňa ďalší vankúš.

„Ste šialené!“ kričala som na nich.

„Ty sa máš čo ozývať!“ smiali sa zo mňa.

„Tie pierka mám všade!“ vyberala som si jedno z pod trička.

„Ja to rozhodne upratovať nebudem!“ povedala zrazu Suz.

„Vy ste začali, takže si to aj môžete poupratovať!“ skonštatovala som a oni sa len uškrnuli.

„Upraceme to všetky spolu!“ povedala nakoniec Em a (ne)dobrovoľne sme prestali s ohadzovaním sa.

„Ale toto ešte neskončilo!“ pozrela som vážne na Suzie.

„Pokračovanie nabudúce, darling“ povedala Suz a všetky sme sa zasmiali.

„Nie žeby sa mi nechcelo upratovať tento neporiadok s vami, ale musím ešte zavolať rodičom..“ uškrnula som sa na nich.

„Jasné,“ kývla rukou Em „akoby si im nemohla zavolať neskôr..“ povedala ironicky.

„Pozri sa na hodinky ty trdlo..“ povedala som..

„Je 9 večer a tento telefonát bude trvať určite dosť dlho.. Už počujem všetky tie výčitky, prečo som sa neozvala a čo sa stalo..“

„Ešte si tu?!“ zazrela na mňa s úškrnom Em a ja som sa presunula do svojej izby.

Ešte aj tu mám na zemi pierko z vankúša.. :D Ach jaj..

Psychicky sa pripraviť, vytočiť číslo a čakať kým zdvihnú..

Jedno zvonenie, dve, tri, štyri... No konečne!

„No dobrý večer slečna!“ pozdravila mi nahnevane mamka.

„Ahoj!“

„Vysvetlíš nám, prečo si sa nám za posledné týždne vôbec neozvala? Báli sme sa o teba a keď sme ti volali, nezdvíhala si.. Čo sa deje Katie?“ pýtala sa mamča. Po pravde, čakala som tieto otázky, no zrazu som nevedela čo povedať. Mám im tu teraz vysvetľovať všetky udalosti, ktoré sa stali za posledný týždeň?

„Prepáčte! Ja viem, že som sa vám mala ozvať, no posledný týždeň bol pre mňa jeden z najhorších v mojom živote a nikomu som nezdvíhala mobil..“

„Preboha, čo sa stalo?? Niečo s babami či?“ vyzvedala mamka.

„Nie.. Ale ja.. rozišli sme sa s Nickom a akosi som to nezvládala..“ povedala som smutne.

„To mi je ľúto moja.. Len dúfam, že už si v poriadku.“

„Dnes ma z tej mojej depky dostali my angels! Takže som sa po týždni vrátila do normálu a snažím sa už na to nemyslieť, hoci je to veľmi ťažké“ priznala som.

„Poďakuj im aj za mňa. A ty si zapamätaj, že kvôli chlapcovi sa nikdy neoplatí plakať a ani trápiť sa, viem to z vlastných skúseností. A nech už sa stalo čokoľvek, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“

„Ďakujem mami a ešte raz prepáč, že som sa neozvala..“

„Teraz to už chápem, takže je to OK! Keď som bola taká ako ty, tiež som niečo podobné zažila... Jeden chalan zo strednej....“ rozhovorila sa a ja som ju len počúvala.

Ešte dlho sme sa rozprávali o všeličom, no potom už musela ísť za ockom, ktorý jej musel niečo dôležité povedať, tak sme zrušili po viac než pol hodine hovor a ja som sa vrátila späť do obývačky k babám. Bola som jej vďačná za to, že sa nevypytovala na podrobnosti o Nickovi, lebo sa mi to už nechcelo znova vysvetľovať..

„Pozdravuje vás mamča a že ďakuje za to, že ste ma vrátili do normálu“ povedala som s úsmevom na tvári.

„Odkáž jej, že aj keď to s tebou bolo ťažké, nemá začo!“ povedali obe naraz s úškrnom.

„Btw, ste rýchle! A aj šikovné, keďže ste to upratali aj bezo mňa“ poobzerala som sa po izbe.

„My vieme“ uškrnula sa Suzie.

„Tak fajn! Idem do sprchy a potom sa chcem vyspať, lebo som po tomto náročnom dnešku strašne unavená! A ešte raz ďakujem baby“ žmurkla som na nich a odišla som do mojej dlho vytúženej sprchy.

Dnešný deň bol fakt skvelý a dokonalo som si ho užila. Som babám veľmi vďačná, že ma dnes donútili ísť do mesta, inak by som asi ešte doteraz sedela pri telke alebo v posteli a niečo by som do seba tlačila..

No zaspávala som s dobrým pocitom, že som sa vrátila späť medzi ľudí do reálneho života.