35 - Zlomená Kate

Ahojte! Táto časť je taká smutnejšia a keď som ju písala mala som slzy v očiach... Ale vy sa usmievajte, lebo je to len príbeh.. Síce nemá ďaleko od skutočnosti a asi každý/á jedna/jeden z nás sa vieme do tejto situácii vžiť.. Takže príjemné čítanie a btw, ďakujem za 6000 návštev :-*

„Musím sa dostať do Central Parku“ povedala som im roztraseným hlasom.

„Ja ťa odveziem“ ponúkol sa Harry.

„Aj ja ťa môžem odviesť“ ponúkla sa Emily a zazrela na Harryho.

„Nie, chcem ísť sama“ zaprotestovala som.

„Tak to určite nie.. V takomto stave ťa nikde samú nepustím“ povedal ustráchane Harry.

Prečo je taký starostlivý??

„Som v pohode..“

„Nie nie si“ povedali všetci naraz.

„Bye Em.. „ lúčila som sa s ňou. „Som rada, že si šťastná... Aj ja som a možno si teraz len niečo namýšľam a nič dôležité sa nestalo.. Užite si so Zaynom večer“ hovorila som roztraseným hlasom a snažila som sa o úsmev, ktorý aj tak nebol veľmi presvedčivý.

„Ale Kate...“ začala Em, no ja som ju už nepočúvala..

So všetkými som sa poobjímala a otočila som sa na odchod. Všimla som si, že Em sa vybrala za mnou, no Harry ju zastavil a niečo jej pošepkal.. Potom sa rozbehol za mnou a ani som sa nenazdala, už kráčal vedľa mňa.

„Naozaj chceš ísť pešo?“ opýtal sa ma.

„Potrebujem si prevetrať hlavu..“ odpovedala som mu.

„Tak dobre“ povedal a ďalej sme sa už nerozprávali. Bola som mu vďačná za to, že sa ma nič nevypytuje a že sa ma nesnaží prehovárať, aby som tam nešla. Už ma pozná a vie, že som dosť tvrdohlavá na to, aby som ho počúvla. Ale na druhej strane som rada, že išiel so mnou.. Aspoň nie som sama a mám vedľa seba oporu v podobe najlepšieho kamaráta..

Keď sme prišli do parku, srdce mi začalo biť ako o preteky a ja som tušila, že príde niečo, čo sa mi nebude páčiť. Celá som sa rozochvela a keď to zbadal Harry, ticho ma objal..

Rozhliadla som sa po parku, keď som na jednej z lavičiek zbadala niekoho sedieť.

„To bude Nick“ povedalo som ticho a ukázala som na lavičku, kde sedel.

„Neboj, bude to v pohode.. Určite to nebude také zlé ako si myslíš.. A nezabúdaj, že keby niečo, som tu vždy pre teba“ povedal a znova ma objal.

„Ďakujem Harry“ povedala som a odkráčala som k lavičke, kde sedel Nick.

„Ahoj“ pozdravila som mu neisto.

„Ahoj“ odzdravil mi a ja som si sadla vedľa neho.

„Tak čo sa deje?“ vysúkala som zo seba, hoci odpoveď som radšej vedieť nechcela.

„Nech už je to čokoľvek, buď silná Kate“ vravela som si v duchu.

„Musíme sa porozprávať“ povedal. No to mi je novinka! Veď to mi je jasné..

„Tak už to vyklop“ povedala som „nedočkavo“.

„Kate... Jááá neviem ako ti to mám povedať..“ začal a mne sa hrnuli slzy do očí. Bude to zlé..

„Odchádzam do Španielska..“ dostal zo seba.

„Veď ja viem.. Po prázdninách..“

„Nie, ty tomu nerozumieš“ prerušil ma zmučene.

„Tak mi to vysvetli, pretože ja sa začínam strácať v tejto konverzácii“ povedala som nezaujato.

„Do Španielska odchádzam, ale už pozajtra..“ povedal a ja som pocítila pichnutie pri srdci. Pozajtra? Veď to už máme len 2 dni! Prečo mi to nepovedal skôr?

„A to mi hovoríš len tak?! A ako dlho to už vlastne vieš??“ vyskočila som naňho.

„A ako ti to mám povedať, veď sám som sa to včera dozvedel.. Myslíš, že som z toho nadšený?? Nechcem ešte odísť...“ hovoril zúfalo a aj on zvýšil hlas.

„Nekrič na mňa..“ povedala som zúfalo..

„Prepáč ja len, že...“

„A načo tam vlastne ideš tak skoro?“ zastavila som ho v polovici vety.

„Dostal som tam prácu a ak tam chcem študovať musím ju zobrať inak nebudem mať na školné...“

„A čo bude s nami?“ prerušila som ho zlomeným hlasom.

„Kate ja ťa nechcem stratiť.. Vieš, že ťa mám rád a ..“

„Máš ma rád??“ zopakovala som neveriacky. On ma má rád?? A ja že ma ľúbi...

„Ver mi, že keby som mohol, tak tu zostanem, ale... Môžeme spolu volať cez skype, uvidíme sa počas Vianoc...“

„Máš ma rád?“ zopakovala som ešte raz, keďže som neverila, že to povedal..

„Čo?“ opýtal sa nechápavo..

„Myslela som si, že ma ľúbiš.. Ale ty si povedal, že ma máš rád..“ hovorila som so slzami stekajúcimi po mojej tvári.

„Kate, ja som to tak nemyslel... Vieš, že ťa ľúbim..“ vravel smutne a chytil moju hlavu do svojich rúk.

„A ty vieš, že bez teba nedokážem žiť a že málo ktorý vzťah vydrží na diaľku..“ vravela som cez slzy.

„My to dokážeme!“

„Sám tomu neveríš..“ povedala som a on bol ticho. To napätie medzi nami sa dalo krájať a ja som vedela, že si myslí to čo ja.. Na diaľku to nie je ono.. Vie to tak dobre ako ja, len sa to bojí vysloviť..

„A prečo si si ma vlastne zavolal práve tu? Vieš, že tu sme mali naše prvé rande, mám na toto miesto krásne spomienky.. Prečo si ich musel takto pokaziť?!“ hovorila som ticho.

„Možno som dúfal, že práve preto nám dáš ešte šancu.. Že si spomenieš na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu zažili...“

„A načo?? Nemá to už cenu Nick..“ hovorila som zúfalo, hoci som vedela, že opak je pravdou.. Ale keby bol tak ďaleko odo mňa, trápila by som sa ešte asi viac ako keby sme sa... Nie, nechcem vysloviť to slovo..

„Chceš sa rozísť?“ opýtal sa skleslo a ja som sa v tej chvíli rozsypala na milión malých častí.. To sa ma pýta?? Jasné, že nechcem, ale on odchádza... Z očí sa mi spustil nekontrolovateľný vodopád sĺz a nevedela som prestať. Nick ma len ticho objal a ja som sa už v jeho náruči cítila tak..cudzo! Uvedomila som si, že takto ma objíma posledný krát..

„Nechcem, ale iné riešenie tu asi nie je...“ povedala som smutne.

„Je a ty to vieš...“

„Odchádzaš už o dva dni Nick!“ pripomenula som mu.

„Vlastne o jeden, lebo idem nočným letom o ...“ opravil ma a ja som neverila vlastným ušiam! Vošla do mňa strašná zlosť a chcela som kričať..

„Tak to je super..! Uži si let a aj Španielsko!“ povedala som ironicky a postavila som sa na odchod.

„Kate, počkaj..“ chytil ma za ruku a zahľadel sa mi do očí. Mala som pocit, že mi vidí až do duše a prepaľoval ma pohľadom.

„Zbohom Nick!“ povedala som ticho a rozbehla som sa preč.

Slzy mi stekali po tvári a už som si ich ani neutierala.. Nechala som ich voľne stekať. Bežala som ani neviem kde.. Bolo mi to v tej chvíli úplne jedno! Vlastne už mi je jedno úplne všetko.. Už nemám dôvod sa usmievať.. Cítim v sebe obrovskú bolesť a prázdnotu.. Zlomil mi srdce.. Keby ma tak veľmi ľúbil, utekal by za mnou a snažil by sa ma presvedčiť o tom, že spolu to zvládneme.. Ale on tie slová hovoril tak, akoby mu to bolo jedno.. Ako môže zahodiť všetko čo sme spolu prežili?? Je mu jedno ako sa teraz cítim?? Čo som spravila zle?

Hlavou mi behalo milión myšlienok a ja som ich nevedela zastaviť!

„Choď preč z mojej hlavy! Hneď!!“ vravela som si sama pre seba v snahe vyhnať myšlienky o ňom.

V tom som sa pri utekaní potkla a o niečo som zakopla.

„Do riti!“ kričala som a rozplakala som sa ešte viac! „Neznášam ťa! Vypadni z môjho života.. Už ťa nikdy nechcem vidieť“ kričala som a bolo mi úplne jedno, či ma niekto počuje alebo nie. Teraz som tu len ja a moja bolesť.. Nikoho teraz nechcem vidieť..

„Kate, si v pohode?“ ozvalo sa za mnou, no ja som sa ani neotočila. Niekto ku mne pribehol a tuho ma objal.. Bol to Harry! Cítila som jeho vôňu a tak som ho spoznala.

„Choď preč“ kričala som naňho v snahe oslobodiť sa z jeho objatia. Chytil ma záchvat zlosti a ja som mala chuť byť sama a s nikým sa nerozprávať..

„Tššš“ tíšil ma Harry a ďalej ma držal v objatí. Nedovolil mi, aby som ho od seba odohnala a ja som len ticho plakala v jeho náručí.

„Bolí to“ vravela som mu a on bol aj naďalej ticho za čo mu ďakujem.

„To prejde“ vravel zlomene.

„Nenávidím ho“ povedala som po chvíli a pozrela som sa naňho. Harry mal v pohľade čosi zvláštne. Mal smutné oči plné zlosti a sĺz.

„Už nedovolím, aby ti niekto ublížil“ povedal po chvíli a opäť si ma k sebe privinul. Pri ňom sa cítim tak bezpečne a mám ho veľmi rada. Som rada, že je tu, aj keď som ho odháňala..

Takto v tichu sme ešte dlho sedeli, no mne už začala byť zima a tak som sa postavila na odchod.

„Ideme?“ opýtal sa Harry a ja som mu súhlasne prikývla.

„Nie je ti zima?“ opýtal sa po chvíli a dal mi svoje sako. V tej chvíli som si spomenula na naše prvé rande s Nickom. Špliechali sme sa v parku pri fontáne vodou a keď sme išli domov, Nick mi dal svoju mikinu, ktorú som mu zabudla vrátiť.. Boli to pekné spomienky, no už len spomienky.. Znova som sa rozplakala a musela som vyzerať naozaj hrozne.. Ale čo tam po roztečenej špirále.. Teraz mi je úplne jedno ako vyzerám.. Vlastne vyzerám tak, ako sa cítim. Zlomená, smutná a sklamaná!