Forever 17

Dnes len taká mini poznámočka.. V predošlej časti som zmenila obrázok London Eye, tak si ho môžete checknúť ;D.. A dnešná časť vás asi poteší, keďže ste sa už tak nevedeli dočkať, kým.. No nepredbieham.. Príjemné čítanie a dúfam, že sa táto časť bude páčiť ;).

„Pripravená?“ opýtal sa ma, keď sme už boli skoro na mieste.

„Naozaj to chceš vedieť?“ povedala som s kyslím výrazom a on sa na mne zasmial.

„Ale noták, Sophie.. Uvidíš, bude to sranda.“

„Dobre, dobre, už som asi radšej ticho“ založila som si ruky na prsiach a pokračovala v ceste.

„No len to nie“ uškrnul sa a podpichovačne do mňa štuchol.

Asi po 5-tich minútach sme už stáli pod London Eye a ja som si ho zatiaľ prezerela z blízka, zatiaľ čo Liam kupoval lístky. Bála som sa, že keď vyjdem až hore, bude sa mi z toho výhľadu točiť hlava či niečo podobné.. Je to totiž dooosť vysoko a výšky veľmi nemusím.

„Som blázon!“ povedala som si sama pre seba a pozrela som sa smerom k pokladni, kde Liam kupoval lístky, no v tej chvíli tam nebol. Obzerala som sa dookola, no nikde som ho nevidela..

„Veď ešte pred chvíľou tam stál!“ zamrmlala som si.. V tej chvíli som trochu začala panikáriť a už som mu aj chcela zavolať, držiac mobil v ruke, keď ma zrazu niekto zozadu chytil a ja som takmer zvrieskla. Otočila som sa a nestál tam nikto iný ako Liam, vyškierajúc sa od ucha k uchu a podával mi do ruky, mini London Eye na kľúčenke, ktorú bol pravdepodobne kúpiť v obchode so suvenírmi, ktorý je hneď vedľa pokladne.

„Chceš aby som zinfaktovala?!“

„Nie, to by som potom musel aj ja.“

„No ha ha ha!“ povedala som ironicky.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať..“

„Aby si tam hore ešte nešiel sám“ ukázala som rukou s úškrnom.
„Už je neskoro, kúpil som lístky“ zasmial sa a zamával mi nimi pred očami.

„Ale to ešte neznamená, že ti jeden nemôže prepadnúť“ zasmiala som sa a on len zagúľal očami.

„Tak už toľko nevymýšľaj a poď.. Aj tak sa tomu už nevyhneš“ potiahol ma za ruku a netrvalo dlho a už sme boli dnu v jednej z kapsúl.

„Pomóc! Unášajú ma“ povedala som teatrálne a Liam sa na mňa pobavene pozrel.

„Si blázon“ poznamenal pobavene.

Našťastie s nami boli len ďalší 3-ja ľudia, aj to bola rodinka s menším dievčatkom a tak sme dnu mali veľa priestoru a nikto nám nezavadzal vo výhľade, hoci ja som veľmi nemala v pláne obzerať sa kade-tade. Pomaly sme sa teda pohli a ja som si pre istotu sadla na lavičku. Ešteže tu je. Celkový čas je myslím 30 minút, takže si dnes asi posedím..

Po 10tich minútach

„Nechcel som ti doteraz nič vravieť, ale to tu budeš celý čas len tak sedieť?“

„Možno.“

„Sophie, noták..“

„Bojím sa výšok“ dostala som zo seba.

„Ale nebojíš.. Mám ťa snáď zobrať na ruky, aby som ťa dostal z tej lavičky?“ opýtal sa ma a malé dievčatko sa trošku zachichotalo a mne prišlo taktiež smiešno.

„Dobre, nemusíš“ uškrnula som sa a pomaly som sa postavila.

„No konečne“ zalomil Liam rukami a ja som sa na ňom zasmiala.

„Spokojný?“

„Aj hej.“

„Fajn“ povedala som, pričom som sa presunula k sklu, no výhľad, ktorý sa mi naskytol mi takmer vyrazil dych. Ani som si neuvedomila, že už sme takmer hore..

„Páni“ dostala som zo seba a vedľa seba som zaregistrovala stojaceho Liama.

Po celý čas som na sebe cítila jeho pohľad a tak som sa naňho po chvíli pozrela a on sa najprv usmial a potom opäť pozrel von. Sama pre seba som sa usmiala a taktiež som sa pozrela von.. Nádherný výhľad na Houses of Parliament, Big Ben a Temžu ma doslova dostal. Keď som tu bola naposledy, nezdalo sa mi to až také krásne ako teraz.. Je síce pravda, že sa Londýn, za tých veľa rokov trochu zmenil, no žeby až tak? V tej chvíli som sa naozaj cítila ako v inom svete, kde problémy a ani celý svet pre mňa neexistovali.

„Mal si pravdu“ povedala som po chvíli ticho.

„V čom myslíš?“ pozrel na mňa prekvapene.

„Že sa tu hore človek cíti ako v inom svete“ usmiala som sa.

„Som rád, že so mnou konečne súhlasíš“ zasmiali sme sa.

„Nemôžem za to, že som občas tvrdohlavá.“

„Len tvrdohlavá?“ uškrnul sa.

„Dobre, dobre.. Pravdepodobne aj nedôverčivá..“

„Ale to nemusíš byť..“

„Vieš, život ma naučil, že takmer nikomu nemôžem veriť, lebo potom sa na mňa vykašle alebo ma nejako sklame..“

„Nie všetci sú takí Sophie.“

„Možno nie.. Ale tých ktorých poznám ja a ktorým som verila sú..“

„Vieš, že mne veriť môžeš“ povedal, pričom mi chytil tvár a zahľadel sa mi do očí.

„Liam, veď ťa ešte ani poriadne nepoznám“ namietala som, pričom ma hypnotizoval tými svojimi krásnymi hnedými očami.

„Veď ma ešte spoznáš.. Nikdy by som ti nedokázal ublížiť..“

„Nehovor niečo, čo môžeš kedykoľvek porušiť..“

„Sophie, pozri..“ začal pričom ma chytil za ruky a ja som očami prebehla z našich prepletených rúk na jeho tvár. „Viem, že je možno ťažké tomu uveriť, keď si mala viacero zlých skúseností s ľuďmi, ktorí ťa možno opustili či sklamali.. No ja taký nie som! Neviem prečo, ale od kedy som ťa prvý krát videl, bolo medzi nami niečo zvláštne.. Neviem, či si to cítila aj ty, ale ja áno. Veľmi mi na tebe záleží a nedovolím, aby ti niekto ublížil. Viem, že si ma od začiatku volala niekým, kto sa ťa vždy snažil zachrániť či rozveseliť.. Ale neviem prečo je to tak.. Ale asi to nebola len náhoda, že sme sa toľkokrát predtým stretli a asi to tak malo byť.. Vlastne chcel by som ti k tomu ešte niečo povedať.. Sophie.. Jaa, mám ťa rád.. Naozaj rád. A nehovorím to len preto, aby som ti teraz pomotal hlavu, ale preto, lebo chcem, aby si to vedela.

„Liam ja.. Neviem, čo ti na to mám teraz povedať“ dostala som zo seba prekvapene. Liam ma má rád? Naozaj rád? A mám ho rada aj ja? Keď  ja neviem.. V tej chvíli sa cítim stratená v svojich pocitoch a neschopná mu normálne odpovedať.

„Ale aspoň to už vieš“ vydýchol si s úľavou a zahľadel sa mi do očí s hanblivým úsmevom.

„Ďakujem, že si mi to povedal, hoci tomu ešte akosi nemôžem uveriť..“
„Za to neďakuj.. A dúfam, že mi uveríš.. Teda ja sa o to aspoň pokúsim“ povedal a tvárou sa pomaly približoval k tej mojej, pričom sledoval moju reakciu, no hoci som v sebe zvádzala vnútorný boj, chtiac-nechtiac som sa akosi prispôsobila a dopomohla som tomu, aby medzi nami ostala len minimálny priestor.

„Liam, jaa“ začala som, no ešte som ani nestihla dopovedať a jeho pery sa prisali na tie moje.

V tej chvíli som nechápala, čo to so mnou robí, lebo telom sa mi rozliala radosť, cítila som sa tak, akoby mi nič nechýbalo a v bruchu som opäť pocítila ten zvláštny pocit..

Žeby som ho predsa len mala rada?