Forever - Úvod

Ahojte ;)! Som späť.. Dnes pridávam prvú časť nového príbehu.. Nie je veľmi dlhá, ale je to predsa len úvod :).. Ďalšiu časť sa budem napísať čo najskôr, no neviem kedy to bude, keďže nie som doma a robím každý deň.. Dúfam, že sa vám nový príbeh bude páčiť.. Enjoy ;)

Londýn! Mesto, ktoré je snom mnohých ľudí... Každý kto sem príde chce vidieť slávny Big Ben, London Eye, nakupovať na Oxford Street či prejsť cez Tower Bridge, no popravde, nechápem týchto ľudí.. Neviem, možno je to tým, že tu žijem už od narodenia a keď som tu každý deň, po čase sa mi to už nezdá až také výnimočné.. Keď som však bola menšia, s rodičmi a mojim starším bratom sme sa vždy chodili prechádzať londýnskymi ulicami a obdivovali sme všetko naokolo.. Najkrajšie to však bolo v zime, keď sme sa prechádzali vysvieteným mestom, stavali snehuliakov v parku a len tak sa bláznili v snehu.. No potom mamina zomrela a všetko sa otočilo o 180˚. Ocko sa z jej smrti nevedel spamätať a vôbec sa s ním nedalo rozprávať.. Bol ako vymenený! Bola som z toho zúfalá, no našťastie bol vtedy pri mne môj starší brat David, ktorý mi bol veľkou oporou. Vždy sme spolu mali dobrý vzťah, no po tej nehode, sme sa ešte viac zblížili. Je o 5 rokov starší a tak sme si vždy dobre rozumeli.. Keď som potrebovala pomoc, pomohol mi alebo poradil. Je to brat a zároveň môj najlepší kamarát.. V podstate, jeden z mála kamarátov, ktorých mám.. Po tej nehode som sa totiž uzavrela do seba a bola som ako bez života.. Všetci priatelia, ktorých som mala sa na mňa akosi vykašľali a zostala len úzka skupinka ľudí, ktorí stáli pri mne.. Ale ako sa hovorí: Je lepšie mať 10 skutočných priateľov ako 100 falošných!

Volám sa Sophie Johnson a mám 19 rokov. Patrím k tým tichším ľuďom a hudba je asi môj jediný únik z reality.. Keď ju začnem počúvať, nevnímam nič naokolo.. A tak to je aj pri tanci, ktorý tak veľmi milujem. Študujem na tanečnom konzervatóriu, kde tohto roku končím a ďalej by som sa chcela pretancovať k lepším tanečným skupinám, s ktorými by som mohla chodiť po celom svete a robiť to, čo ma najviac baví. Tancovať! Verím, že sa mi to podarí, no najprv budem musieť úspešne zvládnuť školu a polročné či záverečné vystúpenie od ktorého závisí aj moja známka z tanečnej prípravy.. Dovtedy sa však budem aj naďalej zdokonaľovať na tanečných tréningoch, ktoré mám aj mimo školy..

Ráno som vyšla do sychravého jesenného počasia a namierila som si to na autobusovú zastávku, kde som bez zdĺhavého čakania nastúpila do autobusu.. Na zastávke pri škole ma už čakal Peter s ktorým som sa vybrala rovno k budove školy..

„Je to šialené“ povedal Peter, keď sme ráno vošli do budovy školy.

„Čo myslíš?“ opýtala som sa ho nechápavo.

„Že to je náš posledný rok tu, na tejto škole“ usmial sa.

„Jááj.. Tak v tom prípade s tebou súhlasím“ povedala som zasnívane a predstavila som si samú seba na veľkom pódiu, ako ma všetky reflektory osvetľujú a ja tancujem pri záverečnom vystúpení.. Už teraz sa na to teším!

„Ideme rovno do sály?“ opýtal sa ma, čím ma prerušil z mojich myšlienok.

„Môže byť“ usmiala som sa a spolu sme kráčali na našu spoločnú hodinu.

S Petrom som sa spoznala v prvom ročníku, keď som sem nastúpila a po čase sa z nás stali veľmi dobrý priatelia.. Je to jeden z mála ľudí, ktorý mi rozumie.. Peter je taktiež tanečník a máme spolu aj niekoľko tanečných choreografií. Je to fajn chalan..

                                      

 A čo sa týka samotného tanca, tancujeme takmer všetko.. Hip-hop, moderné, spoločenské, latinsko-americké a aj mix zo všetkého.. A keď sa pustí hudba, všetky svoje emócie presuniem do tanca a nevnímam nič, len melódiu..