Never say Never30

Minule som sa zabudla poďakovať takže teraz---> ďakujeeeeem za 31 000 návštev, ani sa mi nesnívalo, že to bude až toľko!! Ste úžasné/í.. Po druhé, chcem s vami zdieľať svoje nadšenie a hrdosť, že chalani včera vyhrali 3 BBC1´s Teen Awards!! Soo prooud of them! No a ešte prepáčte, že vás zanedbávam, ale akosi nestíham písať nové časti a múza je taká aká je, takže so sorry za túto časť.. Je taká aká je.. Love u ;)!

Na ďalší deň mám prax, takže som sa na dnes aspoň nemusela učiť! Od včerajšieho hovoru s Niallom mi bolo akosi smutno a tak som sa so zamyslenou tvárou viezla autobusom a okolie som ani nevnímala.. Sedela som sama a pozerala som von oknom na to škaredé upršané počasie.. Najradšej by som sa teraz zvalila do postele, skryla pod perinu a len tak oddychovala.. Škoda, že to nie je reálne.. Keď som zaujato sledovala, čo sa deje za oknom, zistila som, že ľudia po meste pobehujú s dáždnikmi, deti skáču do každej mláky, ktorú ich očká vidia a mladí sa ponáhľajú do školy. Typické ráno, akurát ten dážď mi vadí.. Niežeby som nemala rada dážď, mám, veď je potrebný, ale ak mám niekam ísť, tak mi dáždnik v ruke prosto zavadzia! Na druhej strane, keď som doma a prší napríklad večer, môžem si pokojne ľahnúť a zaspať pri tom zaujímavom zvuku..

Och, už zase rozmýšľam nad nezmyslami.. Prečo musíme vždy o niečom rozmýšľať?? Aspoň na minútku by som chcela v svojej hlave počuť úplne ticho.. Spánok sa nepočíta!..

Mám pocit, že zaspím.. Zívla som si..

„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa zrazu hlas a ja som pomaly odvrátila zrak od okna. S ešte rozospatými očami som sa naňho pozrela, ako sa na mňa usmieva a ukazuje na sedadlo vedľa mňa..

„Jasné“ povedala som s miernym nadvihnutím kútikov úst a on si prisadol.. Zrak som znovu obrátila k oknu, hoci som aj tak vedela, že sa mi určite prihovorí..

Chvíľku bolo ticho, no potom som si opäť zívla a on sa toho hneď chytil.

„Unavená?“

„Čo ti poviem?! Uspáva ma to počasie..“

„To máš pravdu, ja by som sa teraz najradšej vrátil späť do postele..“

„Hmm..“ povedala som, lebo som nevedela, čo mu na to mám povedať.. Ani sa mi s ním teraz nechce rozprávať..

„Dnes akosi nemáš náladu, že?“ pozrel na mňa zvedavo a ja som sa pousmiala..

„Prepáč, to bude asi fakt tým počasím.. Vôbec nič sa mi nechce..“

„Ani rozprávať sa so mnou? A si si istá, že to je tým počasím?“ uškrnul sa a ja som sa a tým ma trošku prebral.. Musím sa pri ňom usmievať, lebo práve on ma vedel vždy rozosmiať aj bežnými otázkami a tými svojimi ksichtíkmi.

„Snáď to nejako prežijem.. Tak čo máš na srdci?“ uškrnula som sa a venovala som mu už svoju pozornosť..

„Ja? Ty sa pochváľ.. Čo máš nové? Od kedy sme sa rozišli, si sa mi tak trochu vyhýbala..“ povedal sklamane.

„Prepáč.. Myslela som si, že sa na mňa hneváš.. A tak som sa radšej vyhýbala spoločnému stretnutiu..“ vysvetlila som mu po dlhšom čase dôvod môjho vyhýbania sa mu.. Zaslúži si to predsa vedieť..

„Jáj.. Tak to ťa vôbec nemusí trápiť Jess.. Som už v pohode.. Tak teda hovor, ako sa máš? Čo škola?“ opýtal sa s úsmevom a mne aj trochu odľahlo.. Od kedy som sa s Mišom rozišla, bála som sa ho stretnúť, pretože som mu, ako to povedať, ublížila.. No som rada, že to chápe a môžeme byť opäť priatelia..

„Mám sa fajn, momentálne trochu zaspato“ zasmiala som sa. „Práve idem na prax, takže dnes to je v pohode, no inak toho máme dosť veľa.. Samé písomky, skúšania.. Čo ty?“

„My sme na tom úplne rovnako.. Mám pocit, akoby sa zrazu všetci zbláznili.. Každý chce niečo a my kedy to máme stíhať?!“

„Úplne s tebou súhlasím“ súhlasne som prikývla.

„Ešteže máme tú prax, inak sa učíme každý deň 7 hodín vkuse!“ uškrnul sa.

„No tiež to závisí od toho, kde na tej praxi si. Lebo niekedy máš pocit, že by si bol radšej v škole“ zasmiala som sa.

„Tak to máš teda pravdu..“

„Vystupuješ tu?“ opýtala som sa, keď sme prišli na zastávku na ktorej zvyčajne vystupuje.

„Pamätáš si?“ usmial sa a ja som sa trošku zahanbila.

„Na to sa nezabúda..“ povedala som s červeňou v tvári.

„Áno vystupujem.. Ideš tiež?“

„Nie, idem ďalej... Tak teda ďakujem za prebudenie“ usmiala som sa na neho a on sa postavil do uličky, keďže autobus práve zastavoval na zastávke.

„Za málo, aj nabudúce.. Veď sa vidíme v škole“ žmurkol na mňa.

„Dobre.. Tak sa maj“ povedala som mu a on mi na rozlúčku zakýval..

Keď vystúpil z autobusu, ešte raz sa obzrel, tento krát som mu zakývala ja a s úsmevom sa otočil a kráčal cestou do školy.. Bolo milé sa s ním opäť porozprávať.. Aspoň mi trošku spestril tento pochmúrny deň..

Deň na praxi sa vliekol neobvykle pomaly a na hodinky som pozerala snáď každých 15 minút.. Mala som pocit, že tento deň nikdy neskončí.. Robiť v kuchyni 6 hodín a k tomu ešte v nepohodlných topánkach, dá človeku niekedy naozaj zabrať.. No čo už?! Nič..

„Myslím pozitívne! Už o chvíľku končím!“ vravela som si na povzbudenie takmer celých 6 hodín tam..

„Čo si dnes taká zomretá?“ opýtala sa ma ku koncu praxi Alex, ktorá bola dnes so mnou.

„Pozri sa von a zistíš!“ uškrnula som sa.

„Len tým počasím??“ pozrela na mňa spýtavým pohľadom.

„Si už druhá, kto sa ma to dnes pýta..“

„A kto sa ťa to už pýtal?“

„Mišo.“

„Aký Mišo??“

„Kostáľ.. Dnes ráno som ho stretla v autobuse a celkom fajn sme si pokecali..“

„Tak počkať!  Vy sa spolu už rozprávate??“ pozrela na mňa prekvapene.

„Už asi hej.. Bol celkom v pohode a povedal, že sa na mňa nehnevá..“

„Tak toto už radšej nekomentujem!“ prerušila ma zaskočená Alex.

„Prestááň!“ zatiahla som a štuchla som ju.

„No čo?“ pokrčila plecami.

„Dobre, to je jedno.. A čo Matúš??“ opýtala som sa v snahe zmeniť tému.

„Fajn.. Má toho teraz dosť veľa, no snažíme sa spolu byť čo najčastejšie.. Aspoň nie som sama počas tvojej nedostupnosti“ zasmiala sa.

„Akej nedostupnosti?“ začudovala som sa.

„Noo vieš, ty teraz veľa času tráviš pri PC s Niallom, takže...“

„Ahá, takže o to tu ide?“ opýtala som sa v snahe pochopiť jej myšlienkové pochody.

„Mne to nevadí.. Ja len, že by si sa už mohla preniesť aj do reality a nie len sedieť za počítačom.“

„Dobre..“

„Čo dobre?“

„No dobre.. Prepáč..“

„Odpustené!“ uškrnula sa.

„Si hrozná!“

„Ty si horšia!“

„Ale aj tak ťa mám rada“ ťukla som jej po nose.

„Veď aj ja teba..“

„Čo teda robíš dnes po praxi?“ opýtala som sa v snahe napraviť to aspoň trochu.. Vôbec som si neuvedomila, že som celý víkend strávila s chalanmi, včera som celé poobedie bola pri PC a aj pred tým som trávila dosť času na počítači..

„Dnes má Matúš futbal, takže zatiaľ nič.. No ako tak na teba pozerám, už niečo máme“ usmiala sa.

„Okeej.. Tak si spolu niekam vyrazíme! Môžeme ísť do kina.. Už sme dlho neboli“ navrhla som hneď prvé, čo mi napadlo.

„Tak teda dobre“ súhlasila hneď s nadšením..

„Tak teda poď, dočistíme tie zemiaky a ide sa do kina“ zasmiala som sa pri pohľade na mech zemiakov a obe sme sa uchopili škrabiek a pustili sa do práce..