Ahojte. Veľmi sa ospravedlňujem, ale mám veľmi buuusyy obdobie.. No možno vás poteší, že už mám aj ďalšiu časť, na ktorú sa môžete zajtra tešiť ;)
Sebi
„Čo to robím?“ pýtam sa sám seba
stojac ešte stále pred jej dverami. Nedokážem jej odolať, je tak.. Iná!
Ani neviem, čo to do mňa vošlo, no
zrazu som opäť zaklopal na jej dvere. Von sa už stmievalo a keď mi
otvorila, bola ako anjel vo dverách. Stála tam ako obarená a ani
jeden z nás nevedel čo povedať.
„Zabudol si si niečo?“ pýtala sa
a ja som z jej hlasu cítil, že som to pokašľal a nemal som
odísť, no som späť práve preto, aby som to napravil.
„Vlastne áno“ pozrel som na ňu
a chytil som ju za ruku a druhou rukou som jej pridržal hlavu. Pomaly
som sa k nej priblížil, cítil som jej vôňu, jej zrýchlený dych. A po
chvíli som sa dotkol jej mäkkých pier. Áno, pobozkal som ju a ona mi bozk
opätovala. Bolo to, akoby som sa vznášal. V tej chvíli som cítil, že medzi
nami preskočila nie jedna, ale rovno niekoľko iskier. Bolo to šialené. Po
chvíli som sa od nej odtiahol, aby som videl jej reakciu, no ona sa len nesmelo
usmiala a tak som ju pobozkal ešte raz.
„Tak a teraz už mám to, čo som
si zabudol a môžem ísť“ povedal som a ona sa len zachichotala.
„Snáď sa tento krát uvidíme skôr než
po mesiaci“ zasmiali sme sa.
„Jednoznačne“ povedal som rozhodne
s úsmevom a s úžasným pocitom som odišiel.
Christy
V noci som zaspala ako bábätko
a ešte sa mi s ním dokonca aj snívalo. Dokonalo mi pomotal hlavu. Nemohla
som na včerajší večer prestať myslieť a pritom som si vravela, že ho ani poriadne
nepoznám. No popravde, páčilo sa mi to. Jednoducho pobozkať chlapa, ktorého
nepoznám a bolo to také nečakané a cítila som v sebe príliv
adrenalínu.
Po ceste do práce som ráno stretla
Peta a tak sme sa trochu zarozprávali.
„Tak ako Christy, dúfam, že sa už
cítiš lepšie“ uškŕňal sa na mňa a ja som sa len zahanbene usmiala.
„Áno, ďakujem. Už je mi fajn. Dokonca
už so sebou nosím aj fľašu vody“ ukázala som na fľašu v mojej taške na čom
sme sa obaja zasmiali.
„Tak sa mi to teda páči.. Inak,
mimochodom.. Čo ty a Sebi?“ pozrel na mňa potmehúdsky a ja som sa
zachichotala.
„Čo ja a Sebi?“ tvárila som sa,
že o ničom neviem.
„Pýtal sa včera na teba
a vyzeral dosť ustarostene.“
„Vážne?“ prekvapilo ma.
„Áno.. Ale potom som akosi náhodou
šiel do mesta a keďže bývam hneď tu..“
„Čo chceš počuť Pete?“ zasmiala som
sa na jeho nevinnom výraze tváre.
„Mne nemusíš vôbec nič hovoriť, videl
som vás ha!“ ukázal na mňa svojím dlhým ukazovákom.
„Kde si nás videl?“ vyzvedala som,
snažiac sa vypátrať, čo všetko videl.
„Ale nehraj sa mi tu na neviniatko,
bozkávali ste sa“ povedal víťazoslávne so šťastným výrazom tváre.
„A nepomýlil si si nás náhodou
s niekým?“ pýtam sa snažiac sa z tejto debaty čo najskôr vycúvať.
„Nie, mňa neoklameš.. Veď ste stáli
pred tvojím apartmánom, tak sa nerob, že o ničom nevieš.“
„Tak teda dobre, priznávam“ zdvihla
som ruky do vzduchu, akože sa vzdávam.
„Takže ste teraz spolu?“ pýta sa
zvedavo a ja len zvraštím čelo.
„Nie.. Teda.. Nie, neviem. Včera to
bolo spontánne.“
„Tak to znie zaujímavo, len pokračuj“
uškŕňa sa.
„Nepokračujem, lebo nemám čím
pokračovať“ vysvetľujem mu, no on si aj tak myslí stále svoje.
„Ale Christyyy“ zatiahne, čo ma hneď
rozosmeje.
„Nemám ti už k tomu čo povedať.“
„Si si istá?“
„Jednoznačne.“
„Tak asi vyspovedám Sebiho
a potom uvidíme, či sa vaše výpovede budú zhodovať“ dodá pobavene
a ja sa poberiem k hotelovému bazénu, kde sa mám stretnúť
s ostatnými.
Po práci sme sa večer vybrali všetci
von a ja plná optimizmu a dobrej nálady som tajne dúfala, že niekde
stretnem Sebiho. Počas celého dňa som sa usmievala a konečne som sa cítila
šťastná.. Môj nový život ma stále niečím prekvapil, no včerajším večerom ma
usvedčil v tom, že to bude jednoznačne moje najlepšie obdobie života.
Príprava na večer a taktiež
výber môjho outfitu bol síce dosť zdĺhavý, no nakoniec som sa v tejto
horúčave rozhodla pre minimalizáciu oblečenia.
„Čo poviete, keby sme dnes zmenili
miesto, kam stále chodíme za niečo neobvyklejšie?“ pýta sa nás Santiago.
„A kam by si teda chcel ísť?“ pýtam
sa ho zvedavo.
„Nechaj ma hádať.. Portorikana“
ozvala sa Charlotte s úsmevom a napodobnila nejaký prízvuk.
„Máš niečo proti?“
„Nie, práve naopak, milujem ten
podnik..“
„Čo je to za podnik?“ pýtam sa trošku
zmätene, no všetci ma upokojujú, že sa mi to tam bude určite páčiť.
„Nechaj sa prekvapiť“ žmurká na mňa
Pete a tak sa vyberieme do mesta, no tento krát, do inej časti ako
zvyčajne.
„Tak Christy, vitaj u nás“
hovorí mi Santiago a ja sa s úžasom obzerám všade naokolo.
„Akoto, že tu existuje takýto klub?“
pýtam sa prekvapene, keď počujem naokolo kubánsku a latinsko-americkú
hudbu.
„Vieš, v tejto oblasti je dosť
veľa Kubáncov, Portoričanov, ale aj ľudia z iných častí sveta, ktorí túto
hudbu milujú. A ja som jedným z nich“ hovorí so širokým úsmevom.
Po chvíli sa presúvame k baru a ja
nasávam atmosféru. Vždy som sa chcela naučiť takéto tance, či ísť do takého to
klubu. Sledujúc ľudí, tancujúcich na plnom tanečnom parkete, respektíve všade
naokolo ma neskutočne láka pridať sa k nim. Poniektorí z našich sa už
taktiež pridali k davu, no ja som ich zatiaľ len sledovala a obdivovala
som ich.
No comments:
Post a Comment